Politická angažovanosť a etika

Angažovať sa možno v rôznych oblastiach, jednou nich je aj publicistika a v širšom chápaní i blogovanie. Znamená to byť aktívny, pre niečo pracovať, niečo presadzovať. Samotné angažovanie nemožno hodnotiť ako pozitívne alebo negatívne (etické, či neetické) bez zohľadnenia podstaty veci o ktorú sa človek usiluje.

V minulosti sa za angažovaných novinárov považovali tí, ktorí aktívne podporovali vtedajší režim, ktorí preň robili takzvanú „nadprácu“. Výrazom „nadpráca“ sa označovalo napomáhanie zlej veci, nadpráca pre dobro bola a je vítaná. Angažovaní novinári kedysi v médiách obhajovali vtedajšiu „jedinú správnu“ pravdu.

Dnes máme pluralitný demokratický systém a slobodu slova, preto angažovanosť v zmysle napomáhania jedinej monopolnej strane stráca zmysel. Možno sa angažovať spoločensky, ale aj politicky pre niektorú zo strán, no nemožno sa angažovať pre „jediný správny“ názor, či postoj, lebo taký proste neexistuje (aj keď si to občas niektorí myslia).

Spoločenskú pravdu dosahujeme zväčša formou kompromisných riešení ku ktorým sa dostávame argumentovaním na podklade faktov, presviedčaním, diskusiou a nakoniec konsenzom, či hlasovaním v inštitucionálnej forme. Možno sa o pravdu usilovať naoko nezaujate (nestranne) s nadhľadom, ale aj so zanietením a angažovane.

Mať jasno v týchto pojmoch, je obzvlášť dôležité pre novinárov. O tom, že s tým mávajú problémy, svedčia aj novinárske „etické kódexy“, ktoré majú pre tú ťažko postihnuteľnú oblasť etiky stanoviť nejaké medze a pravidlá.

Problém etiky v angažovanosti je stále v podstate veci, teda v názore, ktorý ten angažovaný novinár obhajuje, či háji svoj jediný správny názor (iný netoleruje), alebo je pripravený na diskusiu s oponentmi.

Etický problém je aj v tom čo sa často stáva, že novinár vopred vie, aký je ten správny názor a tomu sa snaží prispôsobiť fakty. Podľa toho formuluje svoje otázky a vedie rozhovor tak, aby dospel k vopred stanovenému cieľu. Tí čo to robia podceňujú inteligenciu čitateľa.

Ten kto hodnotí druhého by sa mal snažiť o objektivitu a nepodľahnúť sile vlastného presvedčenia. V tom je zase etický problém posudzovateľa, problém jeho vlastného stanoviska, za ktoré sa on sám angažuje. Lebo je fakt, že všetci sme hodnotení, všetci sa vzájomne nejakým spôsobom porovnávame, hľadáme polohu svojho ega...

V praxi sa málokedy stáva, aby bol novinár naozaj nestranný, nezaujatý, to by bola skutočne rarita a veľmi labilná pozícia, je to ideál a ako vieme, ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa novinári takmer vždy nakláňajú nejakým smerom, podliehajú vplyvom prostredia, tlakom politiky, majiteľov novín, šéfov, všeobecnej mienke, a podľa svojich (prevzatých, nanútených ale aj vlastných) postojov verejnú mienku ovplyvňujú.

Čitatelia novinárskych výtvorov, publicistiky médií sa dajú masovo ovládať ako stádo, dajú sa viesť k stanoveným náladám a cieľom. Jednotlivci sa radi zaradia, lebo je to pohodlné... Sú iste aj výnimky, keď sa človek snaží byť objektívny a mať vlastný názor. Je to však ťažšia pozícia, základom ktorej je citlivé zvažovanie predkladaných správ, názorov, vylúčenie ich nekritického preberania, neškatuľkovať ľudí na dobrých a zlých podľa politickej príslušnosti.

