Virtuálna realita minulosti

Minulosť, to je paralelný svet, ktorý existuje v našich spomienkach. Hovorí sa, že keď človek zomiera, vidí celý svoj život ako film. Základnou vlastnosťou filmu však je jeho priebeh v čase a v takýchto chvíľach už zvyčajne nie je dosť času na film... Preto si myslím, že človek uvidí iba niekoľko základných obrázkov zo svojej minulosti.

Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.

Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.

Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...

Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...

Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.

Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.

U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.

____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .