Takto naísané pf vraj hovorí samé za seba všetko... Ale predsa dodám niekoľko slov, aj keď Vianocami je to naokolo preplnené, napríklad na najväčšom slovenskom blogu (blog.sme.sk) bolo za posledné tri mesiace vložených viac ako 150 článkov o Vianociach a to ešte nie je koniec. Vianoce tam tromfli aj takú obľúbenú tému malých i veľkých blogerov, akou sú "ficoviny"...
Zaujalo ma však vcelku príhodné bilancovanie a články hlavne od pamätníkov na tému, čo je to blog a blogovanie. Paradoxné je, že práve pamätníci a zakladatelia blogov sa vplyvom času mohli dostať na menšinovú pozíciu, lebo také weblogy, založené na odkazovaní, z počiatkov blogovania, dnes už dávno nie sú tým čím boli, blog sa stal hlavne verejným publikovaním.
Možno nie som kompetentný o tom hovoriť, lebo som tu ešte len niečo viac ako tri roky a nikdy som nehľadal vzory v "susedných" blogoch, ale snažil som sa blogovanie napasovať na môj "profil" nájsť v blogovaní to, čo mne umožní prezentovať svoju prácu (záľubu) a moje "tajné" myšlienkové pochody a to sa mi, dúfam, aj darilo...
Tak ako každé konanie jednotlivca v ľudskej spoločnosti, ani blogovanie sa nezaobíde bez kooperácie, bez odozvy publika je publikovanie na nič, bez spätnej väzby zanikne. Spätná väzba našťastie funguje, lebo zatiaľ je na webe viac čitateľov, ako blogerov... Aj blogeri sú čitatelia a tak si vzájomne čítame svoje výtvory, vzájomne sa ovplyvňujeme a tak to tu vlastne udržiavame pri živote.
Ak by som sa mal stručne zamyslieť nad tým, čo je vlastne to blogovanie, sformulovať nejakú základnú charakteristiku, vyšlo by mi, že je to akési vyvieranie, gejzír od vnútorného pretlaku, alebo aj ejakulácia z duševnej erekcie... A aby som nezaostal za hlavným prúdom - želám všetkým čitateľom aj podobne postihnutým blogerom príjemné prežitie Vianoc a najlepší Nový rok...
2007/12/23
2007/12/19
Kde to ľudia berú?
Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.
Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?
Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...
Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.
- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...
O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.
Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....
Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.
Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!
______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)
Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?
Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...
Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.
- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...
O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.
Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....
Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.
Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!
______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)
2007/12/17
Virtuálna realita minulosti
Minulosť, to je paralelný svet, ktorý existuje v našich spomienkach. Hovorí sa, že keď človek zomiera, vidí celý svoj život ako film. Základnou vlastnosťou filmu však je jeho priebeh v čase a v takýchto chvíľach už zvyčajne nie je dosť času na film... Preto si myslím, že človek uvidí iba niekoľko základných obrázkov zo svojej minulosti.
Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.
Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.
Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...
Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...
Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.
Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.
U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.
____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .
Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.
Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.
Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...
Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...
Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.
Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.
U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.
____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .
2007/12/15
Poznámky k bodu č. 4 a 7
Zaujal ma bod číslo 4 v stopárkinom desatore: "Keď nemáš o čom písať a nevkusne, neľudsky a nekresťansky sa nudíš, píš o zmysle života". Popravde, dali by sa k bodu 4 dopísať aj iné témy, podľa vlastného zamerania blogera, ale zmysel života, dáva možnosť tárať o čomkoľvek...
Akýmsi významovým doplnkom bodu 4 je bod 7, ktorý radí: "Nepodliehaj davovej psychóze. Keď budú všetci blogeri zaplavovať internet emotívnymi článkami o nejakej kauze, just píš o niečom celkom inom. Napríklad o zmysle života".
Mojim "zmyslom života" býva denník príhod skutočných, aj vymyslených... Najlepším dňom na také písanie je piatok, vtedy sú všetky dojmy aktívnej časti týždňa pohromade, človek je nasýtený zážitkami aj emóciami a potrebuje sa vyprázdniť.
