Vojny

Ľudská história je bohatá na vojny. Vojny nutné na prežitie, vojny na získavanie nových území, národov, otrokov, alebo len tak ako pokračovanie politiky... Najprv sa bojovalo systémom „muž proti mužovi” (neskôr kôň proti koňovi a rytieri i kone sa chránili brnením). Pri "moderných" veľkých vojnách bojovali armády vojakov proti armádam vojakov. Utvorila sa frontová línia, bojovalo sa zo zákopu proti zákopu. Potom prišli na rad tanky a iná technika, bol to tank proti tanku, kanón proti kanónu, lietadlo proti lietadlu. Umierali vojaci a v zázemí strádala ekonomika chorá preorientovaním na výrobu zbraní. A múzy mlčali. 

Dnes síce existuje akási frontová línia, ale bojuje sa aj bez nej, zo zázemia do zázemia... Vojaci sú v maximálnom bezpečí ako operátori "dronov" a bezpilotných lietadiel (pilotov by bolo škoda). Aj rakety lietajú ako bomby. Vojaci útočia z bezpečia krytov na ciele ďaleko za frontovou líniou. Aj tí na línii sú dokonale vystrojení, hádam majú aj nepriestrelné vesty. Do vojny sú zapojené "obranné" ekonomiky všetkých zúčastnených. Do "práce" vojakov sú zapojené všetky pozemné aj vesmírne technické prostriedky. Vojenská technika sa najlepšie overuje v praxi, teda vojna je súčasťou "inovácií" a v tom je riziko technického pokroku. Doma (si myslíme, že) sme v bezpečí, kým niekoho kdesi nenapadne, že môže beztrestne potrestať aj nevinných... Niektorí už vraj majú pripravené podzemné kryty so zásobami na prežitie...

Keď hovoríme o vojnách, treba spomenúť aj ich nedávne a súčasné formy. Pamätáme si ešte "studenú" vojnu, v ktorej nepadlo veľa výstrelov, ale boj medzi ekonomickými sústavami bol tvrdý a nezmieriteľný. Okrem toho existoval tzv. "tretí svet", ktorý sa učil od "vyspelých civilizácií". Najnovším vynálezom je tzv. "hybridná" vojna, ktorá môže byť aj zástupná. Bohvie čo je to, alebo je to všetko, čo nám napadne. Často sa o tom hovorí, napríklad aj vo Wikipédii:

(stručne) "Hybridná vojna je vo vojenskej stratégii zmes konvenčnej vojny, nekonvenčnej vojny a kybernetickej vojny..."  

Hurá, máme počítače, techniku, ale aj vesmír...  

Podľa tejto definície je "hybridná vojna" akýsi vojnový "voľný štýl". V športe dáva voľný štýl zápasníkovi takmer úplnú voľnosť záberov, v hybridnej vojne, zdá sa, nie sú žiadne obmedzenia. 

Úplne nakoniec spomeniem, že sú aj vojny "svetové", ale aj lokálne, obmedzené, neobmedzený terorizmus a iné špeciálne vojenské operácie, ale v lepšom prípade to môže byť aj vojna diplomatov. Len nukleárnu vojnu by som do zoznamu vojen nezaradil, aj keď v tej poslednej (?) svetovej bola trochu naznačená.      

Ako pointu na záver dávam (aby bola sranda) výrok Vlada Javorského z blogu: 

-    Nespomínam si, žeby za ostatných sto rokov skrachovala nejaká zbrojárska firma. 

p.s. Všetko tu je len laická úvaha pozorovateľa sveta a ľudstva. Riaďte sa v živote vlastnými vedomosťami a skúsenosťami... ale pozor na zdroje informácií.

 

Ja a pes, či pes a ja

Odborníci iste vedia, ako sa má (dá) komunikovať so psom. U domácich psích maznáčikoch je to jasné, tam si určite rozumejú, lebo každodenný kontakt a spolužitie človeka a psa musí vyústiť do dorozumievacej reči doplnenej gestami, či mimikou. To by bola dobrá téma na diskusiu s "priateľmi" psov. Ja som však nikdy nedospel k častejším kontaktom s psou inteligenciou. 

Raz som bol na návšteve v jednom dome, kde mali psa. Keď som odchádzal, začal na mňa zlostne brechať. Nebol veľký, bol by som sa ubránil (topánky čosi vydržia), ale volil som komunikačný prístup. Začal som pískať (nie na prstoch) a zrejme som zvolil správne tóny, lebo psisko zmenilo chovanie a už sme boli kamaráti. Tú melódiu (poradie tónov) som si zapamätal a odvtedy to používam v rozhovoroch s nepriateľskými priateľmi človeka.

