Analóg, či digitál?

Každý vie, aký rozdiel je medzi tými dvomi pojmami. Analógový princíp znamená byť spojitý, plynule premenný (od nuly po nekonečno) a digitálny, číslicový svet je zložený z jednotiek a núl. Uznávaný je tzv. dvojkový (binárny) kód. Samozrejme, v počítačoch sa dá vyjadriť všetko od nuly až po nekonečno pomocou tých dvoch čísel 0 a 1. Počítače sú tak stvorené, len neviem, či s tým vystačí aj umelá inteligencia, nabudúce sa jej spýtam...

Ľudia sú na tom trochu inak. V princípe sme analógoví, lebo sa tak rodíme, Od malička poznáme veľa odtieňov pravdy a učia nás, že svet nie je čiernobiely. Potom je zvláštne, že sú medzi nami aj výnimky, niektorí ľudia sú založení, alebo preorientovaní na digitálny (čiernobiely) svet - poznajú len áno, alebo nie. Pravda, alebo lož. Pravda však musí byť tá pravá, teda ich jediná uznávaná pravda. Svojim spôsobom by sa takýto postoj dal nazvať vierou. Veria vo svoju (alebo prevzatú) pravdu. 

Digitálni ľudia sú sebavedomí, je ťažké s nimi komunikovať a bez komunikácie neexistuje vzťah, bez vzťahu začína osamelosť.

Návrat agenta 007

„Muž, ktorý položí otázku, je považovaný za blázna iba chvíľu, ale muž, ktorý se nepýta, je blázon na celý život.“ (Konfucius)

Opäť som ho stretol, obaja sme o niečo starší. Neviem, ako som sa zmenil ja, v zrkadle som (po oholení) stále rovnaký, no on sa zmenil. Namiesto hladkej tváre má dlhú sivú bradu, skoro ako Konfucius, ale spoznal som ho na prvý pohľad, aj on mňa.Tentokrát nekupoval salámu, ale pečivo a bol sám. 

Nerozprávali sme sa, ja som odchádzal od pečiva a on šiel práve tam. Ostala mi len jedna otázka, ako človek (muž) dospeje k tomu, aby si začal pestovať bradu? Asi je to módna záležitosť, alebo snaha o zmenu, lebo zmena vzhľadu iste pôsobí aj na charakter a správanie človeka. Niekedy to môže byť aj pozitívne. 

Skúšal som, dva týždne som sa neholil, ale nerobilo mi to dobre. Asi na to treba ísť trochu inak, len treba vedieť prečo. Ja neviem... Asi zo mňa nikdy nebude bradáč. O fúzoch ani nehovorím, tie by mi vadili, z praktického hľadiska, ešte viac. 

Módne trendy mi nič nehovoria, ale viem, že sa opakujú. Keď som mal 18, nosili sa široké nohavice, ale módny trend šiel k úzkym, potom vyhral praktický pohľad na vec a dnes máme opäť dobu úzkych nohavíc. 

Vybrali by ste si takúto bradu? Alebo podľa iného vzoru?

 

ps: súťaž o zápis do knihy rekordov ruším...

Človek vzpriamený

Alebo inak aj Homo erectus, podrobnosti sú na stránke wikipedie. Tento pojem mi prišiel na myseľ dnes, keď som v daždi kráčal po ulici čiastočne zatopenej vodou. Vnuklo mi to myšlienku, že sme vlastne chodiaci ľudia, aj keď väčšina z nás namiesto nôh najčastejšie používa zadok. Keby to prešlo do vedeckej terminológie, tak by sme sa museli premenovať na Homo sedens (po slovensky Človek sediaci), ale tak ďaleko som nechcel ísť.

Chodenie na vlastných nohách je naša dávna prirodzenosť, ktorá sa zatiaľ u človeka zachovala, aj keď v stále menšej miere. Najradšej sa presúvame v sede. Dnešný dážď mi však potvrdil moju voľbu - na chodenie si obuť kvalitné topánky. Je čas prezúvania, odložiť sandále a obuť si kvalitnú trekingovú, či turistickú obuv. Tak to každú jeseň robíme aj s našim veľkým bratom - autom, meníme mu letné na zimné pneumatiky. 

Poďme znovu chodiť!