Už je sobota, premeškal som správny čas a navyše ma zobudila suseda, keď začala vyklepávať bravčové rezne... To vždy signalizuje, že nad nami je nedeľa, alebo inak významný deň. Niečo však nie je v poriadku, lebo mi vo WC kvapká voda zo stropu a keď som hore zvonil, nikto mi neotváral....
Pozerám sa na teplomer, vonku je -5 a to sa mi nepáči.... Keby tak k tomu nasnežilo, trošku, nie príliš, len tak akurát, aby bolo všetko biele s čiernymi bodkami havranov a vrán, aby vzduchom poletovali tie veľké chumáče snehových vločiek... A týmto by som mal atmosféru Vianoc vybavenú...
V sobotu ráno chodia okolo smetiari a s buchotom nahadzujú vrecia so separovaným papierom na vlečku. V tomto sme dobrí, na zber papiera sme boli vycvičení ešte v minulom režime. Aspoň čosi nevyvrátiteľne dobré z minulosti...
Včera v práci som mal chvíľu voľna, tak som sa pokúšal urobiť si do "notebooku" zopár poznámok k prehľadu udalostí týždňa. Vzal som teda do ruky večné pero a nič... Najviac ma vie nahnevať, keď "večné pero" prestane písať.... Čo je to za večnosť, ktorá každú chvíľu končí?
Z poznámok nebolo nič, ostala iba moja vlastná operačná pamäť. Cestou domov som mal policajný doprovod cez celé mesto. Ako obyčajne v piatok, bolo to posúvanie sa z pozície na pozíciu, tentokrát spestrené novučičkým policajným autom v tesnom závese. Viete si predstaviť ten povznášajúci pocit bezpečnosti, ale aj zodpovednosti za každý meter jazdy pod kontrolou..?
Na viac hriechov si nepamätám... Možno ešte jeden - v utorok som písal o zlomenom ráme okuliarov, iste by ste chceli vedieť, ako to dopadlo... Najprv dobrá správa - do 24 hodín mi to opravili v jednej z optík, za stovku. Zlá správa je, že to bolo bez záruky a oprava vydržala len 24 hodín.
Včera večer som si sadol ku zlomeným okuliarom sám, so spájkovačkou, kúskom drôtu a za štvrť hodiny to bolo opäť v poriadku a technicky správne aj so spevnením miesta lomu... Tentokrát s mojou vlastnou zárukou najmenej do doby, kým si zarobím na nové okuliare...
Dovtedy ma pri stretnutí môžete spoznávať podľa mierne asymetrického rámu okuliarov, ale aj podľa plešiny, veľkých uší a krivého nosa ako obyčajne... :)
Akýmsi významovým doplnkom bodu 4 je bod 7, ktorý radí: "Nepodliehaj davovej psychóze. Keď budú všetci blogeri zaplavovať internet emotívnymi článkami o nejakej kauze, just píš o niečom celkom inom. Napríklad o zmysle života".
Mojim "zmyslom života" býva denník príhod skutočných, aj vymyslených... Najlepším dňom na také písanie je piatok, vtedy sú všetky dojmy aktívnej časti týždňa pohromade, človek je nasýtený zážitkami aj emóciami a potrebuje sa vyprázdniť.
Už je sobota, premeškal som správny čas a navyše ma zobudila suseda, keď začala vyklepávať bravčové rezne... To vždy signalizuje, že nad nami je nedeľa, alebo inak významný deň. Niečo však nie je v poriadku, lebo mi vo WC kvapká voda zo stropu a keď som hore zvonil, nikto mi neotváral....
Pozerám sa na teplomer, vonku je -5 a to sa mi nepáči.... Keby tak k tomu nasnežilo, trošku, nie príliš, len tak akurát, aby bolo všetko biele s čiernymi bodkami havranov a vrán, aby vzduchom poletovali tie veľké chumáče snehových vločiek... A týmto by som mal atmosféru Vianoc vybavenú...
