Running Processes 40

Kedysi na fyzike u profesora Kleina sme sa učili, že rýchlosť svetla vo vákuu je najvyššia známa a konečná, a nepredstaviteľne veľká - približne 300 tis. km/s . Svetlo je v podstate elektromagnetické vlnenie a vlastnosti tohto vlnenia sa menia podľa jeho frekvencie. Má to niekoľko minimálne filozofických aspektov, napríklad:

- že vesmír nie je nekonečný, ak má svetlo aj vo vákuu stanovené hranice
- alebo to znamená, že vákuum nie je nič, ale niečo čo kladie svetlu odpor

Z ľudského hľadiska je rýchlosť svetla tak obrovská, že v danom okamihu sa svetlo nachádza zároveň na svojom počiatku aj na konci a ruší tak vesmírny rozmer času, čo je paradox, lebo vlnenie má vo svojej podstate zakódovaný čas...

V našich počítačoch sa to elektromagneticky vlní rôznymi frekvenciami, vlnenie sa šíri vo vodičoch a polovodičoch, tie mu kladú odpor, ktorý ich zohrieva, energia sa spotrebováva a rôzne mení - počítač číta a zapisuje stavy 01 01 01... obvody sa preklápajú veľmi rýchlo, ale tá rýchlosť má svoje technické hranice, zodpovedajúce použitým materiálom a technológiám.

Možno raz príde doba, keď budú počítače založené na technológii svetelného vlnenia vo vákuu a tak budú reagovať na zadanie (takmer) okamžite, stavy 0-1 sa budú striedať maximálnou možnou rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu.

Ešte predtým ako dosiahneme dokonalosť sveteľného počítača, budeme v medzičase počítať pomocou živých buniek, neurónov. Tie naše bunky pracujú určite rýchlejšie ako naša elektronika. Naše rozhodovanie a reakcie sú niekedy bleskové, ale nie sú určite tak rýchle ako svetlo vo vákuu.

Keď porovnávam svoj starý počítač so systémom W98, ktorý bol dlho funkčný a dokázal skoro všetko ako môj súčasný expertný systém XP, nestačím sa čudovať. Kým ten starý nabehol za pár sekúnd, tomuto to trvá jednu až dve minúty... To by som ešte chápal, zobúdza sa zo sladkého ničnerobenia, tak potrebuje ponapínať svaly, aby potom podával plný výkon.

Ale prečo mu aj vypínanie trvá tak strašne dlho, to už vôbec nepochopím... Začal som pátrať po príčinách, spustil som Process Manager a zistil som, že mi tam beží 40 procesov súčasne... Fí ha, to sa mi zdá byť dosť veľa, veď v starom systéme ich stačilo 18 - 20 a bežal ako hodinky (vždy až dovtedy, kým nespadol :).

Nakukol som aj do systémovej zložky a udivilo ma množstvo dolárových súborov - 2125 v takmer 500 priečinkoch, ktoré zaberajú na disku vyše pol GB. Nie je to veľa a načo sú tam?

Po inštalácii nového operačného systému si ten môj panensky čistý XP stiahol z netu množstvo ďalších dát pre SP2 a 102 ďalších záplat... Vyzerá to tak, že som si kúpil polotovar za cenu tovaru... Aj ja sám som sa snažil a inštaloval som rôzne viac i menej užitočné programy a takých tam mám práve teraz celkom 95... Nie je to veľa?

Napriek tomu všetkému by som chcel, aby ten zázračný systém XP nabiehal a odchádzal trochu rýchlejšie, len kto mi poradí?... a tiež by som chcel, aby ho jeho výrobca predčasne neodkazoval do večných lovíšť histórie...

My runtime

Básnik kedysi dávno písal o rutine, ktorú si želá: Každý deň stretnúť človeka, to stačí - človeka stretnúť každodenne... Aj to by bol istý druh rutinného konania, zážitok ktorý sa opakuje každodenne, ale stretávanie s ľuďmi nám nikdy nezovšednie...

Sú však aj iné každodennosti, ktoré sa stávajú nevyhnutnou rutinou nechtiac. Napríklad taká cesta do práce, aj práca samotná môže byť za istých okolností rutinná... Tá moja však našťastie nie je taký prípad, mám ju pestrú, neopakovateľnú, úlohy sú vždy nové, aj problémy a riešenia sú zakaždým jedinečné...