Napriek tomu, že sa k politickým článkom na blogoch (často podprahovej úrovne), zásadne nevyjadrujem, mám svoj názor na politiku. Považujem ju stále za objektívne spoločensky nevyhnutnú oblasť, verím že robiť politiku, byť politikom je poslanie a služba verejnosti, ale možno ju robiť poctivo aj nečestne, múdro aj diletantsky, ako čokoľvek iné...

Cieľom politiky je a musí byť spravovanie vecí verejných pre všeobecný prospech (nie som z inej planéty). Ten však nemožno vždy dosiahnuť u všetkých naraz a v rovnakej miere, to je overené našou nie tak dávnou politickou minulosťou.

Politická moc a moc vo všeobecnosti kriví charaktery, aj to je známe, preto sa bude politický systém vždy iba zdokonaľovať a svoje ideály ku ktorým sa hlási nikdy nedosiahne. Netreba sa preto vzdávať úsilia o každodennú kontrolu politiky a hlavne politikov, lebo moc musí mať nad sebou kontrolu, musí mať svojich oponentov, od nich totiž vo veľkej miere záleží ako to s ňou a hlavne s nami dopadne.


Inšpirované úvahou: fillosa 11. 12. 2007 na Bútľavej vŕbe...

Osudový deň

Nešťastie vraj nechodí po horách, ale po ľuďoch. Hneď ráno v garáži som zistil, že nemám u seba doklady. Keď som ich hľadal, praskol mi rám mojich najlepších okuliarov, sklo padlo niekam do neznáma, tak som "poslepiačky" prešiel autom asi kilometer z garáže k domu po doklady a náhradné okuliare. Čakal som do tretice ďalšiu smolu, ale neprišla...

Vlastne ju osud plánoval, ale tretie nešťastie z knihy osudu sa nestalo, lebo svojou pozornosťou a pohotovosťou som mu zabránil. Na ceste v obci, dodávka predo mnou nečakane a bez výstrahy začala odbočovať vpravo, preto náhle pribrzdila.

Keby som nebol urobil rýchly úhybný manéver a okamžite nepribrzdil, rozbil by som si pravé svetlo na aute... Len tak - tak a dopadlo by to podobne ako s okuliarmi.

Z toho plynie poučenie: Osud mieni a človek mení... alebo je to naopak?

Vizuálne efekty

Scéna prvá - slnečné ráno

Cesta do práce, krátko po východe slnka. Slnko hrá hlavnú úlohu v spätnom zrkadlovom efekte, keď sa auto otočí na západ, vo všetkých zrkadlách zažiari, silne zabliká veľká ohnivo-oranžová žiara čo môže oslepiť.

Keď som ten úžasný východ slnka v spätnom zrkadle uvidel prvýkrát, trochu ma to vystrašilo, bolo to ako keby mi niekto zozadu zablikal silnými reflektormi.

Scéna druhá - hviezdy a doprava na cestách

Tento efekt nie je každodenný, možno povedať, že našťastie, aj keď z toho dnešného som mal veľmi dobrý dojem. Vchádzal som z vedľajšej cesty do rušnej svetelnej križovatky, pri výpadku svetelnej signalizácie, v rannej špičke.

Prekvapilo ma, že vozidlá na hlavnej aj na vedľajších cestách plynulo prechádzali križovatkou, takpovediac na základe konsenzu, empatie a slušnosti. Začíname vari myslieť v duchu porozumenia, alebo to bolo dané zvláštnym postavením hviezd?

Scéna tretia - Mr. Bean, alebo Chaplin?

Najsmiešnejší úsek ranného cestovania je rozbitý železničný prejazd na konci mesta. Protiidúce autá na rozbitom koľajisku mi pripomínajú smiešne pohyby Ch. Chaplina, alebo Mr. Beana, ako sa tam kolíšu zboka na bok a žmurkajú svojimi rozsvietenými očami.

