Mechanická pamäť v prstoch

Som pravák, ale ani ľavú ruku celkom nezanedbávam, napríklad pri vyťukávaní písmen na klávesnici. Klávesnica je asymetrická, viac úloh má pravá ruka a naviac do pravej patrí aj myš. Ruky a ich prsty majú svoju vlastnú mechanickú pamäť, získanú praxou, zvykom a ten nepustí. Bolo by asi náročné preprogramovať mechaniku prstov...

Nie je mi celkom jasné, prečo je niekto ľavák a niekto pravák, ak to má byť len otázka zvyku..? Možno v tom bude niečo viac, nejaký vrodený predpoklad. Nedávno som chcel zadať 10 číslic (heslo, ktoré veľmi dobre poznám), ľavou rukou, nepodarilo sa. Po tretej číslici som bol úplne mimo, a nevedel som to číslo vôbec zadať, ako by som ho práve v tej chvíli zabudol. Po výmene rúk, sa všetko vrátilo do starých koľají.

Iný príklad mechanickej pamäte mi spôsobil dosť nepríjemné prekvapenie - niekto "inovoval" klávesnicu tak, že umiestnil ovládanie napájania na veľmi neobvyklé miesto. Pre porovnanie je tu obrázok - vľavo moja obvyklá klávesnica, vpravo "inovovaná":

Okolnosti ma donútili použiť kolegov počítač a túto zmenu som zaregistroval až potom, ako som nechtiac, namiesto Delete automaticky stlačil Power... Počítač sa komplet odporúčal a všetky nezapísané úlohy som nenávratne stratil... trikrát..., napriek tomu, že už som o tom vedel. Odvtedy odmietam sadnúť si k takejto "inovovanej" klávesnici...

Duch vecí

Jedna z teórií o vzniku náboženstiev vychádza z toho, že aj neživé veci majú dušu. Dá sa to chápať tak, že každá vec, či je dielom Vyššej moci, alebo človeka, je stvorená, alebo zostrojená s určitým cieľom, s ideou ktorú má plniť. To je duch zdanlivo neživej veci.

Ak sú veci pokazené, sú choré, postihuje to aj ich dušu. Stolička, ktorá má jednu nohu kratšiu, má dušu postihnutú, lebo sa na nej zle sedí, je labilná... Pokazené rádio vypustilo dušu, je duševne mŕtve, nehrá... Zložitejšie je to s bezdušovou pneumatikou (tubeless) - nemá dušu, ale slúži, teda dušu má, kým sa neprederaví - vtedy príde o svoju dušu, ktorú nemá...

Počítač, má dušu, aj pamäť i rozum. Ak je infikovaný vírusom, je postihnutý na duši, aj keď materiálne je zdravý, musí sa liečiť, má duševnú chorobu...

Objavy, vynálezy a nápady

Máme doma taký zvyk, že drobáky sa sypú do jednej starej šálky, takej do akej si vodníci ukladajú dušičky, iba že táto naša nemá poklop, veď korunky sa samé od seba nerozutekajú... Lenže tam sú aj dvoj, päť a desaťkoruny.

Tá šálka by už mala pretekať, dostal som včera zaujímavý nápad, že tajne z neho povyberám tie najväčšie... Vysypal som obsah na stôl a prekvapený som zistil, že tam nie je ani jedna z tých najväčších. Veď som tam nedávno nejaké hádzal... Potom mi svitlo - niekto dostal rovnaký nápad ako ja.

A tak to chodí celý život. Ja niečo vymyslím, nejaký svetový vynález, potom idem do kina a čo nevidím? Môj vynález tam už perfektne funguje. Tak kráčam svetom od objavu k vynálezu a vždy ma niekto predbehne ako dnes s tými desaťkorunáčkami...

Apocalypto

Film, ktorý som ešte nevidel, zhodnotila mne blízka osoba takto:

Musím priznať, že som bola príjemne prekvapená. Na to, že bol ten film dosť dlhý, vôbec to neprekážalo a nebol pri ňom pocit nudy. Takmer celý čas, teda skoro celé dve hodiny sme bežali s dejom, ktorý bol celkom jednoduchý, ale napätie a vzrušenie sa nieslo celým filmom, takže mi to nepripadalo nudné, nebolo na to ani kedy myslieť. Bolo tam dosť "autentických" krvavých záberov, neboli nechutné, ale skôr pravdivé a nepríjemné. Dalo sa to žalúdočne zvládnuť. Ja som si na niektorých miestach oči radšej zatvorila, ale dalo sa to zvládnuť. Pár myšlienok bolo nadnesených, ale to vnieslo aspoň trochu "humoru". Ináč to bolo vlastne celé napínavé, ale nie únavné.
Ten film v nás všetkých zanechal zvláštny, ale dobrý pocit, nie pocit odporu a znechutenia. Dokonca sme sa mu venovali ešte aj dnes pri raňajkách, každý si o ňom povedali svoj názor, svoje pocity z neho.

Myslím, že pôjdem do kina...

Blog na piatok

Každé ráno vstávam s novým námetom na blog, niekedy ho už mám celý v hlave, len ho naťukať do klávesnice... Poviete si, že je to posadnutosť a že to tu nevidieť.. Je to pravda, asi mám zlý prístup k veci... S čerstvým nápadom si sadám k monitoru, ale nedá mi a ešte sa pozriem, čo píšu iní... A iní píšu, nielen na ostrove, aj na SME aj inde..

Tak čítam a čítam, plním si hlavu novými informáciami, srdce novými emóciami, občas niečo pridám do diskusie a zrazu zisťujem, že tá moja téma, môj nápad, môj vlastný postreh je proti tomu všetkému strašne maličký... K slovu sa hlási neodbytná otázka: Písať, či nepísať? To je ako byť, či nebyť, lenže v zelenom...

Najčastejšie to končí tak, že moja snaha o export myšlienok končí importom cudzích slov... Naozaj, niekedy iba slov... Tak aj dnes. Všetko som prečítal, podiskutoval som a moju novú tému som vložil do draftu... Už ich tam mám sedem... Možno sa raz dostanú von...

Áno miláčik, už bežím... (je piatok, vysávame...). Že dnes nie je piatok? A myslíte si, že všetko čo autor napíše na blog je holá pravda?...
.