Cesta do práce sa však po čase stáva rutinnou záležitosťou, v mojom prípade už mám dojem, že poznám každú zákrutu, každú dieru každý hrbolček na ceste. Sledujem prácu cestárov, ako z nadhľadu, keď sa niektorý výtlk zväčší, určite si to do mesiaca všimnú a odrazu je na ceste po diere iba tmavší fľak.

Sentimentálne potom istý čas spomínam: aha, tu som musel pribrzdiť, tu som uhýbal vpravo a tam zase vľavo...

Poznám miesta, kde zastavujú policajti, mňa iba raz, lebo moje auto vyzerá dôveryhodne :) Jazda cez mesto prináša okrem zdržanie aj isté uvoľnenie, nikto sa nenáhli, striedajú sa krátke zastavenia s niekoľkometrovým posúvaním a my, sediaci Cimmermani v autách sa navzájom pozorujeme.

Najlepšou pozorovateľňou v aute je spätné zrkadielko...

Nedávno som zaregistroval na skle maľovanú Mazdu2, s krásnou ženou za volantom, až môj Peugeot obdivne zavrčal. Ona, trnafčanka zastavila tesne za mnou, až som mal pocit, že mi dýcha na krk, ba skoro až na plešinu... Jej krátky účes guľatého tvaru rámoval pokoj v tvári a istotu v očiach... Bola to perfektná šoférka na prvý pohľad...

Poslušne sa posúvala za mnou, zastavila vždy včas, za jazdy volila primeraný odstup, na zelenú reagovala rozvážne, pri státí sledovala dianie okolo, bolo jasné, že sa zabáva ako ja. Na kruhovej križovatke som moju peknú Mazdu nenávratne stratil, odstredivá sila ju vrhla na iný koniec sveta. Ostala iba nádej, že každodenná rutinná jazda mestom mi ju možno ešte raz, niekedy vráti do zrkadla...

Spätné zrkadlo v aute je vynikajúci vynález.

Okná vesmíru dokorán

Mohol by som sľúbiť, že tu budem pokračovať so svojimi dennými zážitkami, ale v Česku sa vraví, že "sliby jsou chyby"...

Tak teda včera - pracoval som ako nádenník v ranom kapitalizme plných 8 hodín, potom som si ešte doma sadol k počítaču a presedel som tam (tu :) ďalších 5 hodín. Následky sa prejavili takým zvláštnym spôsobom, že telo hlásilo únavu pocitom chladu a miernou bolesťou v lýtkach... nebodaj chrípka, ma hneď prepadla zlá myšlienka.

Vliezol som do postele, ktorá bola riadne studená, lebo u nás sa často zabudne otvorené okno od rána až do večera a radiátor je na minime... Ani to neskúšajte, je to niečo hrozné, do rána sa nezohrejete aj keď bude radiátor hriať na maximum svojho výkonu. Problém je v tom, že vzduch sa trochu ohreje, ale všetko ostatné je chladné...

Triasol som sa pod ovčím rúnom ako osika, aj zuby mi drkotali dobrých 10 minút. Začal som hľadať príčinu aj v práci, kde som bol plne sústredený a neuvedomoval som si dosť obvyklú nepohodu, keď kolega otvára naplno radiátor aj vetracie okno... On sedí pod oknom, je naobliekaný, má aj pracovnú kombinézu na sebe, ale ja v strede miestnosti, len v košeli... Za hlavného vinníka som teda určil kolegu pod oknom...

Toto som písal dnes v práci, lebo som sa výnimočne nemohol sústrediť na prácu, lebo mi opäť uši vykrúcal - jemný vánok prievanu a ešte vošiel k nám ďalší kolega, vlastne nevošiel, iba sa postavil do dverí, tváril sa dôležito a 5 minút medzi dverami riešil svoje pracovné záležitosti s nami. Držal sa kľučky dverí, aby tým zdôraznil svoju extra pozíciu. :)

Len čo odišiel "medzidverový", už je tu ďalší, tento krát mladý východniar spravodlivo rozhnevaný na svoju bývalú svokru. Vraj jej kuchárske umenie ho skoro pripravilo o život. Aj dnes ho niekto nasrdil, jemne povedané... Vraj sa niekde dočítal, že 4% žien sú týrané a on sa pýta, prečo tak málo? Pozitívum jeho povahy je v tom, že aj keď je nahnevaný, srší svojim zvláštnym humorom.

