Mária

Na počiatku sme videli prázdnu jamu, asi tak 2x1m, hlbokú skoro 2 m a po stranách dva kopce hliny...

Na jar v roku 1948 priviezli na konskom povoze dieťa s matkou. To bola prvá dlhá cesta Márie. Ponáhľali sa, lebo ju chcela vidieť stará mama. Keď ju uvidela, krátko na to spokojne zomrela.

Medzi vencami a kyticami kvetov ležala pokojne Mária, vedľa nej v zamyslení jej tri deti...

Keď mala Mária 2 roky, ešte nevedela rozprávať, iba niekoľko slov. Zrazu začala z ničoho nič čisto rozprávať.

Rodina vyjadruje sústrasť pozostalým, ženy v sále začínajú odriekavať mariánske litánie...

Mária bola najmladšia, preto ju všetci mali radi. Polovičnou sirotou sa stala vo svojich troch rokoch... Na otcových pleciach ostali štyri deti.

Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Svätá Mária, oroduj za nás...

Ťažké roky nového režimu jej detstvo príliš nepoznačili, vďaka rodine, ktorá sa postarala o výchovu detí.

Nekonečný prúd litánií drása myseľ i srdce... Poklop truhly navždy zakryje Márii výhľad na tento svet...

Stredoškolské štúdiá ukončila pod láskavým dohľadom otca. Začal jej všedný každodenný život.

Mladý kňaz sa lúči v mene zosnulej s týmto svetom a končí s vierou a nádejou v nekonečný život...

Zakrátko prišiel manžel a neskôr aj tri deti... Aj otec u nej našiel dôstojné miesto na prežitie staroby.

Z chóru sa ozvali anjelské spevy. Nádherný zbor ženských hlasov spieva známe cirkevné piesne s novými ľudskými slovami... Ten zbor nás odprevádza na to konečné miesto...

Mária sa nikdy na nič nesťažovala, vychovala svoje deti, najprv spolu s manželom a po jeho odchode sama, až do poslednej chvíle.

Spev žien a modlitba nad čerstvým hrobom:

Zdravas Mária... sestra, amen.

Stroj času nefunguje

Dopravná špička v meste vrcholí. Nenáhlim sa domov, je mi celkom dobre, sedieť v aute a počúvať hudbu z rádia. Sedím, radím, pridávam, brzdím... Spojka, rýchlosť, jemne plyn a neutrál.... a tak donekonečna.

Po desiatich minútach sa mi dokonca raz podarilo zasunúť dvojku. Tak som dnes v Trnave strávil dvadsať minút. Automaticky, ako stroj sledujem slimačiu premávku pred sebou, aj v zrkadle a z rádia ma varuje hlas: Spomaľ máš privysokú rýchlosť... Inštinktívne brzdím.

To je dnešná doba - rýchla, len autá sa občas zaseknú a vlečú sa slimačím tempom v našom náhlení.

Pri ďalšom semafore stojím, aj keď je zelený, za križovatkou nie je pre mňa miesto, tak sa v duchu pokúšam vrátiť do pokojného sveta (?) dávnej minulosti, do čias našich starých rodičov a prarodičov (do čias aj krvavých vojen).

Ako by vnímali náš súčasný životný štýl, techniku a kultúru? Aký by bol ich reálny život našimi súčasnými očami? Cestovanie strojom času ma prenáša do minulosti. Pokúšam sa spojiť súčasnosť s minulosťou - nedá sa, nezhodnosť v mnohých aspektoch.

Nohy sú unavené od ustavičného šliapania na pedále. Túžim po rýchlej jazde, vraciam sa z minulosti do dneška. Na kruháku je už voľno, radím a zrýchľujem, už je dobre. Aj jemné melódie sú jemnejšie, rytmus rytmickejší.

Som voľný, ručičku držím na maxime a míňam nákladiaky... o chvíľu som doma, v našej milovanej súčasnosti... Rád som naladený na súčasnosť a nechápem prečo nás chcú niektorí ľudia vrátiť do minulosti?

Jedna pani povedala...

Vlastne to nebola pani, bol to Jano. Bol s manželkou na fláme a čosi vypil, tak si za volant sadla jeho žena.

Keď vchádzali do úzkej uličky, náhlivo ich obchádzalo auto, v zúženom priestore tak nešťastne, že na oboch autách odrazilo zrkadlá...

Jano so ženou boli prekvapení, keď vystúpili, že to bolo policajné auto s policajtmi z miestneho oddelenia...

Šofér - policajt začal zoširoka:

- Tak čo včul? Jano hneď zistil, že policajt je neistý, zaduploval:

- Čo včul, čo včul? Vy ste sa tam strkali, na vašej strane bola prekážka, mali ste počkať. Čo teraz? Teraz zavoláme policajtov...

- Akých policajtov? Veď my sme policajti..!