V sobotu ráno chodia okolo smetiari a s buchotom nahadzujú vrecia so separovaným papierom na vlečku. V tomto sme dobrí, na zber papiera sme boli vycvičení ešte v minulom režime. Aspoň čosi nevyvrátiteľne dobré z minulosti...
Včera v práci som mal chvíľu voľna, tak som sa pokúšal urobiť si do "notebooku" zopár poznámok k prehľadu udalostí týždňa. Vzal som teda do ruky večné pero a nič... Najviac ma vie nahnevať, keď "večné pero" prestane písať.... Čo je to za večnosť, ktorá každú chvíľu končí?
Z poznámok nebolo nič, ostala iba moja vlastná operačná pamäť. Cestou domov som mal policajný doprovod cez celé mesto. Ako obyčajne v piatok, bolo to posúvanie sa z pozície na pozíciu, tentokrát spestrené novučičkým policajným autom v tesnom závese. Viete si predstaviť ten povznášajúci pocit bezpečnosti, ale aj zodpovednosti za každý meter jazdy pod kontrolou..?
Na viac hriechov si nepamätám... Možno ešte jeden - v utorok som písal o zlomenom ráme okuliarov, iste by ste chceli vedieť, ako to dopadlo... Najprv dobrá správa - do 24 hodín mi to opravili v jednej z optík, za stovku. Zlá správa je, že to bolo bez záruky a oprava vydržala len 24 hodín.
Včera večer som si sadol ku zlomeným okuliarom sám, so spájkovačkou, kúskom drôtu a za štvrť hodiny to bolo opäť v poriadku a technicky správne aj so spevnením miesta lomu... Tentokrát s mojou vlastnou zárukou najmenej do doby, kým si zarobím na nové okuliare...
Dovtedy ma pri stretnutí môžete spoznávať podľa mierne asymetrického rámu okuliarov, ale aj podľa plešiny, veľkých uší a krivého nosa ako obyčajne... :)
2007/12/12
Politická angažovanosť a etika
Angažovať sa možno v rôznych oblastiach, jednou nich je aj publicistika a v širšom chápaní i blogovanie. Znamená to byť aktívny, pre niečo pracovať, niečo presadzovať. Samotné angažovanie nemožno hodnotiť ako pozitívne alebo negatívne (etické, či neetické) bez zohľadnenia podstaty veci o ktorú sa človek usiluje.
V minulosti sa za angažovaných novinárov považovali tí, ktorí aktívne podporovali vtedajší režim, ktorí preň robili takzvanú „nadprácu“. Výrazom „nadpráca“ sa označovalo napomáhanie zlej veci, nadpráca pre dobro bola a je vítaná. Angažovaní novinári kedysi v médiách obhajovali vtedajšiu „jedinú správnu“ pravdu.
Dnes máme pluralitný demokratický systém a slobodu slova, preto angažovanosť v zmysle napomáhania jedinej monopolnej strane stráca zmysel. Možno sa angažovať spoločensky, ale aj politicky pre niektorú zo strán, no nemožno sa angažovať pre „jediný správny“ názor, či postoj, lebo taký proste neexistuje (aj keď si to občas niektorí myslia).
Spoločenskú pravdu dosahujeme zväčša formou kompromisných riešení ku ktorým sa dostávame argumentovaním na podklade faktov, presviedčaním, diskusiou a nakoniec konsenzom, či hlasovaním v inštitucionálnej forme. Možno sa o pravdu usilovať naoko nezaujate (nestranne) s nadhľadom, ale aj so zanietením a angažovane.
Mať jasno v týchto pojmoch, je obzvlášť dôležité pre novinárov. O tom, že s tým mávajú problémy, svedčia aj novinárske „etické kódexy“, ktoré majú pre tú ťažko postihnuteľnú oblasť etiky stanoviť nejaké medze a pravidlá.