Kolega náhle zmĺkol, dosť bolo srandy - prichádza Najvyšší... zatváram narýchlo textový súbor a nahadzujem na tvár aj na monitor pracovne zanietený postoj s rozpracovanou (dávno vyriešenou :) úlohou...

PS: O tom, ako sa cestou domov na mňa zavesila jedna Trnafčanka, možno niekedy nabudúce... :) ak by som zabudol, pripomeňte mi to prosím...

.

Polčas rozpadu

Videl som "Polčas rozpadu", už viem, čo tento nový slovenský film obnáša. Bolo to trochu zložitejšie, lebo som zmeškal jeho premiéru u nás doma, tak som musel za filmom cestovať do susedného okresného mesta. Spomínam to preto, lebo aj to ovplyvnilo môj dojem z filmu, lebo nie je kino ako kino a nie je premietač ako premietač...

Keď začal film, mal som najprv dojem, že sa pozerám na televízne noviny aj so smotánkou dohromady. Prvý, priebežný aj celkový dojem bol ohromujúci... Ohromujúci v tom zmysle, že od prvej chvíle ma ohúril ohromný akustický tlak v sále zaplnenej asi tak tridsiatimi divákmi. Mal som dojem, že ak neprasknú moje ušné bubienky, tak sa roztrhnú aspoň membrány reproduktorov.

Samotná zvuková stránka filmu zdôraznená neprimeranou hlasitosťou v sále, ma neuspokojila, odvádzala moju pozornosť od deja skoro po celý čas. Vysoká úroveň pozadia - hudby aj ruchov ulice v porovnaní s rečou filmových postáv znepríjemňovali sledovanie dialógov, miestami som mal dojem, akoby herci hrali v češtine.

Naozaj, Iva Janžurová a jej filmová dcéra hrali česky, ale to mi nevadilo, len postava kleptomanky v podaní Ivy bola pre mňa dosť nepresvedčivá, ale aj charakter postavy celkom (pre mňa) nejasný, akoby tam bol umelo vsadený. Príbeh filmu bol dosť rozdrobený, veľa postáv sa stretávalo hlavne v posteli v rôznych kombináciach, až mi to bolo miestami nejasné, že kto s kým a prečo...

Vcelku sa dá povedať, že herecké výkony neboli zlé, ale z filmu som mal taký dojem, že čítať knihu, či scenár by bolo pohodlnejšie a možno aj zaujímavejšie, veď fantázia dokáže divy.

Vulgarizmy v tomto filme, podľa mňa až tak netrčali, boli prednesené v pravej chvíli a celkom realisticky, aj keď by sa to dalo hodnoverne zahrať aj bez nich, ale taká je doba, ľud si žiada len chlieb a hry (ako vždy)...

Konečne - spoločenská vrstva, o ktorej je film, z veľkej časti vyšla zdola, z podhubia privatizácie, tak ešte nenadobudla onakvejšie spôsoby. Ani mladí diváci v sále sa nijako zvlášť nechytali na vulgarizmy, hádam iba v jednom prípade to vyvolalo smiech.

Na záver ešte dva moje smiešne najsilnejšie momenty filmu - keď sa Viktor so svojou partnerkou hádajú vo svojej kancelárii a on odchádza, ona za ním až medzi ostatných spolupracovníkov pokračujúc vo výčitkách: - Odkedy máš tú novú podnájomníčku, si ma ani raz poriadne nepretiahol...

Druhý silný moment filmu je, keď si Viktorová manželka prinesie od "očuchávača", ktorý jej veštil budúcnosť bielu myšku, tá jej pred vchodom do domu vypadne z kabelky, vtom sa tam objaví čierna mačka, očuchá bielu myš a vezme ju do zubov, na prvý pohľad drastická scéna, až kým som si neuvedomil, že ju vzala do zubov ako mláďa, nie ako správna mačka, ktorá chytí chytenú myš zubami za hlavu...