Chodíme

Človek múdry (vraj), ktorý zväčša sedí, by sa mal premenovať na človeka sediaceho. Sedíme doma, sedíme v škole, sedíme v aute, či v autobuse a aj keď bežíme, najradšej pri tom sedíme na bicykli. Pomaly zabúdame chodiť. Často chodíme po meste, vlastne vozíme sa po meste, horko ťažko vystúpime z auta, urobíme pár (neistých) krokov a v cieli zase sedíme. 

Dnes som to skúsil opačne, chodil som hodinu po cudzom meste krajského formátu a mal som čo robiť, aby som nadobudol istotu chôdze. Nie všetky chodníky v meste sú tak hladké ako preferované cyklotrasy. Asi po polhodine sa mi to už celkom zapáčilo a nerád som si znova sadol v čakárni u lekára špecialistu. Je krásne chodiť na vlastných nohách.

Kedysi, keď som ešte musel každé ráno (včasné ráno) chodiť pešo (až k autobusu...), sa mi občas stávalo, že som zacítil pôžitok z chôdze (nielen z chôdze). V tom je čaro návratov, keď skočíte do bazéna s chlórovanou vodou a pred očami máte mladosť, alebo keď chodíte pešo a nesťažujete si ani vnútorne, v tom je tiež návrat. Nie do mladosti, ale aspoň o 10, 20, 30, 40 rokov späť k mladosti.    

Americkí vedci...

... spolu s anglickými zistili, že svet je v skutočnosti zmesou neustálych zmien jasu, mihotania tieňov, mrkania a všadeprítomných pohybov. Hýbu sa naše oči, hýbe se naša hlava, hýbe se naše telo (úžasný poznatok) a vplyv týchto pohybov na zrak je v skutočnosti dosť výrazný. Demonštrujú to natáčaním videa pri chôdzi. Poznáme to, ako sa svet okolo nás hýbe pri "kamerovaní" - pomôže len statív. 

Náš mozog to všetko vníma veľmi stabilne, tie pohyby nás nerušia. Vraj ide o kolosálny podvod nášho mozgu. Nehodnotí každý vizuálny snímok, ktorý naše oči zachytia. Namiesto toho vyhodnocuje to, čo sme videli počas posledných 15 sekúnd.Nevnímame teda svet ako pohyblivá kamera. Z toho je už jasné, prečo sú tak nepríjemné rýchlo sa meniace kamerové zábery, vo väčšine akčných filmov, aj zábery snímané voľnou rukou pri chôdzi.

Zdá sa, že kameramani, režiséri a počítačoví strihači už nevedia ako upútať diváka, tak uplatňujú taký pekelný strihový sled. Počítače nie sú ako naše oko, sú rýchle a nemajú tú žiadúcu korekciu 15 sekundového spomalenia. Otázkou je, ako tie (počítačom vytvorené) scény vplývajú na ľudskú psychiku. To by mohol byť námet ďalšej rozsiahlej výskumnej úlohy amerických vedcov. Ale možno to už preskúmali, preto tie trikové akčné filmy... 

Znovu sa vynára klasická otázka: Kam spejeme?

Inšpirácia z článku na Oslovi.

Rovnosť

Na začiatku Veľkej francúzskej revolúcie dobyli väznicu Bastila pod heslom "Sloboda-Rovnosť-Bratstvo". Nerád by som sa zaoberal históriou, toho je plný internet, ako skoro všetkého. Ak chcete napríklad uvariť dobrú mäsovú polievku, nalistujte si recept na internete. Keby len jeden, je ich tam ako maku. Internet je veľká všeobecná encyklopédia (zatiaľ). Napriek tomu, že je dosť nespoľahlivá, je to aj tak encyklopédia. 

Všetko, čo sa dnes napíše na internete, je založené na princípe rovnosti. Píšem, že "dnes", lebo to nemusí trvať večne. Vypnúť internet je rovnako ľahké ako vypnúť žiarovku v obývačke, a to nehovoríme o obľúbenom hesle "blockaut", značne podobnému heslu "lockdown", ktoré majú už aj niektorí mocní dneška najradšej. Verme, že sa to u nás nestane (to prvé).

Internet je svetový fenomén, takže vypnutie jednej krajiny nie je až tak zaujímavé, ako vypnúť všetko. Elektronika je našou súčasťou, to je fakt. Bez nej by sme dnes už boli ako bez rúk. A to, čo nás čaká, vlastne už je to tak trochu tu, je 5G. Nedávno som bol u suseda, ktorý si prerába byt na svoj obraz (už pol roka na tom robí) a u neho už 5G funguje.

