Opakovanie je...

Matka múdrosti mi radí, aby som odľahčil waboviny niečim jemnejším ako politika, tak som načrel do iných múdrostí z dávneho času, takmer poézia. Nie je to z internetu, je to z mojej knihy (hlavy), teda tie myšlienky sú moje, možno o nich pochybovať, polemizovať s nimi, prípadne ich vyvrátiť, nič sa nestane, život pôjde po svojich chodníčkoch...

* Osud je to, čo bolo a nie to, čo bude. To, čo bude je stále otvorené nášmu zásahu.

* Žena je ženou, až keď má muža. A naopak.

* Bol ako slovenská ekonomika, príliš otvorený svetu, teda závislý na vonkajších stykoch.

* Slová lásky môžu časom stratiť platnosť, ale slová nenávisti ostávajú navždy zapísané.

* Nebyť tela, boli by sme len kus duše v nohaviciach a saku.

* Ideál je to, čo nebolo, nie je a nebude.

* Čo človek nezažije na tomto svete, na druhom márne čaká.

* Minulosť je všade okolo nás a rastie. Je stále silnejšia ako budúcnosť.

* Človek nemusí nájsť všetko, ale mal by vedieť, čo našiel.

* Úsmev je priateľ, len keď je sám a adresne smeruje k nám.

* Ženy sú jemné stvorenia a niektoré sú ako vánok - ani lístok na strome sa bez nich nepohne.

* Strata každého priateľa bolí. Výnimkou sú priatelia na sociálnych sieťach.

* Geniálny paradox teórie relativity: Keby sme boli všetci géniovia, nebolo by géniov. 

* Nehľadajte múdrosti v knihách, váľajú sa v prachu vedľa nás. 

* Človek je čiastočne slobodný, až keď dosiahne na svoj starobný dôchodok. Absolútne slobodný je, až keď mu ho prestanú vyplácať.

* Každá múdrosť má svoju achilovu pätu. Aj táto...

 

 

 

 

Zo sféry mikrosveta

Mikrosvet je podľa mňa to čo vidím a cítim na vlastné oči, uši (a nos), teda skoro všetko v dotyku s realitou. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, to vraj povedal Ján Amos Komenský. Ten výrok má aj niekoľko zaujímavých variácií. Vo všeobecnosti sú slová veľmi ohybné a do istej miery aj nejednoznačné. Ak pospájate slová do vety, ešte to nemusí byť presne to, čo nám vnukla myšlienka. Preto je lepší rozhovor z očí do očí (z úst do úst). V rozhovore možno vyslovené opraviť, vysvetliť, či odvolať, alebo upresniť ďalšími slovami. V písomnom prejave je to v aktuálnom čase skoro nemožné. 

Priateľstvá ľudí tiež patria do sféry mikrosveta každého z nás, ale majú aj zopár spoločných čŕt a vlastností. Nemám na mysli pravidlá sociálnych médií ako "facebook" a podobne, ale to čo sa šíri pri rozhovore ako fluidum z úst do úst. V nedávnom období "rúškovania" to preto bolo ťažšie... :)

Priateľstvu sa dávajú rôzne prívlastky a je rôzne definované, napríklad "skutočné", "pravé", "najlepší priateľ" (najčastejšie pes), falošné priateľstvo a podobne. Skúsil som to vyhľadať systémom UI na internete:

- Priateľstvom označujeme starostlivý, láskyplný, hravý a obvykle silný emocionálny vzťah.   

- Skutočný priateľ je viac ako kamarát či známy – je to takmer člen rodiny, psychológ i bútľavá vŕba v jednom. Nemôže existovať bez porozumenia.

- Vzťah priateľstva sa zvyčajne považuje za typ väzby s menším vplyvom na citový život ľudí...Vychádza z vôle každého účastníka. 

-  Pravý priateľ je priamy, vie sa prispôsobiť, venuje svoju pozornosť, dopraje bez závisti a poskytne priestor. Ak takého vo svojom živote máme, patríme k šťastným ľuďom. 

- Priateľstvom sa zaoberala aj Slovenská akadémia vied. Výskum, ktorý trval niekoľko rokov, dal jasnú odpoveď. Pre Slovákov je priateľstvo veľmi dôležité. Ruka v ruke sa s ním spájajú aj iné hodnoty.