To je všetko čo som chcel povedať, to sú moje dojmy, a vďaka aj danému kinu a (nahluchlému) premietačovi dojmy dosť negatívne, kultúrny zážitok okresaný na minimum. A prečo si myslím, že v našom kine by to bolo trochu lepšie? Nuž, premietač je môj kamarát a keď mu poviem, aby to nedával tak hlasne, dá na môj názor... :) a okrem toho aj Dolby surround čosi zaváži.

V celku som s mojim filmovým večerom spokojný, videl som to čo som chcel a už viem čo si mám myslieť o doteraz prečítaných recenziách filmu. Choďte aj vy, odporúčam, lebo nie je nad to vidieť to na vlastné oči, možno budete mať šťastie na premietača... len nechoďte do kina v susednom okrese. :)


Na ukážku, čo sa píše o filme na blogu.sme:

- pozitívne
- negatívne
- negatívne

Test národa

Dnes ráno som šiel do práce ako obyčajne, na prízemí som odomkol skrinku, kde mám odložený bicykel a bicykla nikde... Nestalo sa mi to prvýkrát, napriek tomu mi verte, že je to nepríjemný pocit prejsť zo stavu absolútnej spokojnosti so sebou do neistého skúmania včerajška.

Tá snaha o preskúmanie svojho vlastného alibi na niekoľko včerajších okamihov je horšia ako stav po opici s oknom a s obavou, čo som to len stváral? Že ako to viem? No, veď som už prečítal veľa kníh a niečo som si aj vyskúšal na vlastnej koži...

Môj bicykel je už dosť starý, nie je to žiadna "Ukrajina", ale veľa si pamätá (nie toľko ako ja) a pamätá si aj to, ako som ho trikrát nechal samého celú noc v meste pred úradom. Nikto ho nikdy neukradol, to by som dnes o ňom inak písal. Pravdou je, že vždy ho riadne zamykám, ale to zlodejov neospravedlňuje.

Tie rána "day after", vždy po tom, ako som ho nešťastne opustil, boli rovnako nepríjemné ako to dnešné. Okamžite sa mi v hlave spustil spätný chod, od momentu, keď som bicykel vyložil pred garáž a v garáži zamkol auto. Stáva sa, že ľudia si vyložia bicykel pred garáž a domov prídu pešo...

Mohlo sa to stať aj mne, ale na to by som určite prišiel už cestou domov. Poznám sa... Nezastavil som sa ani v obchode (tobôž nie v krčme Pod orechom), viem, že som išiel rovno domov, tak prečo nie je bicykel tam kde by mal byť? Vyšiel som von, odhodlaný kráčať späť po vlastných stopách a kašlať na prácu kým sa nedozviem pravdu, nech by bola akokoľvek krutá.

Hneď ako som vykročil z domu svitlo mi - môjho tátoša som zazrel na chodníku pred susedným vchodom... Neuzamknutý, len tak ležérne postavený smutne stál a zavadzal na chodníku. Heuréka, zvolal som...

V tom momente som si spomenul, ako sa to stalo. Cestou z garáže, už pred domom som uvidel pracovníka dodávateľskej stavebnej firmy v suteréne pracovať na našej zákazke, tak som sa hneď rozhodol reklamovať vymenený zámok na dverách.

Bol to iba moment čo som odstavil bicykel na chodníku, vošiel som do dverí a zavolal majstra N a s ním som potom podišiel k autu pred vchodom, dal mi kľúče od nového zámku a s pocitom, že som už vlastne doma som sa rozlúčil.

On (my bike) tam stál 14 hodín a nikto mu ani vlások na sedadle neskrivil. Nech mi už nikto nehovorí, že zázraky patria do ríše fantázie.

Keby som to chcel zovšeobecniť tak, ako sa to zvyčajne robí pri negatívnych skúsenostiach, zodpovedne by som vyhlásil, že my Slováci sme už takí, čo nie je naše to nezoberieme, cudzie nechceme aj keď sa nám priam núka. Držíme sa hesla z Desatora: Nepokradneš a nepožiadaš bicykel blížneho svojho...

Keď hovorím Slováci, mám na mysli obyvateľov Slovenska, všetkých našich susedov v dome a na okolí vrátane Maďarov, Rómov, Rusínov, Čechov, Nemcov, katolíkov, luteránov, 4%-tných a iné menšiny...