Je to veľká výhoda, keď si môže rozsvietiť svetlo v obývačke aj keď nie je doma a podobne. Ovládať všetko z kresla, cez mobil je úžasná vec. Človek príde domov, sadne si a už sa nemusí vôbec hýbať. Na hýbanie má predsa fitnescentrum. Zabúdame len na jedno, že bez pohybu sa mení naše prostredie a prostredie je to, čo mení aj naše telo. A keby len telo, na lenivosť sa ľahko zvyká aj duševne. 

Aký teda bude človek budúcnosti v sci-fi románoch? Malý a tučný? Nie! Veľký a tučný, lebo potravy je dosť a jesť sa bude furt. Vo "fantastike" všetko záleží od preferencií autora, možno aj rovnosť. O tom však silne pochybujem, lebo vývoj smeruje k iným métam.

Bilancia roka

Veselého Silvestra želám! A PF 2022

Počet mojich blogov v roku 2021: 825/24  1052/45 

Počet mojich fotografických záberov v roku 2021: 10400,  58 GB

Jeden policajný na záver (dňa, roka):

Idú dvaja policajti večer parkom a jeden si potrebuje odskočiť na veľkú. Za chvíľu se ozve "Fero, mohol by si mi podať baterku?" "To si chceš na to hovno posvietiť?" "Nie, to som už mal trikrát v ruke, ale hľadám obušok..."

PF

 

 

Správna chôdza

Nebudete veriť, ale správna chôdza je tiež predmetom rehabilitačnej telesnej výchovy. Nielen chôdza, ale aj správne sedenie a ležanie. Zdá sa, že to všetci ovládame, ale teoreticky a prakticky každý človek chodí po svojom a inak. Každý má svoj štýl, svoje prešľapovanie, svoje knísanie a tak podobne. Niekto zabúda správne prenášať váhu, iný málo ohýba kolená a tak podobne. 

Mal som kolegu, ktorý chodil tak, že najprv hlava a telo a nohy až potom doháňali jeho tempo. Proste, bol taký dôležitý, že všade sa ponáhľal až ho jeho nohy nestačili dobiehať. Napriek tomu, akýmsi zázrakom udržiaval svoju stabilitu.

V rehabilitačnej čakárni sedela včera, o dve stoličky ďalej, jedna mladá pani, ktorá už asi absolvovala sériu cvičení správneho sedenia. Jej chrbát útlej postavy bol rovný ako pravítko. Jej výhodou bolo, že prsia ju príliš nezaťažovali, len tak akurát. To ja sa musím kontrolovať, aby som hlavu dvíhal pohľadom do výšky  "prvého poschodia", ako nás učila rehabilitačná sestra.

Myslím si, že rozdielnosť chôdze je u ľudí prirodzená. Je v nej vplyv okolia, profesie a dobre, že je to tak. Takto môžeme už z diaľky rozoznávať svojich známych podľa spôsobu, ako sa pohybujú. Je to súčasť "vlastnoručného" podpisu každej osoby, hlavne v tejto "orúškovanej" dobe. Choďte teda narovnaní, ale dajte o sebe tak trochu vedieť aj svojim vizuálnym "podpisom".

Orientácie

Opäť sedávam v čakárni u lekára. Po týždni už začínam rozoznávať sestry, ale aj niektorých pacientov. Nie je to také jednoduché, všetci majú na tvári rúško, alebo respirátor. Rozpoznávať ľudí len podľa očí je dosť ťažké, tak som sa zameral na iné telesné proporcie. Po týždni mi to už ide, rozoznávam sestričky aj z diaľky, aj zozadu. U žien ešte trochu pomáha účes, ale na to sa dnes už veľmi nedá spoľahnúť. Videl som už v čakárni aj mladíka s chvostom, aký nosievali kedysi len ženy. 

Dnes som bol inšpirovaný čítačkou elektronických kníh Kindle. Klasická kniha je nenahraditeľná, ale na takéto "cestovanie" za zdravím, by bola vhodná aj čítačka. Škoda, že mi to skôr nenapadlo, mohol som sa obdarovať už k Vianociam. Tak hádam do budúcich Vianoc.

