Pre muža to najlepšie...

Vianočný čas doznieva, rodina sa rozišla, tak prichádza na rad blog a testovanie vianočných darov... Dostal som holiacu súpravu Fusion Power... Bolo by predčasné tento pomerne drahý nástroj hodnotiť po jeho prvom použití, tak môžem opísať len svoje prvé dojmy.

Doteraz som používal Mach3 Turbo a podotýkam, že s jednou žiletkou sa holím už vyše roka. Od holenia s Fusion som čakal v súlade s reklamou výrazné zlepšenie, pre jemné oholenie som však musel tak ako so starou súpravou aplikovať ťahy v oboch smeroch...

Prínos vibrácií (ktoré sú na dotyk celkom príjemné) na kvalitu holenia som nespozoroval, skôr naopak - zdá sa mi, že vibrovanie ako by spôsobovalo "preskakovanie " chĺpkov, preto na dokonalé oholenie som musel vibrátor vypnúť...

Predbežný záver z prvého odskúšania by teda bol taký, že tri nože sú optimum, pridanie ďalších dvoch neprináša výrazné zlepšenie a vibrátor je celkom slušný marketingový ťah výrobcu. No a ďalej som dostal... to však už nie je predmetom tohto testovania...

pf 2008

Takto naísané pf vraj hovorí samé za seba všetko... Ale predsa dodám niekoľko slov, aj keď Vianocami je to naokolo preplnené, napríklad na najväčšom slovenskom blogu (blog.sme.sk) bolo za posledné tri mesiace vložených viac ako 150 článkov o Vianociach a to ešte nie je koniec. Vianoce tam tromfli aj takú obľúbenú tému malých i veľkých blogerov, akou sú "ficoviny"...

Zaujalo ma však vcelku príhodné bilancovanie a články hlavne od pamätníkov na tému, čo je to blog a blogovanie. Paradoxné je, že práve pamätníci a zakladatelia blogov sa vplyvom času mohli dostať na menšinovú pozíciu, lebo také weblogy, založené na odkazovaní, z počiatkov blogovania, dnes už dávno nie sú tým čím boli, blog sa stal hlavne verejným publikovaním.

Možno nie som kompetentný o tom hovoriť, lebo som tu ešte len niečo viac ako tri roky a nikdy som nehľadal vzory v "susedných" blogoch, ale snažil som sa blogovanie napasovať na môj "profil" nájsť v blogovaní to, čo mne umožní prezentovať svoju prácu (záľubu) a moje "tajné" myšlienkové pochody a to sa mi, dúfam, aj darilo...

Tak ako každé konanie jednotlivca v ľudskej spoločnosti, ani blogovanie sa nezaobíde bez kooperácie, bez odozvy publika je publikovanie na nič, bez spätnej väzby zanikne. Spätná väzba našťastie funguje, lebo zatiaľ je na webe viac čitateľov, ako blogerov... Aj blogeri sú čitatelia a tak si vzájomne čítame svoje výtvory, vzájomne sa ovplyvňujeme a tak to tu vlastne udržiavame pri živote.

Ak by som sa mal stručne zamyslieť nad tým, čo je vlastne to blogovanie, sformulovať nejakú základnú charakteristiku, vyšlo by mi, že je to akési vyvieranie, gejzír od vnútorného pretlaku, alebo aj ejakulácia z duševnej erekcie... A aby som nezaostal za hlavným prúdom - želám všetkým čitateľom aj podobne postihnutým blogerom príjemné prežitie Vianoc a najlepší Nový rok...

Kde to ľudia berú?

Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.

Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?

Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...

Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.

- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...

O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.

Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....

Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.

Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!

______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)

Virtuálna realita minulosti

Minulosť, to je paralelný svet, ktorý existuje v našich spomienkach. Hovorí sa, že keď človek zomiera, vidí celý svoj život ako film. Základnou vlastnosťou filmu však je jeho priebeh v čase a v takýchto chvíľach už zvyčajne nie je dosť času na film... Preto si myslím, že človek uvidí iba niekoľko základných obrázkov zo svojej minulosti.

Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.

Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.

Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...

Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...

Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.

Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.

U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.

____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .

Poznámky k bodu č. 4 a 7

Zaujal ma bod číslo 4 v stopárkinom desatore: "Keď nemáš o čom písať a nevkusne, neľudsky a nekresťansky sa nudíš, píš o zmysle života". Popravde, dali by sa k bodu 4 dopísať aj iné témy, podľa vlastného zamerania blogera, ale zmysel života, dáva možnosť tárať o čomkoľvek...

Akýmsi významovým doplnkom bodu 4 je bod 7, ktorý radí: "Nepodliehaj davovej psychóze. Keď budú všetci blogeri zaplavovať internet emotívnymi článkami o nejakej kauze, just píš o niečom celkom inom. Napríklad o zmysle života".

Mojim "zmyslom života" býva denník príhod skutočných, aj vymyslených... Najlepším dňom na také písanie je piatok, vtedy sú všetky dojmy aktívnej časti týždňa pohromade, človek je nasýtený zážitkami aj emóciami a potrebuje sa vyprázdniť.

Už je sobota, premeškal som správny čas a navyše ma zobudila suseda, keď začala vyklepávať bravčové rezne... To vždy signalizuje, že nad nami je nedeľa, alebo inak významný deň. Niečo však nie je v poriadku, lebo mi vo WC kvapká voda zo stropu a keď som hore zvonil, nikto mi neotváral....

Pozerám sa na teplomer, vonku je -5 a to sa mi nepáči.... Keby tak k tomu nasnežilo, trošku, nie príliš, len tak akurát, aby bolo všetko biele s čiernymi bodkami havranov a vrán, aby vzduchom poletovali tie veľké chumáče snehových vločiek... A týmto by som mal atmosféru Vianoc vybavenú...

V sobotu ráno chodia okolo smetiari a s buchotom nahadzujú vrecia so separovaným papierom na vlečku. V tomto sme dobrí, na zber papiera sme boli vycvičení ešte v minulom režime. Aspoň čosi nevyvrátiteľne dobré z minulosti...

Včera v práci som mal chvíľu voľna, tak som sa pokúšal urobiť si do "notebooku" zopár poznámok k prehľadu udalostí týždňa. Vzal som teda do ruky večné pero a nič... Najviac ma vie nahnevať, keď "večné pero" prestane písať.... Čo je to za večnosť, ktorá každú chvíľu končí?

Z poznámok nebolo nič, ostala iba moja vlastná operačná pamäť. Cestou domov som mal policajný doprovod cez celé mesto. Ako obyčajne v piatok, bolo to posúvanie sa z pozície na pozíciu, tentokrát spestrené novučičkým policajným autom v tesnom závese. Viete si predstaviť ten povznášajúci pocit bezpečnosti, ale aj zodpovednosti za každý meter jazdy pod kontrolou..?

Na viac hriechov si nepamätám... Možno ešte jeden - v utorok som písal o zlomenom ráme okuliarov, iste by ste chceli vedieť, ako to dopadlo... Najprv dobrá správa - do 24 hodín mi to opravili v jednej z optík, za stovku. Zlá správa je, že to bolo bez záruky a oprava vydržala len 24 hodín.

Včera večer som si sadol ku zlomeným okuliarom sám, so spájkovačkou, kúskom drôtu a za štvrť hodiny to bolo opäť v poriadku a technicky správne aj so spevnením miesta lomu... Tentokrát s mojou vlastnou zárukou najmenej do doby, kým si zarobím na nové okuliare...

Dovtedy ma pri stretnutí môžete spoznávať podľa mierne asymetrického rámu okuliarov, ale aj podľa plešiny, veľkých uší a krivého nosa ako obyčajne... :)