Problém etiky v angažovanosti je stále v podstate veci, teda v názore, ktorý ten angažovaný novinár obhajuje, či háji svoj jediný správny názor (iný netoleruje), alebo je pripravený na diskusiu s oponentmi.
Etický problém je aj v tom čo sa často stáva, že novinár vopred vie, aký je ten správny názor a tomu sa snaží prispôsobiť fakty. Podľa toho formuluje svoje otázky a vedie rozhovor tak, aby dospel k vopred stanovenému cieľu. Tí čo to robia podceňujú inteligenciu čitateľa.
Ten kto hodnotí druhého by sa mal snažiť o objektivitu a nepodľahnúť sile vlastného presvedčenia. V tom je zase etický problém posudzovateľa, problém jeho vlastného stanoviska, za ktoré sa on sám angažuje. Lebo je fakt, že všetci sme hodnotení, všetci sa vzájomne nejakým spôsobom porovnávame, hľadáme polohu svojho ega...
V praxi sa málokedy stáva, aby bol novinár naozaj nestranný, nezaujatý, to by bola skutočne rarita a veľmi labilná pozícia, je to ideál a ako vieme, ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa novinári takmer vždy nakláňajú nejakým smerom, podliehajú vplyvom prostredia, tlakom politiky, majiteľov novín, šéfov, všeobecnej mienke, a podľa svojich (prevzatých, nanútených ale aj vlastných) postojov verejnú mienku ovplyvňujú.
Čitatelia novinárskych výtvorov, publicistiky médií sa dajú masovo ovládať ako stádo, dajú sa viesť k stanoveným náladám a cieľom. Jednotlivci sa radi zaradia, lebo je to pohodlné... Sú iste aj výnimky, keď sa človek snaží byť objektívny a mať vlastný názor. Je to však ťažšia pozícia, základom ktorej je citlivé zvažovanie predkladaných správ, názorov, vylúčenie ich nekritického preberania, neškatuľkovať ľudí na dobrých a zlých podľa politickej príslušnosti.
Napriek tomu, že sa k politickým článkom na blogoch (často podprahovej úrovne), zásadne nevyjadrujem, mám svoj názor na politiku. Považujem ju stále za objektívne spoločensky nevyhnutnú oblasť, verím že robiť politiku, byť politikom je poslanie a služba verejnosti, ale možno ju robiť poctivo aj nečestne, múdro aj diletantsky, ako čokoľvek iné...
Cieľom politiky je a musí byť spravovanie vecí verejných pre všeobecný prospech (nie som z inej planéty). Ten však nemožno vždy dosiahnuť u všetkých naraz a v rovnakej miere, to je overené našou nie tak dávnou politickou minulosťou.
Politická moc a moc vo všeobecnosti kriví charaktery, aj to je známe, preto sa bude politický systém vždy iba zdokonaľovať a svoje ideály ku ktorým sa hlási nikdy nedosiahne. Netreba sa preto vzdávať úsilia o každodennú kontrolu politiky a hlavne politikov, lebo moc musí mať nad sebou kontrolu, musí mať svojich oponentov, od nich totiž vo veľkej miere záleží ako to s ňou a hlavne s nami dopadne.
Inšpirované úvahou: fillosa 11. 12. 2007 na Bútľavej vŕbe...
V minulosti sa za angažovaných novinárov považovali tí, ktorí aktívne podporovali vtedajší režim, ktorí preň robili takzvanú „nadprácu“. Výrazom „nadpráca“ sa označovalo napomáhanie zlej veci, nadpráca pre dobro bola a je vítaná. Angažovaní novinári kedysi v médiách obhajovali vtedajšiu „jedinú správnu“ pravdu.
Dnes máme pluralitný demokratický systém a slobodu slova, preto angažovanosť v zmysle napomáhania jedinej monopolnej strane stráca zmysel. Možno sa angažovať spoločensky, ale aj politicky pre niektorú zo strán, no nemožno sa angažovať pre „jediný správny“ názor, či postoj, lebo taký proste neexistuje (aj keď si to občas niektorí myslia).