Čakáreň špeciál

Dva týždne som chodil do špecializovanej rehabilitačnej čakárne. Sedával som na pohodlnej stoličke a predo mnou na stene visela reklama na "plynové injekcie", "kineziotaping" a "systém SM". To sa mi každý deň zapisovalo do očného pozadia, aj som si to preštudoval, čo je to a na čo je to dobré. Na mne to, našťastie, neskúšali. Mal som jednoduchšie, celkom príjemné procedúry, ktoré platí poisťovňa. Aj tak som sa druhý týždeň radšej posadil oproti nápisu "Hasiaci prístroj", len tak, pre zmenu.

Rehabilitačné stredisko ma vrátilo do minulosti, keď som tam občas chodil ako zamestnanec firmy ponaprávať si následky sedavého zamestnania. Tentokrát som si nechal naprávať zlozvyky z ničnerobenia a zo sedenia pri počítači, čo je, z hľadiska kostí, kĺbov a svalstva, skoro to isté. Alebo je to oveľa horšie, ako robiť niečo užitočné prostredníctvom telesných štruktúr. Ani sem už toľko nepíšem, ale o to viac čítam. A je to škoda, lebo občas mám dobré nápady, aj lepšie ako tento...   

Bazén na cvičenie (plávanie) mi okrem "pracovnej" minulosti pripomenul aj obdobie dospievania. Vtedy bola voda na kúpalisku, či v jazere, tou pravou životnou inšpiráciou a vitálnym prostredím. Veď dievčatá v plavkách a tak podobne... Na jazere bývalo plávanie vzrušujúce pre jeho veľkosť a isté riziká, kúpaliská zase mávali nezameniteľný "odor" chlórovanej vody. Dnes by sa to mohlo nazvať "aromaterapia".  

Vo vani s mohutnými podvodnými tryskami mi chýbala hudba, aj keď v hukote vodopádu by ju sotva bolo počuť. To mi zase pripomenulo soľnú jaskyňu v istých kúpeľoch na východe, kde bola k pokojnému relaxu s dýchaním slaného vzduchu pustená na pozadí "ezoterická" hudba. Príliš mi nesedela, tak som v tej jaskyni vymyslel špeciálny audio scenár s pracovným názvom "les a ja". To je ale na dlhšie rozprávanie, tak možno inokedy. Záujemcom predám licenciu, ohláste sa.

Ďalšia oblasť mojich spomienok je spojená s občasným pobytom v tomto rehabilitačnom zariadení v minulosti a sú to ľudia, teda sestričky, ktoré už majú veľmi dlhú prax a ešte stále sú v plnom nasadení a stále sa vedia aj usmievať, napriek tomu, že sú tam celý deň ako na kolotoči. Podobne sa už snažia aj nové, mladé a štíhle sestry. Pred rokmi som mal nepohyblivé rameno a po rehabilitačnom cvičení na tomto oddelení sa všetko vrátilo do normálu a ruka je dodnes ako nová.

Človek, teda pacient zažije v čakárni všeličo. Ľudia bývajú zhovorčiví, no teraz je tu taká zvláštna doba, všetci sme zahalení, maskovaní respirátormi na najdôležitejšej časti tváre. Ľudia už toľko nehovoria, komunikácia viazne. Učíme sa rozprávať očami. Proste sci-fi. Najlepšie je vo vode, tam sme odhalení (čiastočne). Tých 15 minút v bazéne je najlepších na spomínanie.

Som vďačný pani doktorke, ktorá nás dôkladne, ale s porozumením "preklepla" pri vstupnej prehliadke a naordinovala nám potrebné rehabilitačné procedúry. Našťastie, nie je taká rázna, ako pred viacerými rokmi jej predchodkyňa, spomínam si, bolo to v roku 2009.  

Nad Tatrou sa blýska

Dívam sa dolu na tri kopčeky, ten v strede volám Tatra a tie dva malé vedľa Tatry hádam budú vlastné sestry Matra a Fatra. V ušiach mi bzučí let čmeliaka a drobné ihličie mi padá na plecia. Skoro ako v rozprávke, ale vonku zúri aprílová jar. Psa už síce možno vyhnať von, ale gazda si musí prehodiť cez plecia, hlavne ráno, aj ľahký kožuch.

Jarná únava už dávno nemá svoju moc, puky orgovánu sa začínajú rozvíjať a ako Ariadnina niť nám ukazujú smer do leta s malým písmenom na začiatku. Aj v politike je to tak, ako v slovenskom prísloví, že na konci bič plieska. Najhorší je vždy ten, kto je aktuálne pri moci. Je to logické, tí druhí sú ne-mocní. Nemoce sú rôzne - somatické, psychosomatické a psychické. 

