Reťazenie a kampane

Iste poznáte tú hru na šepkandu, keď sa kolektív posadí okolo okrúhleho stola a jeden pošepne svojmu susedovi nejakú zmysluplnú vetu, ktorú si pre istotu zapíše. Tak to ide dokola až sa správa dostane k jej pôvodcovi... Zábava spočíva v tom, ako sa správa viacnásobným ústnym podaním deformuje.

Podobná hra sa hrá aj na internete. Obvykle agentúra vydá nejakú správu, tej sa chytia internetové noviny a postavia z nej svoj článok. Ten si prečíta bloger a keďže nechce kopírovať, opíše tú správu svojimi slovami, čosi uberie a čosi pridá... To si prečíta ďalší bloger - nekopíruje, ale podá opäť vlastnú verziu a tak to ide do kolečka dokola...

Možností je veľa, občas sa stane, že v "čítačke" sa mi stretne naraz niekoľko takýchto správ. Stáva sa to dosť často, že mám v "čítačke" veľa ohniviek takých blogerských reťazí... Čím vážnejšia, alebo šokujúcejšia je tá udalosť, tým dlhšie vydrží krúžiť po blogerskom nebi.

Nemusí ísť vždy len o postupnosť, ľudia často vychádzajú z jedného známeho faktu a tento hodnotia paralelne a ako sa hovorí, koľko ľudí - toľko názorov. Nie vždy sa však názory líšia, občas to vyznie ako jednotná kampaň rovnakých stanovísk... Najčastejšie v komentovaní, či "hovadení" politiky.

Pravdou je aj to, že často si to nadrobia sami politici (nechcem menovať, ale o príklady nie je núdza). Politika je totiž ako futbal - každý mu rozumie, ale na ihrisko vždy vybehne iba jedenásť hráčov...

Bolkoviny a iné

Obvykle potrebujem k písaniu nejaký impulz, alebo povestnú kvapku, po ktorej pohár pretečie. Dnes to boli Bolkoviny s Dášou Bláhovou. Dáša predviedla krátku ukážku zo svojho intímneho divadla, no o tom nechcem písať, to treba počuť. Teda aspoň počuť...

Zakrátko k nám príde anglická kráľovná, už prebiehajú rozsiahle prípravy jej programu, zametajú sa cesty, maľujú obrubníky a tak podobne, veď to, my starší, dobre poznáme... Zabezpečuje sa policajná ochrana a napriek tomu sa na vytýčených trasách budú rušiť policajti.

Aby som bol presný, ide o tých spiacich policajtov, teda o spomaľovače premávky, retardéry. Predsa kráľovná a jej sprievod nebudú spomaľovať na každej ulici niekoľkokrát, to by boli udrncaní kým dorazia na Devín. Škoda, že nepríde aj k nám, celkom by ma potešilo, keby retardéry aj u nás demontovali.

A vôbec, myslím si že spomaľovače sú kolektívnym a pohodlne udeleným trestom slušnej väčšine vodičov. Na počesť kráľovnej by sme mali aspoň zredukovať počet týchto prekážok v cestnej premávke. Chystá sa zníženie maxima v obciach na 50 km/h, budú demontovať tisíce štyridsiatkových značiek, tak by to mohlo ísť aj bez spomaľovačov, veď už budeme k sebe dobrí...

Možno svitá na lepšie časy, Angličania už vymysleli retardér, ktorý je schovaný na úrovni cesty a nafúkne sa iba vtedy, ak vodič prekročí predpísanú rýchlosť. Zatiaľ sú spomaľovače u nás akousi novodobou módou. Pred časom sa ma spýtala suseda, prečo ešte na našej ulici nemáme retardér, keď všetky ulice okolo ho už majú?

Plán "B"

Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa naposledy chystali k túre na Ďumbier. Naše východisko bolo v Bystrej, v hoteli Biela Medvedica. Na Srdiečko sme sa doviezli autobusom, odtiaľ lanovkou až na Chopok a tam sa začal náš rozpačitý pochod na Ďumbier.

Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.

Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.

Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.

Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...

Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.

Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.

Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....



______________
spomienka inšpirovaná germou

Báthory versus Jakubisko

Konečne som videl najnovšieho Jakubiska. O filme Báthory som doteraz prečítal veľa názorov, posudkov aj odsudkov, s úľavou však konštatujem, že nič sa mi nepotvrdilo. Báthory je celkom obyčajný film, akých sú vo svete desiatky, ale na slovenské pomery je to trhák.

Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.

Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.

Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.

Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.

A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...

Čína upadá

Ktovie, ako sa správne povie - bol som v Číne, alebo bol som na "číne"? V mojom prípade je správna tá druhá odpoveď. Bol som na "číne" a ešte dodávam, že to bolo naposledy. Zdá sa mi, že rôznymi čínskymi, thajskými a inými exotickými reštauráciami sa u nás roztrhlo vrece.

Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...

Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?

...

Nabudúce:

- Lamb kebab -