O tom potom

 Už niekoľko dní som nepísal, už niekoľko dní som nepísal o umelej inteligencii. Práve počúvam spomínanie Borisa Filana o jeho detstve, tiež by som mohol. On skončil u Zuzany, tej na zneškodňovanie protipechotných mín. Aj o tých som už raz písal, že je to v podstate začiatok umelej inteligencie, síce veľmi primitívnej a sprostej, ale funguje automaticky (podľa vloženého programu). Tam to začalo. Dnes je už vraj oná umelá (nie umelecká) aj ako jazykový klam a spoločenský problém. Ako inak? Všetko okolo nás je aj spoločenský problém a niekedy hlavne to. 

Dalo by sa písať o nových externých výdavkoch našej únie, ale o tom budú písať všetci na smetisku internetu. Vraj je to len začiatok. Možno aj začiatok konca. Že je to len pôžička, ale realisti to vidia tak, že tá pôžička je v skutočnosti dar. Ja to vidím trochu inak, ale o tom potom, ak berieme do úvahy aj kontext s inými plánmi a zámermi. Nuž, asi sa máme príliš dobre, čosi si budeme musieť utiahnuť. Niektorí sa majú až príliš a kto sa má príliš, chce sa mať ešte lepšie. Sú v živote našťastie aj zaujímavejšie témy ako peniaze a zbrane na mlátenie prázdnej slamy v blogoch.

Väčšina ľudí vraj (?) nežije špatný život. Len žijú život, ktorý sa stal normou, teda podľa stálych, všeobecných pravidiel a dalo by sa povedať, že prežívajú bez fantázie. Alebo ich život pripomína kolotoč. Preto sa snažím písať, aj keď nemám o čom. Aby som odolal tlakom prostredia, na chvíľu sa zbavil zodpovednosti a úlohy, ktorá sa odo mňa čaká každodenne. Čo sa vlastne očakáva od dôchodcu? Aký výkon? Minúť penziu a podporiť tak ekonomiku štátu? Občas si kladiem aj tú hamletovskú otázku: Ako sa vlastne mám? 

Ostáva mi len prežívať, namiesto žiť? Čo by sa stalo, keby som si začal klásť tú nepríjemnú otázku, ako sa mám? Naučili sme sa prežívať (aj na dôchodku), ale mohli by sme aj žiť? Zredukujme tú otázku do jednoduchej psychológie, ktorá so životom až tak veľa spoločného nemá... Na internete sa dajú nájsť rôzne múdre rady aj na tému žitia. 

Možno je životom aj písanie článkov na blog, ktorý nemá veľa čitateľov (ako tento môj), teda je skoro súkromný a číta ho pár skalných priaznivcov, úzky kruh dávnych priateľov a náhodných čitateľov "cestujúcich životom". Možno sa aj to dá zaradiť do autorskej kategórie "žiť". Preto sa snažím a snažím sa to po sebe aj prečítať, opravovať chyby a nedostatky až po domnelú "dokonalosť".  Aj to je radosť a pocit tvorivosti, ktorý je blízky pocitu "žiť".

Myslím, že na dnes to bol dosť široký okruh tém, aj keď idú Vianoce, (radšej ich v tom balaste oslavných slov radšej nespomínať), lebo "pečie celé Slovensko" a keby len Slovensko, ale aj u nás sa to pečie hádam už dva týždne. Pár zákuskov ako pointa Vianoc 2025 musí stačiť.