Okrem nemocí sú tu ešte fóbie a fílie. To sú také ľahšie štádiá pokusu o (ne)mocnosť. Wikipédia ponúka široký zoznam fóbií, ale aj fílie. Každý záujemca si môže vybrať, ale radšej nie, lebo je to predsa skoro ako choroba. Potešilo ma, že tam nie sú uvedené žiadne z aktuálne v diskusiách omieľané fóbie a fílie s politicko-propagandistickým podtextom.

Zdá sa, že oficiálny internet si zatiaľ drží svoju úroveň. Pochopiteľne, neplatí to v oblasti propagandy, či už dobrovoľnej, takzvaní "trolovia". Vynárajú sa vždy na oboch stranách propagandistickej "polemiky" či zápasu, lebo "trolovia" nemôžu existovať bez protiváhy na druhej strane. Serióznosť nemožno očakávať ani v profesionálnej propagande, lenže tá už našťastie stráca dôveryhodnosť. 

To o fóbiách a fíliách bol len taký malý úlet, o to vlastne nejde, ide tu o to trojvršie, ktoré mi padlo do oka pri strihaní vlasov. Strihám sa doma a aby som ušetril na pracích práškoch, sedím pri tom "hore bez". Z dlhej chvíle pozorujem svoje "soma" a čo vidím, keď sa pozriem dolu: Tatra, Matra a Fatra. Zdá sa, že je to istý prejav mužnosti, keď sa chlap pozrie na svoje "pandero" a uvidí Tatru aj Matru a Fatru. Kto neverí, nech si sadne hore bez a pozrie sa dolu...

Prší

Prší a ešte bude, na kosti sa dá spoľahnúť. Padla na mňa z toho akási poetická, zádumčivá nálada. Napíšem o tom báseň, to bude paráda. Než som sa dostal ku klávesnici, pršať prestalo a aj tie kĺby, síce s pomocou fastumgélu, ale predsa začali veštiť slnečné počasie. Taká je tvrdá realita. Niekedy zádumčivosť prejde, aj keď by sme ju chceli zdržať. Škoda toho dažďa, bol tak príjemný...    

Gravitácia v živote na zemi

Aj v dospievaní je zemská (i ženská) príťažlivosť základom našej súdržnosti. Pôsobí všade a niekde dokonca aj nepriamo, ako v tom vtipe, ktorý dávali nedávni vo vtipe za stovku. Čosi také, že pre muža je zle, keď prížažlivosť zemská je silnejšia ako príťažlivosť ženská. Dospievajúca mužská mládež ešte iste nevie, o čom to je, lebo ešte má úplne jasno v týchto základných príťažlivostiach, respektíve v tej jednej a tú druhú vníma len teoreticky, prípadne literárne a v poetických metaforách.

Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma.  Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj  ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...

Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)

Mám, či nemám...

Zamilovaní niekedy používajú kvet margarétky, aby zistili, či ich ten jej, alebo tá jeho majú radi. Sú veci, ktoré máme radi aj keď práve nie sme zamilovaní. A sú tiež veci, ktoré nemáme radi. Za žiadnych okolností ich nemáme radi. Aby som nepísal do vetra, spomeniem niekoľko vecí, ktoré napríklad ja, nemám rád. Nemám rád, lepšie povedané, nemal som nikdy rád vojenskú disciplínu a vojenské poriadky. "Komínky" šatstva na nočnom stolíku, či naukladané veci v skrini, to mi nikdy nevoňalo.

Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.

Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.

Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.

Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).   

Podmienky leta

V priateľskom vzťahu si možno klásť podmienky, ale to skutočné je založené na niečom inom. Podobné je to aj s láskou. To ozajstné priateľstvo si nekladie podmienky - buď je, alebo nie je. Takže vlastne tu nemám o čom písať. Buď zmením titulok, alebo prestanem písať. Aj tak, najmenej dvaja ľudia z desiatich súdia, že moje články na tomto blogu sú zložité a nejasné. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Mne áno. Dnes to však prekračuje aj moje únosné medze, tak ako toto tropické leto. Nekladiem si podmienky pre život, beriem to, čo prináša. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Z jedného uhla je to pokora, z iného slabosť. Čo je potom poznanie hraníc vlastných možností? Na všetko v živote je potrebná energia, paradoxne aj na "nič nerobenie". Aj leto, ak je také extrémne, si žiada svoje. Niektoré šance spáli a my ani nevieme prečo. 

