Oholiť, či ostrihať?

Dnes ma prenasleduje smola. Ráno som vyplnil svoje daňové priznanie a na obed som s ním bežal na úrad. Cestou domov mi začala vŕtať v hlave výška nedoplatku, tak som to začal prepočítavať a zistil som, že jedna položka (v môj prospech) z potvrdenia od zamestnávateľa tam chýba. Zakalkuloval som ju do opravného tlačiva a ušetril som 1200 Sk. Kvôli tomu sa oplatí ísť ešte raz na daňový úrad. Chyba lávky... Slečna za priehradkou ma presvedčila, že na tú položku nemám nárok...

Mimo (môjho) plánu som bol prvýkrát zapriahnutý do práce v záhrade. Považoval som to za premyslený spôsob mučenia, ale dobre, ostrihal som stromy, aj vinič... Pravda, spadol som z plastovej prepravky na šampusové fľaše, ktorú už roky používam pri dosahovaní vyšších mét. Zabudol som na zimný prírastok vlastnej hmotnosti... :) a nazbieranú neobratnosť...

Večer doma, spokojný že sedím, dal som sa do písania - spracovať jednu z mojich super tém na blogspot... Ku podivu sa mi darilo, s výsledkom som bol spokojný, až keď.... tá mašina zamrzla, ako by bolo -17. Ani sem, ani tam, jedine reset a strata všetkej mojej vypotenej múdrosti. Vzdávam to. Téma, ktorá sa takto zachová je nehodná môjho pera...

Ale, ak by ste chceli vedieť, o čom to bolo, bez mojich (vtipných) komentárov, nadpis ostal pôvodný (ten sa zachoval, potvora), odporúčam nasledovné poradie odkazov a budete vedieť skoro všetko. Vlastne iba 50%, zvyšok pointy pošlem každému na požiadanie mailom...

Jasné, že to je (malo byť) o holení, od kamenného noža cez britvu po "žiletku", proste trochu histórie... až po super moderný 5+1 systém s vibráciami a mikročipom (horúca novinka roku 2007)... a k čomu to (mimo iného) vedie... (v strojčeku je vraj zabudovaná mikrokamera na sledovanie tváre a ktovie ešte čoho, dámy, bacha...) bojkot systému 5+1.

Kto vydržal až do konca, je tu bonbónik, či čerešnička na torte... neviem, či to mám odporúčať dámam, alebo pánom... je to tiež o holení... podľa triangulačných bodov...

Koniec dnešnej smoly... (dúfam). Veľa šťastia, dobrú noc, deň, alebo čo práve beží na oblohe u vás...

.

Strangelet

Včera som sa rozplýval nad mojimi ružovými okuliarmi a nad krajším svetom, dnešný večer som v rámci relaxu venoval koncu sveta. Z piatich ponúkaných možností som si vybral tú najrýchlejšiu - strangelet. Jeden exemplár tejto hypotetickej strašne malej častice so strašne veľkou príťažlivosťou je schopný pohltiť v krátkom okamihu celý svet.

Keď len svet, je to predsa lepšie ako čierna diera, ktorá by tiež mohla vzniknúť experimentálne v urýchľovačoch a stiahla by do seba nielen Zem, ale asi aj okolité planéty, a scucla by všetko svetlo a teplo zo slnka. Nie som škodoradostný, nech si len slnko pekne svieti až naveky.

Alternatívu zákerne nákazlivej choroby odmietam, na tú by sme určite vymysleli nejaký liek, možno neskoro, ale predsa. Záplavové vlny tsunami ma vo vnútrozemí až tak nestrašia, ale následky by boli zlé. Odmietam aj pády meteoritov a super sopku... Nie sme predsa dinosaury, sme vrchol civilizácie, zaslúžime si niečo sofistikovanejšie, hoci aj taký malý záhadný strangelet...



Dnes bolo na ČT1... Deň konca sveta dokum. film BBC, možné varianty konca života na našej planéte.
Už vlani sa o tom písalo...

Krajší svet

Svet je vraj krajší ak sa naň dívame cez ružové okuliare. Môžem to potvrdiť, mám ich nasadené skoro nepretržite. Pred spaním si ich zložím, len vo sne vidím skutočný svet... Je plný rôznych farieb, ľudí úprimných a milých, ktorých mám rád.

Niekde som čítal, že všetky sny sú čiernobiele... Nebudem sa hádať, naozaj si nepamätám scénu zo sna, o ktorej by som mohol s určitosťou povedať že bola farebná, ale veď aj biela a čierna sú farby. Často spoznávam vo svojich snoch skutočných ľudí, tak musia byť takí, ako v skutočnosti... alebo krajší.

Ráno si nasadím svoje ružové okuliare a svet opäť stojí za to. Obloha nadobudne výraznejšie odtiene modrej, biele oblaky sú belšie, tráva je viac zelená a voda, ako zrkadlo znásobuje farby v jemných odtieňoch. Ľudia sú prívetivejší a usmiati... Tak to vnímam aj pri fotografovaní...