- Zavoláme normálnych policajtov... Nedal sa Jano a iste myslel na dopravákov. Zabralo to.

- Veď ja vám to zaplatím, dajte si to opraviť, začal z druhého konca policajt, mám tu 500 korún, vezmite si ich a keď to bude opravené, doplatím... Jano sa okúňal, že až potom...

- Len si ich zoberte, ja sa poznám, keď vám ich nedám, aj tak ich miniem na hlúposti, dôvodil policajt.

Jano sa nechal presvedčiť. Dal auto opraviť, stálo to 1500 a už na to skoro zabudol, keď sa po mesiaci ozval policajt a poctivo vyrovnal svoj dlh, aj keď nebol "normálny"... len sa mu nezdalo, že to bolo také drahé, ale čo už? Dobrí policajti ešte nevymreli.

Dule

Keďže som už zjedol posledné papriky a rajčiny z vlastnej záhrady, tak som sa prvýkrát po dlhom čase pozrel na trh.

Ponuka bola celkom slušná, paprika sa dala nakúpiť za 15 až 20 korún, rajčiny od 15 do 40 Sk. Tie lacné za nič nestáli, tie drahé mi nepripadali príliš výhodné, ale natrafil som na cenu 18 Sk, trhovník sa ich už chcel zbaviť, tak som kúpil skoro 3 kg za 40 korún a sú veľmi pekné, zdravé...

Inú zeleninu som nekupoval, iba pár kúskov brokolice do dnešnej polievky a pár dúl od môjho dodávateľa tabakových priesad... To už mnohí hádam ani nevedia, čo za ovocie sú dule.

Dula (Cydonia) je za surova nejedlá avšak upravená chutí výborne. V starom grécku bola symbolom lásky a plodnosti. Čerstvé plody sú nejedlé, ale sušia sa nakrájané na lupienky pri teplote do 50 °C.

Semená dule sa nejedia, lebo obsahujú toxické látky. Sušené plody sa používajú pri žalúdočných problémoch a bolestiach krku, ďalej proti hnačke a krvácaniu. Robia sa z nich výborné kompóty, a marmelády.

Dule sa dávajú do skríň, bielizeň prevoňajú a ich vôňa zároveň odpudzuje hmyz, takže sa dajú použiť ako ochrana proti moliam..

Po práci legraci

Vypomohol som si (opäť) českou klasikou od Jana Wericha, dúfam, že to na mňa nikto nepichne jazykovednému ústavu... Úžasne sa mi vydaril začiatok nového pracovného cyklu. Ja totiž pracujem na trojmesačné cykly, tri mesiace v práci, potom tri mesiace prázdnin. A tak dokolečka to ide, výnimkou je iba leto, v lete nepracujem zo zásady, lebo je teplo.

Kým som prázdninoval, nastalo v práci niekoľko významných zmien, o ktorých tu samozrejme nebudem písať, ešte to, aby si to prečítal môj šéf a letel by som. Prekvapilo ma, že naše oddelenie už nesedí na druhom poschodí, ale na prízemí. Tie podlažia sa podobajú ako vajce vajcu, tak vo mne ostal zvláštny pocit, že duchom som na druhom a telom na prízemí.

Pôsobilo to na mňa ako mágio (neviem čo je to mágio, ale znie to vzletne a záhadne). Vždy keď som vyšiel z pracovne na chodbu, mal som pocit, že sa vznášam. Pocitovo som kráčal po chodbe druhého poschodia a zároveň som cítil nízku úroveň našej súčasnosti... Bol to napriek tomu príjemný pocit, tak som často vychádzal z miestnosti načerpať trochu magického stavu beztiaže...

Práca je vo svojej podstate inšpiratívna. Nikdy sa mi doma pri PC nerojilo v hlave toľko námetov a príbehov, ako prvé dva dni v práci (veď ma za to aj niektorí v diskutujúci pochválili). Musel som vziať do ruky pero, zošit a písať a písať. Musel som tie myšlienky zachytiť, aby sa nevyparili. Viete, že lebka je pórovitá a niektoré veci sa tak po čase z hlavy vyparia..?

Spočiatku som nemal prístupové heslo do môjho konta, pracovať som nemohol :), tak som iba vymýšľal. Nebudem viac prezrádzať, z mojich začiatkov, iste by vás ani nezaujalo rozprávanie o tom, ako sa naša podniková kuchyňa zopsula, ale novinka z Trnavy možno áno.

- viete, že v Trnave pokračujú vo výstavbe severného obchvatu mesta? Prvá etapa bude dokončená na budúci rok a druhá v roku 2009... To je dobrá správa. Tu je originál výkresu obchvatu.. Čo k tomu dodať? Po práci zábavu a srandičky, to tak má byť...

Spomenul som tu Jana Wericha, bol to múdry a vtipný pán a preto, že máme po práci, doprajte si aj trochu humoru ...... Neobanujete..!