Eufória

Niečo málo o eufórii. A možno ani nie, možno som chcel o niečom inom, lebo podľa encyklopédie je eufória niečo neprirodzene chorobné. Je to stav vyznačujúci sa, spravidla (zdanlivo bezdôvodne), pocitom subjektívnej spokojnosti, blaženosti, veľmi dobrej nálady a prehnanej podnikavosti (wikipedia). Zatiaľ by to šlo, dobrá nálada nemusí mať akurátny dôvod, vždy je lepšia ako zlá. Dokonca aj podnikavosť sa môže v živote dobre uplatniť.  Definícia však hovorí, že eufória vzniká najmä po konzumácii návykových látok, ale aj pri psychózach a pri ochoreniach mozgu, či iných dôležitých orgánov.

Po tom všetkom by som sa uspokojili aj s obyčajným pocitom šťastia a dobrej nálady odvodenej z pocitu dobre vykonanej práce. Lebo práca, keď je, tak neutečie a vždy nás počká. Myslím si tiež, že práca nie je návyková, ale aj to býva rôzne, teda ako u koho. Sú aj tzv. workoholici, ktorí sa prácou predávkovali a už nevedia ako prestať. My, ktorí si prácu radi odkladáme na zajtra a na pozajtra sa však workoholizmu nemusíme obávať. Tak, či onak sa nám môže občas prihodiť, že nás pohltí bezdôvodná eufória. Aj bez predchádzajúceho varovania, takmer z ničoho. Častejšie však z nejakej hlúposti, ako mňa včera chytila tá bezdôvodná potvora - dostal som nový smartfón.

Už na druhý deň som vedel, že je to (pre mňa) zbytočnosť (človek sa niekedy učí aj na vlastnej eufórii). Chiméra ma chytila a po krátkom potešení ma pustila do prázdna. Tak ako som predtým túžil po smartfóne (príklady priťahujú), tak po euforickom dni začínam túžiť po tom najmenšom telefóne. Zdôrazňujem, po "telefóne", ktorý nevie nič iné, len to, na čo bol stvorený, teda telefónovať. Nekúpim si ho, lebo tuším, že by ma tá potvora veľmi rýchlo opäť pustila do prázdna. Oveľa príjemnejšia je však eufória z ľudí, ktorí sú dobrí a zachovajú sa k nám prekvapivo priateľsky. Tak ako nedávno, keď som daroval svoju príležitostnú báseň predstaviteľovi obce a on ju bez varovania nechal predviesť na verejnom zhromaždení obce. To vydrží o trochu viac...  

Kontrola

Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Doktor je tiež sympaťák a pacienta príliš nepreháňa. Z jedného pohľadu vydedukoval toľko rozhodujúcich záverov spadajúcich do komplexu danej diagnózy, že by sa človek nestačil čudovať. S tým pohľadom som to trochu prehnal, lebo svoje pohľady venuje hlavne počítaču, do ktorého vkladá výsledok šetrenia. Počítač je totiž otočený tak, že pacienta má doktor za chrbtom, ale jeho sestra na mňa vidí stopercentne. Dokonca mi vždy odmeria tlakové pomery.

Jeden sústredený pohľad a je jasné, že pacient je pri vedomí, správne orientovaný (ešte, že tak...), s adekvátnymi reakciami. A to už nehovorím o správnom dýchaní, o náplni krčných žíl a o bruchu palpačne nebolestivom na prvý vzdialený pohľad. Nesťažujem sa, veď zdravie je na nezaplatenie, ale akosi mi dnes uniká pointa...


:)

Manželstvo zlatého rezu

Dnes sa budem rúhať a dotknem sa posvätného stavu manželského, ako spolužitia muža a ženy. Muž a žena sú dve rovnoprávne ľudské bytosti a predsa sú značne nerovnako obdarené telom srdcom i dušou. Nebudem sa rozpisovať o tých rozdielnostiach na tele i na duši, tie bývajú dosť zjavné. Bezpochyby je medzi mužom a ženou aj veľa podobností.