Keď prídem domov, sadám k počítaču, dávam si dolu ružové okuliare a vidím iternetový svet taký, aký je bez ružových sklíčok. Vnímam pravdu, úprimné vyznania, radosť, ale aj pózu a občas nenávisť... zbieram sklamania... Našťastie príde noc a sen a po ňom opäť ráno s ružovými okuliarmi.

_____________________________

Obsluhoval som anglického kráľa

Mám za sebou ďalší kultúrny zážitok... ak sa to tak dá nazvať, bol som v kine.

Vopred upozorňujem náročných čitateľov, že toto nie je recenzia filmu, je to iba poprehŕňanie sa vo vlastných dojmoch z filmu a jeho blízkeho okolia... Priznávam, že sám som nenatočil žiaden celovečerný film, moje prvé a posledné filmové veľdielo - dokument, mal iba 20 minút... Neskôr som točil dlhšie formáty, ktoré mávali po spracovaní max. 60 minút, ale to už bolo video...

Poďme však k veci, keď tak nad tým uvažujem, chodíme do kina takmer vždy na nejakú výzvu. Najčastejšie je to spoločenská výzva produkovaná reklamou. Ísť do kina, na to musí byť nejaký dôvod. Nechodíme do kina ako kedysi, že sme si pozreli program a hľadali sme, čo hrajú...

Dnes ideme do kina preto, lebo všetci o tom filme hovoria, v TV je silná reklama, píše sa o ňom v novinách, na blogoch. Už vieme, o čo ide, len to treba vidieť na vlastné oči, aby sme vedeli kde je sever... nezaujímame sa, čo hrajú v kine, ale hľadáme kino, kde hrajú práve tento film...

Stávame sa kolieskami vo filmovom priemysle... Stávame sa súčasťou súčasnej kultúrne-konzumnej civilizácie (aspoň čo sa týka filmu). Nevidieť film, o ktorom sa hovorí, je spoločenský prehrešok...

Tak sme včera videli, ako Huba obsluhoval anglického kráľa. Vlastne to sme nevideli, ale videli sme Hrabala prepísaného do súčasnej filmovej češtiny. Naozaj, prečítal som niekoľko Hrabalových kníh a tie dojmy boli trochu iné. Samozrejme, bol som vtedy o dosť mladší a kniha dáva priestor fantázii... Tým nechcem povedať, že som sa na filme nezabával.

O samotnom filme sa už dosť popísalo, tak nebudem nosiť drevo do lesa... Ja som si ho priradil takmer na úroveň filmu Musíme si pomáhať, aj keď žiadne porovnávanie nie je na mieste.

Skrátka, je to výzva, musíte ten film vidieť...

Zabávajte sa, prosím

Mám pre vás "blog na piatok", tentokrát taký, aby ste sa usmievali, smiali, alebo až (občas) rehotali... Nie nebojte sa, nebudem to ja, kto vás bude chcieť rozosmiať. Moje sú len inšpirácie k humorným génom, ktoré som našiel tuto vedľa...

Najprv odporúčam truľovník, niečo na spôsob Skalického trdelníka, lenže tento nie je zo Skalice a nie je až tak presladený... Ak budete dostatočne trpezliví, zaručene nájdete v zozname "truľovín" tie perly, ktoré vás rozhýbu k smiechu.

Keď budete mať za sebou truľovník, už budete vedieť o čo ide a môžete sa porozhliadnuť po aktualitách tohto nesporne zaujímavého kefowebu. Chvíľami buďte opatrní, aby ste nestúpili do ... niečoho mäkkého... Opatrne treba pristupovať aj k čítaniu takých chuťoviek, ako je Šušňový vlak a podobne...

Zvlášť zaujímavý mi pripadá ročník 2005, alebo rovno môžem poukázať na silikónovú diétu, stať o vplyve kakaa, ale je tam aj (takmer) vážna rozprava o láske a básnikoch a o tom, ako sa rodia lásky... Nebudem vás ďalej unavovať linkami, veď kto chce, si tam všetko nájde... Takže na záver ešte niekoľko pozoruhodných názvov:

- Verejné intímnosti
- Balada o vyváženom vzťahu
- Pochovaný v spomienkach

A dosť... aj tak už nemám čas na vypisovanie, idem čítať kefoweb... je tam toho dosť.

Úplne na koniec malá ukážka z ponožkového cyklu:

Kedysi som z recesie kupil svojej kamaratke balicek nohaviciek s napismi Sunday, Monday... a povedal som jej, ze ak mi to chce oplatit, moze mi k sviatku kupit balicek treniek s napismi January, February ... Bolo to pre nu nieco nepredstavitelne, ale mne to pripada celkom logicke. Len by ma mrzelo, ze februar je taky kratky a neboli by uplne dorazene.

.:))