To priecestie je tak rozbité, že každý vodič bez výnimky dodržiava a hlboko podlieza pod maximálnu dovolenú rýchlosť 10 km/h. Na prejazde sú dve koľaje, jedna je funkčná, druhá je nepoužiteľná, obe jej koľajnice sú tak uvoľnené, že pri prechode áut sa rozkmitajú s amplitúdou až 10 centimetrov.

Medzihra - obedová scéna - žáner sci-fi

Nie je to tak dávno, čo som chválil našu podnikovú kuchyňu aj preto, že nám nedávajú príliš veľké porcie, ale to čo som uvidel dnes na tanieri mi vyrazilo dych. Hovädzí plátok s konštantnou hrúbkou v celom profile horko ťažko dva milimetre.

K tomu hovädziemu nič, čo som si šetril a uštipoval z neho po kúskoch ako pre myšku, boli knedle a omáčka. Chuť výborná, len ten plátok vo mne vzbudil podozrenie, že v našej kuchyni majú na rezanie mäsa nainštalovanú nejakú mimozemskú laserovú rezačku mäsa.

Scéna štvrtá - robiť dobre môže byť aj zlé

Za mestom bola mokrá cesta po nočnom daždi. Situácia bola taká, že som nemohol predbehnúť nákladnú Tatru pred sebou, tak som sa za ňou vliekol sedemdesiatkou až do ďalšej dediny. Šofér s Tatrou sa stiahol celkom na kraj, akoby gesto: veď predbiehaj...

Nedalo sa, tak jeho dobrá snaha prinášala iba oblak rozprášeného bahna z krajnice a tie kvapôčky sa hneď po dopade na moje čelné sklo menili na šedý povlak, cez ktorý nie je vidieť. Zväčšenie odstupu príliš nepomáhalo, tak stierače a ostrekovač pracovali naplno.

Scéna piata, záverečná - červená žiara v spätnom zrkadle

Spiatočná cesta vedie na východ, uháňal som si po prekonaní špičkových nástrah a slimačieho tempa v meste po diaľnici v ľavom pruhu. Tachometer som veľmi nesledoval, keď som v spätnom zrkadle zaregistroval čierny VW Passat ešte rýchlejší... Za čelným sklom mu svietili dve červené svetlá.

Stiahol som sa vpravo a Passat hneď predo mňa, vtedy sa mu za zadným sklom rozsvietil veľký nápis STOP POLÍCIA a začal spomaľovať... Ostatné je už hádam jasné... Pritlačený k zvodidlu som bol perfektne obslúžený, ani som nemusel vystúpiť z auta... Kontrola dokladov a mastná pokuta za prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti ma neminula...


______
Dodatok:
Všetko tu napísané je pravdou, iba posledného príbehu som sa zúčastnil len ako pozorovateľ...
Spomínané mesto = Trnava
.

STOP nehodám

Čo nevidieť, sú tu Vianoce a s nimi zdanlivý, alebo skutočný pokoj. Šťastní sú tí, ktorí si naplánovali pobyt v atraktívnom prostredí hôr, alebo odlietajú do teplých krajín ako lastovičky. Horšie to budú mať tí, ktorí sa uspokoja s "teplom domova" pod obrazovkou televízneho prijímača, s množstvom dobrôt na preplnenom stole.

Dary pre svojich blízkych už iste máte, ja mám iba jeden nápad (tak trochu ukradnutý...):

Česká televízia má zaujímavú občasnú minútovú reláciu STOP, s krátkymi radami pre motoristov.. Napadlo mi, že by bolo užitočné zverejňovať na internete (alebo aj TV vysielaní) situačné náčrty, alebo ešte lepšie animáciu priebehu závažných, ale aj menej závažných dopravných nehôd s poukázaním na chyby a príčiny nehody - pre poučenie...

Kde sú tí iní?

Citát z webu:

"Nestýkajte sa s ľuďmi, ktorí sa neustále sťažujú, nariekajú, fňukajú, a takisto sa vyhýbajte cynikom."