- Už niekoľko rokov sú novým fenoménom sociálne siete. Výhodou je, že nám pomôžu nájsť priateľov z dávnych čias a zároveň vytvoriť virtuálne kamarátstvo s tými, ktorých sme dovtedy nepoznali. Psychologička Katarína Dobrovodská hovorí: „Sociálne siete môžu byť veľmi prospešné, ale aj veľmi deštrukčné".   

Dopočutia priatelia...

imprimatur

 

Hrivňákoviny

Holub hrivňák patrí do čeľade holubovitých (vcelku je to jasné...). Hniezdi v severnej Afrike, v západnej a centrálnej Palearktíde, v Oriente a hlavne u nás na sídlisku, pod oknami na vysokých topoľoch, ale chcel by aj na našich okenných sušičoch bielizne. Už si začali stavať hniezdo u suseda. U nás ešte nie, zatiaľ náš vešiak používajú hlavne na milostné hry. Celé dni hrkútajú a potom hučia ako piliňáky. Keď sa stretnú na našom vešiaku (láka ich), hrkútajú ostošesť, až sa ona prikrčí, on využije príležitosť a je to "co by dup", ako sa hovorí v Česku. Ona potom odstúpi a o chvíľu odletia, aby sa prevetrali.

Hrivňák je najväčší európsky holub, vraj sťahovavý vták. Na Slovensko prilieta v prvej polovici marca a začína hniezdiť v polovici apríla, odlieta v septembri až v októbri, najčastejšie do teplejších oblastí juhozápadného Francúzska. Obýva celé územie Slovenska od nížin až po hornú hranicu lesa. Najvyššie hniezdenia boli preukázané vo výške 1 250 mn.m, na Vtáčniku a 1 330 mn.m na Poľane. (wikipedia)

V starších publikáciach sa uvádza, že je plachý, divoký a že žije v prírode ďaleko od miest, kde vyhľadáva vysoké ihličnaté stromy a žije skrytým životom, no v posledných rokoch ho často stretneme aj v mestských parkoch, v blízkosti ľudských obydlí či dokonca v mestách. To je on a žije tiež u nás v meste a vôbec nie je plachý. Naopak, je to trochu ako sídlisková sliepka a v tom konkuruje drozdom čiernym. 

Súžitie dvojice končí výchovou mláďat. Vtedy už sú ticho, žiadne hrkútanie (načo aj?). Ako u ľudí. Potom všetci odletia do teplých krajín (na dlhú dovolenku) a nám tu ostanú len vrabce, sýkorky a tie drozdy. O rok dovidenia a dopočutia na Slovensku (hrkúúú).

 

 

Klupkárt

 Začal som v titulku písať podľa Bernoláka: "Píš ako počuješ". Už síce nechodím do Tesca, ale v reklamách je to stále počuť, podobne ako o inej karte - kauflandkárt. Aj tú som už zahodil, lebo nechcem byť evidovaný v štatistike firmy a tie benefity, ktoré ospevuje v reklame aj Mišo Hudák oželiem. Vlastne by som nemal ani písať o tom, ani o ničom, ale za tie roky na internete som nachytal čosi, čo sa možno podobá na grafomániu. Tak píšem, tentokrát zase len o tom, čo som čítal.

 - Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov” – chodia skoro spať a málo pijú alkohol, lebo vraj, čím dlhšie človek spí, tým je zdravší. 

Vyzerá to ako pochvala dôchodcov, ale možno je to aj kritika toho stavu, do ktorého sa raz (možno) každý dostane. Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že v tých mladých rokoch (18 - 35) som nemal problém prebdieť hoc aj celú noc, samozrejme pri zaujímavej práci. Dnes už nepijem alkohol (bývali aj iné časy...) a chodím spať pravidelne o desiatej večer (rád vynechávam aj problémové pozeranie TV kanálov a novín). Nemá zmysel ponocovať, prácu si šetrím na deň. Ráno po raňajkách si ju vymýšľam a potom idem do nej...

- Narazil som na slušný postreh v blogu Vlada Javorského: Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí! Tak pozor hlavne na tých, čo sa bijú´do pŕs, že sú "slušniaci" (poznáte ich podľa rečí, najmä v politických debatách). Ale opatrne aj s neslušnými, hlavne keď rozprávajú vtipy. 