V spoločnosti sa z času na čas volá po rovnosti pohlaví (v práci, v odmeňovaní a pod). V manželstve však už z princípu "MUŽ a ŽENA" (všimnite si rozdielny počet písmen v tých dvoch slovách...) to nie je celkom dobre možné. Hádam iba v "registrovanom" partnerstve, v obojstranne výhodnej právnej zmluve na dobu určitú. Taká kooperácia je potom symetrická, právne definovaná, ale zároveň odporujúca estetickým pravidlám "zlatého rezu". Tým ale nechcem povedať, že "kooperácia" v medzi manželmi by nemohla byť "vzájomne výhodná". Práve tým "napätím" z rozdielnosti vzniká príťažlivosť a vzájomne výhodné dopĺňanie...

Dobré manželstvo je teda umením, je ako výtvarné dielo - obraz. Umelec vie, že centrálna kompozícia a symetria nepôsobia esteticky, teda sa príliš nehodia do umenia. Do harmonického spolužitia sa skôr hodí pravidlo "zlatého rezu". Teda nie symetria a naprostá vyváženosť, ale istá miera nerovnosti, prirodzeného esteticky pôsobiaceho napätia medzi prvkami obrazu.  

 

"...zlatý rez je taký kompozičný princíp, ktorý rieši harmonické vzťahy, alebo harmonickým - súladným - spôsobom rieši vzťahy jednotlivých zložiek diela a to tak, aby sa čo najbližšie priblížili k tomu ideálu krásy, ktorý sa pokladá za platný v tom období, keď dielo vzniká." (forus)

Rodové rozdiely

Keď vidím pred sebou ženu, ktorá sa vyzlieka, po každom kúsku zhodeného šatstva a bielizne je krajšia. U mňa je to naopak, keď sa postavím nahý pred zrkadlo a obliekam sa, po každom kúsku bielizne a šatstva som krajší... Najkrajší som v snehovej fujavici, s baranicou stiahnutou na uši a s rúškou proti chrípke na nose. :)

(: enžáv ťarben :)

Vina a trest

Mal by som sa vrátiť na zem, vyjadrovať sa jednoduchšie, sedieť pri počítači vzpriamenejšie, žiadne nakláňanie, nedajbože pozeranie bokom na monitor, či sledovať blogy v polohe ležiaceho strelca. Škodí to. Musím sebakriticky priznať, že občasné cvičenie nič nerieši, keď sa celý deň pri stole rôzne krčím a vykrúcam. Hádam ma nasledujúca rehabilitácia naučí vážiť si prirodzené polohy.

Svoje poučenie čerpám tentokrát od lekárky, špecialistky rehabilitačného oddelenia nášho strediska. Dal som sa k nej odporúčať, nevediac čo ma tam čaká. Keď som sa jej posťažoval a opísal svoje boľavé miesta, zacvičila s mojimi ramenami a spustila svoj monológ.

- Všetci ste pohodlní a leniví, čím starší, tým lenivejší. Nemáte správne návyky a potom sa sťažujete, že vás niečo bolí.

Mea culpa, mea maxima culpa... V tom prívale múdrych slov, poučení a výčitiek som klesol na pacientskú stoličku a len som civel na tvár doktorky, ako by som hluchonemo odzeral z jej pier.

- Keď vás bolí ruka, myslíte si, že je to len ruka. Nie je to tak, ak bolí ruka, bolí celé telo a všetko aj tak pochádza z krčnej chrbtice, nesprávne používanej hlavou...

Oprel som sa o stôl, ako mám vo zvyku, pre lepšie sústredenie.

- Neopierajte sa, sadnite si rovno!

Opäť som sa vystrel do zvislice a poslušne som pritakával ďalej. Poviem vám, že to bolo ako sprcha, akú som si vari zaslúžil už dávnejšie. V tej chvíli spadla zo mňa všetka lenivosť, ostala len vina a vina, no aj tak som sa tešil na príjemnú stránku rehabilitácie, keď si budem lebediť na lôžku, vyhrievaný horúcim zábalom na citlivých miestach kostry a kĺbov.

Potom sa nechám nadnášať vzdušnými perličkami a masírovať podvodnou tryskou... Tú masáž mám najradšej. Na záver kúry si jemne poplávam v krátkom bazéne s príjemnou vodou v slastnom stave bez tiaže, vdychujúc vodné pary ako vôňu mladosti. Božské uvoľnenie. Každý deň, najmenej o tri hodiny menej času stráveného pri monitore. Taký trest beriem s potešením...