Výrazné postavy

Niekedy je najťažšie vrátiť sa do zabehaných koľají, keď sa reťaz každodenných príhod a postrehov pretrhne. Niektoré udalosti zapadnú do zabudnutia, iné rýchlo strácajú svoju aktuálnosť a o iných je lepšie nehovoriť...

Tak napríklad práca, ktorá povinne prináša každý deň niečo nové, tentokrát akosi zovšednela. Asi to bude tým, že z krátkych zadaní sa prešlo na dlhšie termínovanú úlohu. Neobjavujú sa ani pitoreskné postavičky, o ktorých by sa dali písať romány. Naokolo na pracovisku sú len takí normálni, obyčajní ľudia, ťažko sa hľadajú výrazné postavy pre opis...

Iba včera som objavil mladú blondínu, toho času zafarbenú na havraniu čerň, holdujúcu silným motorkám. Jej koníčkom je Honda s objemom motora 1 liter. Objavil som aj kolegu, ktorý fotografuje a ukázal mi svoj album vlastných fotografií, ktorý si sám zhotovil. Prekrásne dielo obsahuje 60 fotografií s krátkymi textami... Hneď som si povedal: Aj ja chcem!

Dnes, po dlhšom čase som skúsil relaxovať vo vodnom živle... Podvodná masáž, trysková masáž, perličkový kúpeľ, horúca voda a plávanie v osviežujúcej, jemne chladivej vode. Tak trochu v malom som skúšal napodobniť germu... Ani tam nebolo výrazných postáv, možno iba jedna, s dvomi výraznými G-bodmi (GPOS)...

Oslava

Osláviť možno výročie narodenia, meno, ale aj štátny alebo cirkevný sviatok. Pripomínať si významné udalosti je poučné, lebo na minulosti staviame budúcnosť.

Aj prácu si možno uctiť v rôznych podobách - modli sa a pracuj, práca - matka pokroku, práca oslobodzuje... Od pradávna, od čias keď sa z opice stal človek (alebo od čias, keď boli Adam s Evou vyhnaní z raja) sa začal písať nekončiaci príbeh ľudskej práce. Tej práce, ktorá prináša každodenný chlieb a bez ktorej nie sú koláče.

Práca je jedným z pilierov života. Druhým je jedlo a tretím je spánok a odpočinok. Milovanie možno zaradiť k oddychu, ale svojim spôsobom aj k práci, lebo milovanie je prácou na pokračovaní rodu, úsilím o zachovanie života. Človek potrebuje svoj každodenný kúsok práce, bez ktorej nemôže žiť...

Kedysi dávno práca a telesný pohyb patrili nerozlučne k sebe. Dnes to už tak nie je. Práca ostala prácou a kondícia sa udržiava športom a cvičením. Práca už nie je len námaha, pri ktorej tečie z čela pot... Mnohí pracujú iba hlavou, cez počítače a možno nie je ďaleko doba, keď budú hlavy inštalované priamo do počítačov...

Práca je aj dopracovanie sa k pointe príbehu...

Začal som oslavou, chcel som sa zamyslieť nad nedávnym oslavným oparom nad vrcholkami blogov "sme", nad slohovými prácami k aktuálnemu politickému a spoločenskému výročiu, ale nechcem nosiť drevo do lesa s monokultúrou, trochu vzdialenou tomu sviatku, tak som radšej skončil v nikdy nekončiacom príbehu o práci...

Kam sa stráca elán?

Nielen môj, ale aj v najbližšom okolí. Je to realita, alebo je to iba moje zdanie? Čítam dosť blogov, ale mnohé iba povrchne zhodnotím a idem ďalej... Nedokážem sa začítať do únavnej šedej vrstvy tejto sféry, nedokážem hľadať ihlu v kope sena, čakám na gejzír, alebo aspoň vodopád. Čakám na burácajúci zvuk a spŕšku jemných kvapiek vody.

Nemám rád články, ktoré sa tvária múdro, mám rád tie čo múdre sú. Nevoňajú mi tie s ambíciou, ako by chceli získať honorár za počet slov, lebo chápem veci aj keď sú vypovedané stručne a jasne. Mám rád tie, ktoré vedia pútať každým nasledujúcim slovom. Jednoducho by som povedal, že ma oslovujú "kvalitné" veci, ale to som už na šikmej ploche definície kvality.

Sebakriticky - chyba je asi vo mne... Napriek tomu sú dni, v ktorých objavujem skvosty prozaického ducha, alebo nádielku múz, ktoré otvárajú hlavy básnikom. Klenoty ako stvorené pre človeka, ktorý si nepotrpí na okrasy, ale rád vníma krásu v jej podstate. Tak prosím, nemlčte klenotníci, určite tu nie som jediný zákazník..!

Neopúšťajte svoje domény

uchmatnú a zneužijú ich iní...

Zdržíme sa minimálne

Chodíte do spoločnosti? Páni si nahodia slušný oblek, dámy veľkú róbu a odkráčame na kultúrne a spoločenské podujatia. Ak máme psa, tak ho musíme chodiť pravidelne venčiť. Ak máme auto, aj s ním musíme chodiť do spoločnosti...

Kultúrny človek sa za prácou i za kultúrou vozí vo svojom aute. Naštartuje ho, dá ho umyť, naleje doňho benzín a vyrazí do práce. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách, čo je čas určený na spoločenské stretnutia áut. Je to podobné ako u blogerov - bloger môže písať doma samostatne, ale kým nechodí na tzv. blogostretká, nie je kompletným blogerom...

Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom, chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú... Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky, vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte..


Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne venčené... Pri venčení autá vydávajú rôzne zvuky, z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina... V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.

Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách..

Slová sa jemne obtierajú o uši...

"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti.... Zdržíte sa minimálne..." Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu cieľu, veď ešte nie sme na rade...