- Na záver môj vlastný postreh - preladil som naše "WC rádio" na vlnu "rádio Regina" a je to úplne iná káva. To je to pravé "rádio Slovensko", nie "rádio Slovensko". Dalo by sa povedať, že to je paradox našej doby a príznak rozdelenej spoločnosti.

 

Novinové titulky

Motto (od neznámeho autora z diskusie):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."

Na internete je veľa prístupných novín (niektoré články len za poplatok) a všetko sa čítať nedá, treba si vyberať. Našťastie, niektoré ani netreba čítať, za všetko povedia ich titulky (za niektoré aj meno autora). Skúsil som dnes "prečítať" malú vzorku z výberu... Nehodnotím obsah, ako taký, len informáciu v titulku článku a jej pôsobenie.

HARABIN VYZÝVA MACHAJA, ABY HO PRESTAL IGNOROVAŤ ... Netreba čítať, celá informácia je v titulku. Stačí poďakovať autorovi článku a ísť ďalej. Napísať titulok kapitálkami tiež hovorí čosi o charaktere článku.

Ministerka Šimkovičová, vydržte ... Aktuálne všeobecne známa situácia okolo kultúry s diametrálne odlišnými postojom "politickej" časti spoločnosti. Niekto jej drží palce (ministerke, niekto kultúre). Lepšie je nemiešať sa do "politiky kultúry" ani do politickej "kultúry". 

„Jediná vec potrebná na to aby zlo zvíťazilo je, aby dobrí a slušní ľudia nerobili nič.“ ... Titulok, ktorý provokuje (nerobiť nič) a nešpecifikuje dobro ani zlo a pochopiteľne ani to, kto je dobrý a slušný. Pokiaľ nás to doma alebo v škole nenaučili, môžeme si článok prečítať, ale o sebe musí každý rozhodnúť sám.

Balada o tom ako médiá manipulujú verejnou mienkou ... Článok ponúka takmer hamletovskú dilemu: čítať, či nečítať (that is the question) toto médium? Chce ma zmanipulovať, alebo informovať? Pre pokoj v duši ho odkladám a ostávam pri vlastnom názore.  

Deti zverené zverom ... Takmer básnické vyjadrenie problému, o ktorom chce autor informovať. Prezrádza autorov názor a tým pádom veľa o obsahu, novo otvorenej "kauzy" o deťoch.  

Katastrofa s názvom Degrowth - katastrofy sú príťažlivé, ale len vo filmoch alebo ani tam už nie. Čoho je veľa, toho sa človek preje. Záhadné slovíčko "degrowth" však láka k čítaniu katastrofy. Napriek akej-takej znalosti angličtiny je jasné, že ide o globálny názor na problematiku "premnoženia" našej populácie. O tom sa zle číta a popísalo sa o tom už dosť, aby sme sa, ako každej katastrofy obávali. Alebo aj obavy patria do cieľov podobných novinových "katastrof"? Kto nevie o čom je reč, mal by si to aj tak prečítať. Článok sa snaží vysvetliť zložité vzťahy v spoločnosti prístupnou formou.  

Najlepšie veci na svete ... Titulok nehovorí nič konkrétne, tak to môže byť o hocičom. Nečítam, lebo čítanie nemá byť o slovách a vetách, ale o myšlienkach.

Zaujatosť novinára je ako pre slepca ďalekohľad ... konečne niečo o novinách a novinároch. Nebudem citovať, ale som si to prečítal, lebo spomínaného F.S. poznám z minulosti skoro ako kolegu na blogoch, ešte keď študoval na katolíckej univerzite novinárstvo. Mladý, zanietený pre (novinársku) pravdu. Nastúpil do SME, potom prestúpil do N. Bojuje za pravdu? Ktovie. V každom prípade je v prvej línii „Novinári nemajú povinnosť zverejňovať celé stanoviská, ktoré im respondenti poskytnú, ale majú použiť len to, čo je relevantné..." Len, aby v tom nebola cielená manipulácia, lebo z pravdy sa tak vo výsledku môže stať moderná entita "hoax".

Ak toto niekto dočítal až sem, tak sa mu ospravedlňujem, že som zverejnil málo informácií a viac vlastných názorov. Vo výbere som použil titulky len z dnešných zverejnených článkov, teda len smietku z vreca každodenných novinových informácií.

Obaly

"Zobali vrabci zobali, igelitové obaly..." Už Ivan Mládek a Banjo band si všimli ako nebezpečne plytváme obalmi. 