Najnovší prípad ma stretol nedávno v Kláštore pod Znievom. Stalo sa to na miestnom futbalovom ihrisku, kráčal som ku stredu hracej plochy a to vyprovokovalo huňatého obrancu štadióna a dával to jasne najavo, že som neohlásený hosť. Nedal som sa odstrašiť, došiel som až ku stredu ihriska a on pokračoval z druhej strany. Keď už bol dosť blízko, začal som mu "prepískavať" moju melódiu priateľstva. Brechanie sa trochu zmiernilo a ja som ostal stáť na stredovej čiare. Prišiel ku mne, už ticho a priateľsky nabral pachy z mojich tenisiek a tváril sa, že ako nič, len sa tu prechádzame... Funguje to!

Namiesto pointy kto by chcel recyklovať moje staršie psie príhody, tak tu sú: 

Pes, či mačka?

 Vytrhnutá stránka 3

    Nešťastný piatok

Aby to nebolo tak suché, kopírujem ešte výber z múdrostí iného staršieho článku (2011/04/06):

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

 

  

 

Cesta

Snívalo sa mi o cestovaní, nie na Nový rok, ale až dnes nadránom. Čo to znamená? Hádam aj to, že sme včera viedli dialóg o cestovaní v tomto začínajúcom roku. Alebo sa pozriem do Snára? Čo hovorí snár o snívaní s témou "cesta" (Ikar,1990)?

Cesta

- blúdiť po nej - Všetka tvoja námaha je zbytočná
- dlhá - Nedosiahneš úspech
- ísť po nej - Stretneš starých priateľov
- kľukatá - Opustí ťa šťastie
- po mori - Nečakane ťa pošlú na služobnú cestu do cudziny
- rovná cesta - Máš dobrý život
- s križovatkami - Musíš sa rozhodnúť medzi dobrom a zlom
- so spoločnosťou - Budú ťa ohovárať
- zlá cesta - Budeš smutný

Zo snára je jasné, že snívať o ceste a o cestovaní sa neoplatí. Má to len jeden pozitívny prínos, ak je cesta rovná, idealisticky to potvrdzuje, že máš dobrý život. V mojom sne som blúdil, dokonca ani navigácia nefungovala. Bola to dlhá cesta, kľukatá s križovatkami a viedla aj do stratena, že som sa musel vracať. No a vrchol všetkého je dopravný prostriedok, najprv to bol motocykel, potom auto (Škoda 100) a úplne najnešťastnejšie bolo, že som mal v aute aj spoločnosť.  

Budú ma ohovárať! Ale kto? Hovorí sa síce, že zle je dostať sa do rečí, ale horšie je byť vzduch, o ktorom nikto nehovorí, aj keď ho všetci dýchajú. Fakt, všetka moja námaha je zbytočná...

Dva v jednom

Dnes mám dobrú náladu, tak som sa rozhodol, že vám ponúknem dva články v jednom. Za rovnakú cenu, zaplatíte len raz a potešíte sa dvakrát. Áno, cena je nula celá nula €. Nie že by bola pridaná hodnota tohto článku nulová, to nie. Možno sa len blíži k nule, ale vychádza z nekonečna... Dosť už bolo matematiky, lebo zabudnem, o čom som to chcel. Aha, je to o zvykoch, ktoré nás tlačia ako železná košeľa.

Zvykol som si už dávno chodiť všade v meste a blízkom okolí na bicykli. Všeličo sa medzitým udialo, tak mi poradili, že bicykel nie, že základným pohybom človeka je pešia chôdza. Dal som si povedať a chodím. Je to naša prirodzenosť, veď od malička chodíme. Najprv nesmelo po štyroch, do školy už chodíme po dvoch, neskôr chodíme na rande, za frajerkou až nakoniec chodíme dlho, predlho do roboty a za milenkou. 

Do roboty sa chodí až kým sa džbán nerozbije. Potom začneme chodiť na úrad práce, alebo ešte horšie, začneme chodiť s dôchodcovskou paličkou. Chodíme už len do klubu veteránov práce. Takže, nech by sa stalo čokoľvek, jedine na vlastné nohy je spoľahnutie. Nohy nám nevyradí žiadna kríza, ani naftové dno. Autá dáme do šrotu, bicykel do zberných surovín  a budeme sa zase pohybovať na vlastných nohách v prirodzenom okruhu dosahu. Čo nás čaká, to nás neminie.

A teraz to, čo som pribalil k úvahe o chodení. Je to zadarmo, tak sa nebojte a čítajte ďalej. Bude reč o autolekárničkách. Každá má totiž svoju expiračnú dobu a keď jazdíme bez nehody, bez použitia ju po uplynutí dátumu platnosti nahradíme novou. Čo so starou? Teda mám na mysli tú lekárničku. Sú len dve možnosti: nakúpiť do domácnosti ostré nože a začať sa flastrami následne ošetrovať, hoci sú po expirácii. Druhou možnosťou je vyhodiť ju.

