Vopred upozorňujem náročných čitateľov, že toto nie je recenzia filmu, je to iba poprehŕňanie sa vo vlastných dojmoch z filmu a jeho blízkeho okolia... Priznávam, že sám som nenatočil žiaden celovečerný film, moje prvé a posledné filmové veľdielo - dokument, mal iba 20 minút... Neskôr som točil dlhšie formáty, ktoré mávali po spracovaní max. 60 minút, ale to už bolo video...Poďme však k veci, keď tak nad tým uvažujem, chodíme do kina takmer vždy na nejakú výzvu. Najčastejšie je to spoločenská výzva produkovaná reklamou. Ísť do kina, na to musí byť nejaký dôvod. Nechodíme do kina ako kedysi, že sme si pozreli program a hľadali sme, čo hrajú...
Dnes ideme do kina preto, lebo všetci o tom filme hovoria, v TV je silná reklama, píše sa o ňom v novinách, na blogoch. Už vieme, o čo ide, len to treba vidieť na vlastné oči, aby sme vedeli kde je sever... nezaujímame sa, čo hrajú v kine, ale hľadáme kino, kde hrajú práve tento film...
Stávame sa kolieskami vo filmovom priemysle... Stávame sa súčasťou súčasnej kultúrne-konzumnej civilizácie (aspoň čo sa týka filmu). Nevidieť film, o ktorom sa hovorí, je spoločenský prehrešok...
Tak sme včera videli, ako Huba obsluhoval anglického kráľa. Vlastne to sme nevideli, ale videli sme Hrabala prepísaného do súčasnej filmovej češtiny. Naozaj, prečítal som niekoľko Hrabalových kníh a tie dojmy boli trochu iné. Samozrejme, bol som vtedy o dosť mladší a kniha dáva priestor fantázii... Tým nechcem povedať, že som sa na filme nezabával.
O samotnom filme sa už dosť popísalo, tak nebudem nosiť drevo do lesa... Ja som si ho priradil takmer na úroveň filmu Musíme si pomáhať, aj keď žiadne porovnávanie nie je na mieste.
Skrátka, je to výzva, musíte ten film vidieť...