Nielen igelitové, ale aj tie tzv. ozdobné, aj z papiera pribaľujeme ku každému darčeku. Fľaša vína + obal, bonboniéra (samozrejme bonbóny sú zabalené) + obal. Stovka (teoreticky) ako úplatok + obal... Chlieb v igelite, uhorka v igelite (a tak ďalej). Raz sa v obaloch utopíme.

Raz to musí skončiť, veď ani pravdu nie je možné večne baliť do igelitu. 

 

Hodina H

Pevné miesto v realite určuje hodina H. Hodinu H sme si vymysleli ako začiatok niečoho. Mohol by to byť aj deň D, alebo mesiac M, či rok R... To je blbosť! Mesiace a roky, to je celá večnosť. Einsteina s jeho teóriou relativity aj tak nedobehneme. Čas nám beží a míňa sa každý deň, každou sekundou. Jedine básnici so svojou poéziou vedia zastaviť čas, alebo ho aj rozbehnúť. Narýchlo si neviem spomenúť na žiadneho básnika, ktorý by túto moju teóriu vedel potvrdiť (pomôž si sám, aj Pán Boh ti potom pomôže...).

Slová v hmlistom opare
digitálna mena
za sklom
hrmiace falše
mrznúca rosa
na konci nosa
amen a znova
láska večná
Tristan, Izolda
zrodenie dobra
len slová v daždi
zaniknú raz a navždy.

 

Chodíme

Človek múdry (vraj), ktorý zväčša sedí, by sa mal premenovať na človeka sediaceho. Sedíme doma, sedíme v škole, sedíme v aute, či v autobuse a aj keď bežíme, najradšej pri tom sedíme na bicykli. Pomaly zabúdame chodiť. Často chodíme po meste, vlastne vozíme sa po meste, horko ťažko vystúpime z auta, urobíme pár (neistých) krokov a v cieli zase sedíme. 

Dnes som to skúsil opačne, chodil som hodinu po cudzom meste krajského formátu a mal som čo robiť, aby som nadobudol istotu chôdze. Nie všetky chodníky v meste sú tak hladké ako preferované cyklotrasy. Asi po polhodine sa mi to už celkom zapáčilo a nerád som si znova sadol v čakárni u lekára špecialistu. Je krásne chodiť na vlastných nohách.

Kedysi, keď som ešte musel každé ráno (včasné ráno) chodiť pešo (až k autobusu...), sa mi občas stávalo, že som zacítil pôžitok z chôdze (nielen z chôdze). V tom je čaro návratov, keď skočíte do bazéna s chlórovanou vodou a pred očami máte mladosť, alebo keď chodíte pešo a nesťažujete si ani vnútorne, v tom je tiež návrat. Nie do mladosti, ale aspoň o 10, 20, 30, 40 rokov späť k mladosti.    

Zo života hmyzu

Za slniečka, skoro zrána,

vstala včielka, vybúvaná.

Vstala – a už letí, hej!
po lúčine zelenej.

(Ľudmila Podjavorinská)

 

 

 

Zajtra bude hydina  a podobné domáce zvieratstvo...

Zasadil som

V jednej ľudovej opileckej pesničke sa spieva o tom, že "zasadil som liter rumu, vyrástol mi demižón". Ja som zasadil cibuľu sadzačku do krtinca a neviem, či bude cibuľa krtkovi chutiť. Dobrá správa je, že vraj krtkovia nemajú radi vôňu cibule, tak hádam vyrastie. Ak nevyrastie, prídem o investíciu 3,5 €. Budem sa musieť snažiť, aby som zase zarobil na honorároch. Viete si to predstaviť, budeme sedieť okolo krbu v záhrade a zľava i sprava vyťahovať mladú cibuľku. Paráda.

Vysávač

Pokazil sa mi vysávač. Ten starý v garáži. Má už hádam sto rokov (cca), ale ľúto mi bolo ho vyhodiť, tak som začal s jeho renováciou. Musel som vyhodiť káblový bubon, lebo tam dochádzalo opakovane ku skratom & poistky lietali skoro až k dodávateľovi energie. Dostal nový troj-žilový kábel a novú saciu hubicu. Pravda je, že auto vysajem na čerpacej stanici za 5O centov, ale občas treba pozametať, ale aj povysávať podlahu v garáži, lebo je to v druhom rade aj dielňa. Príroda sa mi poďakuje za zodpovedný prístup. A či nie? 