Byť či nebyť lekárnička, čo je viac?

Howgh (čítaj „hau“ alebo „haug“), teda dohovoril som a na dnes aj dopísal. 

Cavalier King

Dnešná horúčava nás vytiahla z domu k vode. Nebola to voda na kúpanie, ale rybníky v jednej dedine medzi Nitrou a Hlohovcom. V tom kraji sú aj krajšie rybníky, ale pri tomto sme ešte neboli. Auto sme odstavili pri kostole, tam je to najbezpečnejšie, Pán Boh a pán farár sú zárukou istoty. Kráčali sme hore ulicou a obdivovali sme veľké dedinské dvory a domy po oboch stranách ulice.

Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.

Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.

Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.

Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
 

Hodina duchov

Keď sme boli malí, strašili nás polnočnou hodinou duchov. Časy sa menia a duchovia majú v modernej dobe iné maniere. Práca ma dnes priviedla do môjho starého kolektívu, kde sa mi ušiel jeden z desiatich počítačov. Všetky sú udržiavané na aktuálnej výkonnostnej úrovni, vrátane softvéru, tak je to v podstate jedno, kto kde sedí, aj tak sme všetci na jednej sieti.

Mojou úlohou bolo modifikovať dokumentáciu k projektu, čo okrem textu obsahovalo aj zmeny na dvoch výkresoch. Keď som už mal všetko hotové, chystal som sa zapísať aktuálny stav a odísť na obed, na monitore sa objavila správa v tom zmysle, že spracovateľovi softvéru je ľúto, že moja práca je stratená. Vtom zaznel poludňajší zvon na kostolnej veži a monitor v zápätí nadobro zhasol. Márne boli moje vzdychy a snaha o záchranu.

Rozhorčene som sa posťažoval kolegom, ale namiesto údivu sa začali smiať, či neviem že ten počítač sa každý deň, presne o dvanáste hodine uvedie do hypnotického spánku so stratou všetkých neuložených dát... Veru som to nevedel a ani systémový analytik vraj netuší, čím to je, ale už to trvá nejaký čas. Hodina duchov a poludníc v modernom vyhotovení. Aj v dnešnej dobe je niečo medzi nebom, zemou a počítačmi.

Malé katastrofy sa naozaj stávajú každodenne. A vedci v CERN-e sa trápia s malými čiernymi dierami...

Mea culpa

Konečne je po sviatkoch, prežil som ich. Včera, keď odišla návšteva a stoly ostali obťažkané prebytočnými dobrotami, neodolal som im. Boli tam pagáčiky, ktoré sa rozplývajú na jazyku, cukríky s povrchom nasýteným chilli papričkami, rumové pralinky a čokoláda z "kindervajec", aj malé čokoládové vajíčka z horkej čokolády, proste Veľká noc so všetkými nuansami.

Všetko som ochutnával až ma to unavilo a šiel som spať. Spal som iba do jednej, potom som chvíľu sedel pri PC a ďalšie dve hodiny s krížovkami. Katastrofálna noc s ťažkým žalúdkom. Som rád, že je to už za mnou. Zisťujem, že mám radšej prvý a ôsmy máj, ako Vianoce a Veľkú noc. Tieto štátne sviatky sa totiž spravidla nesvätia obžerstvom... Moja chyba, moja chyba, moja najväčšia chyba.

Potvorské sny

Niektoré sny sa snívajú až následne, po tom ako sa uskutočnia. Napríklad, minulý týždeň som bol u zubárky a snívalo sa mi s ňou až dnes. Nevysvetľujte si to zle, moja zubárka nie je čerstvá absolventka zubárskej fakulty a možno práve preto je odborne veľmi zdatná, perfektne plombuje brúsi i trhá. Jej sestrička je mladá, krásna a veselá (tak to má byť), ale do mojich snov sa jej nechce.

Niektoré sny sa diametrálne líšia od skutočnosti. Vo sne mi moja milá zubárka vytrhla dva dolné frontálne zuby, hrozná dupľovaná extrakcia. Ráno som sa zobudil s prievanom v hube a s ohromnou zubnou medzerou v sánke. Až pri zrkadle sa všetko vysvetlilo, zuby mám na svojom mieste. V skutočnosti som bol minulý týždeň iba na preventívnej prehliadke, teda žiadne trhanie nebolo.

A potom verte svojim snom!
Nielen, že niekedy chodia neskoro, ale ešte aj strašia katastrofickým scenárom.

Nikto nie je doma

Ešte stále pretrváva dovolenkové obdobie, iba dnes sa trochu zatiahlo, teda pôjdeme za spoznávaním prírodných krás... Aj také dni boli na našej dovolenke v stredomorí. Stredomorie pre mňa začína kdesi na úrovni Florencie a končí v Afrike.