Spoločenskú pravdu dosahujeme zväčša formou kompromisných riešení ku ktorým sa dostávame argumentovaním na podklade faktov, presviedčaním, diskusiou a nakoniec konsenzom, či hlasovaním v inštitucionálnej forme. Možno sa o pravdu usilovať naoko nezaujate (nestranne) s nadhľadom, ale aj so zanietením a angažovane.
Mať jasno v týchto pojmoch, je obzvlášť dôležité pre novinárov. O tom, že s tým mávajú problémy, svedčia aj novinárske „etické kódexy“, ktoré majú pre tú ťažko postihnuteľnú oblasť etiky stanoviť nejaké medze a pravidlá.
Problém etiky v angažovanosti je stále v podstate veci, teda v názore, ktorý ten angažovaný novinár obhajuje, či háji svoj jediný správny názor (iný netoleruje), alebo je pripravený na diskusiu s oponentmi.
Etický problém je aj v tom čo sa často stáva, že novinár vopred vie, aký je ten správny názor a tomu sa snaží prispôsobiť fakty. Podľa toho formuluje svoje otázky a vedie rozhovor tak, aby dospel k vopred stanovenému cieľu. Tí čo to robia podceňujú inteligenciu čitateľa.
Ten kto hodnotí druhého by sa mal snažiť o objektivitu a nepodľahnúť sile vlastného presvedčenia. V tom je zase etický problém posudzovateľa, problém jeho vlastného stanoviska, za ktoré sa on sám angažuje. Lebo je fakt, že všetci sme hodnotení, všetci sa vzájomne nejakým spôsobom porovnávame, hľadáme polohu svojho ega...
V praxi sa málokedy stáva, aby bol novinár naozaj nestranný, nezaujatý, to by bola skutočne rarita a veľmi labilná pozícia, je to ideál a ako vieme, ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa novinári takmer vždy nakláňajú nejakým smerom, podliehajú vplyvom prostredia, tlakom politiky, majiteľov novín, šéfov, všeobecnej mienke, a podľa svojich (prevzatých, nanútených ale aj vlastných) postojov verejnú mienku ovplyvňujú.
Čitatelia novinárskych výtvorov, publicistiky médií sa dajú masovo ovládať ako stádo, dajú sa viesť k stanoveným náladám a cieľom. Jednotlivci sa radi zaradia, lebo je to pohodlné... Sú iste aj výnimky, keď sa človek snaží byť objektívny a mať vlastný názor. Je to však ťažšia pozícia, základom ktorej je citlivé zvažovanie predkladaných správ, názorov, vylúčenie ich nekritického preberania, neškatuľkovať ľudí na dobrých a zlých podľa politickej príslušnosti.
Napriek tomu, že sa k politickým článkom na blogoch (často podprahovej úrovne), zásadne nevyjadrujem, mám svoj názor na politiku. Považujem ju stále za objektívne spoločensky nevyhnutnú oblasť, verím že robiť politiku, byť politikom je poslanie a služba verejnosti, ale možno ju robiť poctivo aj nečestne, múdro aj diletantsky, ako čokoľvek iné...
Cieľom politiky je a musí byť spravovanie vecí verejných pre všeobecný prospech (nie som z inej planéty). Ten však nemožno vždy dosiahnuť u všetkých naraz a v rovnakej miere, to je overené našou nie tak dávnou politickou minulosťou.
Politická moc a moc vo všeobecnosti kriví charaktery, aj to je známe, preto sa bude politický systém vždy iba zdokonaľovať a svoje ideály ku ktorým sa hlási nikdy nedosiahne. Netreba sa preto vzdávať úsilia o každodennú kontrolu politiky a hlavne politikov, lebo moc musí mať nad sebou kontrolu, musí mať svojich oponentov, od nich totiž vo veľkej miere záleží ako to s ňou a hlavne s nami dopadne.
Inšpirované úvahou: fillosa 11. 12. 2007 na Bútľavej vŕbe...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)