Lenivosť

Fenomén lenivosti som si prvýkrát všimol v dávnych časoch, keď som čítal humoristicko-satirický časopis Roháč:  "Na gauči vzdychá, ležiac ako drevo, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce..."  

Toto motto sa mi tak zapáčilo, že mi ostalo vypálené v pamäti. Podobne ako niektoré básničky, či úryvky z literárnych textov, ktoré sme sa mali v škole naučiť naspamäť. Vďaka vtedajšej škole a učiteľom, vďaka za to, že nás naučili mnoho vecí, všeobecne nás vzdelali a aj nás naučili učiť sa. To nie je málo, vedieť v živote zbierať vedomosti, informácie, je viac ako všetko vedieť. Viď slová klasika, ktorý vedel, že nič nevie, ale vedel to pochopiť.  Dúfajme, že z našich školských čias sa na školách niečo zachovalo, že to všetko nenahradili reformy a reformy reforiem.

Trochu som odbočil od dnešnej témy, ktorú mi láskavo vnukla moja dcéra I. M. (Ima), nie preto, že by si myslela, že som lenivec (to dúfam), ale preto, že lenivosť je, okrem iného aj matkou pokroku. Spomeňte si na včerajšiu úvahu "o pokroku" a je jasné, že bez lenivosti by to ani nešlo. Ani vo vojenskej oblasti. Dnes sa vojakom, letcom, tankistom nechce sadať "do tankoch", lebo je to nebezpečné. Radšej sedia v teple a do vojny pošlú drony a diaľkovo riadené stroje. To je pokrok, už sa nemusíme zabíjať sami.

Ale inak, nemyslím si ani ja, že som lenivec, aj keď si ešte spomínam, ako ma teta naháňala s remeňom, keď som nechcel moržovať kukuricu. To sa v puberte stáva... Možno tak trochu patrím k "lenivcom", ktorí radi vymýšľajú rôzne "zlepšováky" pre uľahčenie práce. Keď je človek (chlapec) mladý, rád sníva o vynálezoch a zlepšovákoch, skrátka o veľkých veciach, ktoré ho čakajú. Potom príde realita a poteší ho každá maličkosť, čo sa podarí. Pokiaľ možno, každodenne. Vďaka za takú lenivosť, ktorá prináša ovocie. 

Ostrekovač

Občas treba doplniť nádržku ostrekovača v aute, lebo dobrý výhľad je základom dobrého šoférovania. Ostrekovač v aute je veľmi dôležitý, podobne ako pravdivé informácie o faktoch pri rozhodovaní. 

V komunikácii, v diskusii, ale aj v reklamne je dôležité aj oslovenie osloveného nádejného partnera. U nás je taká obyčaj, kamaráti si medzi sebou tykajú. Neznámym, ktorých si chceme uctiť, alebo niečo od nich chceme, zvykneme vykať. Na vojenčine bol kedysi taký zvyk, že všetci sme si tykali, okrem vyšších veliteľských funkcií. 

Kedysi dávno sa používalo aj "onikanie" na oslovovanie starých rodičov, dnes už viac-menej len ako paródia. 

Niekde inde vo svete majú iné obyčaje, veľmi nerozlišujú tykanie a vykanie (napr. angličtina to nerozlišuje). Mnohé reklamné agentúry, ktoré pôsobia v tomto našom kultúrnom prostredí to nevedia. Nie, že by na tom až tak záležalo, ale je fakt, že reklama, ktorá mi tyká ako malému hlúpemu chlapcovi u mňa nemá šancu.  

Stalo sa

Aj na benzínovom čerpadle by sa niekedy dalo zbohatnúť. Včera som natankoval za 30 €, platil som 50 eurovou bankovkou. Milá pani, s nadmiernou nadváhou sa mi zadívala do očí a z 50 mi vydala 30 €. Podržal som v ruke ten výdavok a čakal som, čo bude. Nič. Tak som sa spýtal, či mám odísť, alebo to prepočíta? Zase nič. Tak som sa pozrel na účtenku a hovorím, že je tam 30 €. Až keď som to vyslovil, pokladníčka sa zbadala a 10 € si zobrala späť. Jej pocity som nedokázal odhadnúť, ale začervenanie to nebolo. Možno ma chcela obdarovať... Poctivec už ani na pumpe nezarobí.