Zvláštne je, že na Sicílii nás neokradli, to sme už boli extra opatrní, lebo rímske metro nás poučilo, teda našťastie iba jedného z nás okradli, ale o to dôkladnejšie. Hotovosť nestojí za reč, ale boli tam tri platobné karty a všetky osobné doklady, vrátane vodičáku, okrem pasu... Horor.

Vzápätí, pri blokovaní kariet, asi o 10 min., banky už mali evidované tri neúspešné pokusy o výber z každej... Najväčšie trampoty budú pri vybavovaní nových dokladov... Talianska polícia v Ríme bola ústretová, takže okrem tej zlodejiny nám už nič náladu nepokazilo... Nedali sme si pokaziť...

White Lady

Niečo mi vŕta v hlave a niečo leží na srdci... Nie je to len cholesterol, ale aj adrenalín. Stretol som známeho, posťažoval sa (alebo pochválil?), že v tomto roku strávil 3 mesiace v nemocnici. Taká zmes diagnóz - infarkt, mozgová porážka a navrch ešte žalúdočné vredy... Liečili ho intenzívne, až mu liekmi spôsobili šedý zákal. Našťastie to včas zistili a budú ho liečiť... Bol som pri ňom takto maličký, so svojim dvomi dňami v nemocnici za posledné desaťročie.

Som opäť nezamestnaný... Posledný deň v práci som kolegom doniesol White Lady, a cestou domov som vnímal známe miesta, známe autá, známych ľudí. Na výpadovke ma už zďaleka spozorovala počerná White Lady (dievčina v mini), spôsobne sa usmiala a ja som jej s úsmevom zamával, naposledy. Hádam by som už aj zľavu dostal...

Strašne mi vie zdvihnúť adrenalín podlosť a podvod, hoci aj v rámci zákona a práve tá, ktorá sa tvári ako zákon, je donebavolajúcou nespravodlivosťou... Ak to urobí inštitúcia bolí to dvojnásobne. V mojom prípade sa finančná inštitúcia, ktorá bola kedysi slovenská ulakomila na mojich pár korún... Už nikdy tam nevstúpim, odídem ku konkurencii, hoci aj českej...

Kde to ľudia berú?

Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.

Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?

Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...

Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.

- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...

O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.

Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....

Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.

Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!

______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)

Tunel

Dnes som mal obrovské šťastie, motal som sa okolo tunela s takým silným svetlom na konci a ani som o tom nevedel, až neskôr v práci som si uvedomil, ako ľahko som mohol do toho tunela vojsť... Uvoľnená páka pod autom...

Jazda diaľnicou, bolo obrovským šťastím, že sa to nestalo tam a vtedy... Zaisťovacia skrutka zrejme vypadla asi v polceste na diaľnici, myslel som, že je to kamienok vymrštený z auta predo mnou, bol to taký zvuk.

S uvoľnenou pákou som prešiel bez problémov, až na koniec mesta, kde som sa rozhodol zastaviť na malý nákup. Výborné rozhodnutie, inak som mohol minimálne ostať trčať kdekoľvek na ďalšej ceste. Po nákupe, pri cúvaní predný koniec páky spadol na zem...

Provizórna oprava trvala zhruba hodinu, neďaleko je rýchloservis, technik prišiel so zdvihákom, vliezol pod auto, v daždi, nasadil páku na svoje miesto a zaistil ju skrutkou. V servise potom na zdviháku opravu dokončil a mohol som pokračovať v jazde...

Príčina? Včera som si dal vymeniť opotrebené kĺby páky radenia. Pri spätnej montáži technik nedotiahol zaisťovaciu skrutku...

Ja som sa náhodou znovu narodil...

Parížsky šalát

Nebude to práve nedeľná chvíľa poézie, ale potvrdzujem vopred, že je to príbeh autentický z dnešného dňa, takpovediac, horor ...

Mali sme na obed parížsky šalát, čerstvý tovar z najväčšieho obchodného reťazca na Slovensku. Nebudem popisovať, prečo práve takéto jedlo namiesto obeda, proste sme mali dôvod hlavné jedlo dňa presunúť o pár hodín k večeru a keďže sme sa nechceli postiť, tak to vyriešil spomínaný šalát.

Musím priznať, že bol naozaj výborný, k tomu po dve čerstvé, ešte teplé "kaiserky cereal". Až na záver celej operácie na mojom tanieri to bolo super... Usmievala sa na mňa už len posledná kôpka šalátu a ja na ňu, keď som zbadal, že má fúzy... Bližšie skúmanie ukázalo, že to neboli fúzy, ale iba jeden jediný, krásny, veľký kučeravý chlp...

Zvládol som to, udržal som status quo na tanieri i v žalúdku, ale poviem vám, že umelecký dojem z parížskeho šalátu bol nenávratne preč a nadlho budú aj šaláty z nemenovaného obchodného reťazca.

.