Keby som si urobil rekapituláciu dnešného dňa, našiel by som tam niekoľko prípadov dobrých skutkov. Najprv som stretol dve dievčatá s pokladničkami na detskú onkológiu a neodolal som ich výzve, prispel som.
Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...
Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.
Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...
Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)
2008/11/20
2008/11/19
Čakanie na doktora
Je to dávno, čo som písal o ľuďoch v čakárni, dnes sa mi tá príležitosť nechtiac vrátila. Vyskúšal som si nové pracoviská súkromných lekárov. Čakárne už nie sú tým priestranstvom, kde by sa zmestilo veľa ľudí, hoci dobrých sa zmestí vždy viac. Úzke chodbičky, doslovný labyrint, po obvode rozmiestnené stoličky. Ak tadiaľ chcete prejsť, všetci sediaci sa musia stiahnuť.
Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.
V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.
V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...
To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...
Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...
Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...
Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.
V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.
V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...
To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...
Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...
Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...
2008/11/17
Večer na tému...
Hríb už nie je Hríb! To je len také podobenstvo, že po niekoľkých reláciách STV2 Večer na tému... mám dojem, že je tu relácia hodná verejnoprávnej televízie, diskusia v pravom slova zmysle, s vopred neurčeným výsledkom. Viem, že som týmto názorom pobúril masy z blogu.sme, ale fakty (alebo názor) nepustia.
Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...
Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...
2008/11/16
Trnavská novéna
Ani neviem ako, odrazu som bol v Trnavskom Dóme sv. Mikuláša na slávnostnej omši k trojstému výročiu slzenia obrazu Panny Márie Trnavskej, ktorú celebroval arcibiskup Sokol. Podľa tradície, Panna Mária Trnavská ochránila mesto pred Turkami a tiež pred morom...
Videl som kostol, Baziliku minor plnú Trnavčanov, ktorý nezabúdajú. Počúval som podmaňujúcu zborovú recitáciu odriekavania litánií k Panne Márii, skoro zabudnuté cirkevné spevy.
Najviac ma potešil nezabudnuteľný zvuk starého organu, bezpečne som ho spoznával keď sa mu v exponovaných pasážach charakteristicky zachvieval hlas. A to všetko prostredníctvom priameho prenosu TV LUX...
2008/11/14
Historici a legendy
Ustav pamäti národa bude mať problémy v práci, ak aj na nás dopadne krátka pamäť, ako píšu české "lidovky" v článku "Záhada: Proč zmizely kádrové spisy...
Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.
Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.
Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:
Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...
Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...
Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...
Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...
Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.
Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...
Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...
A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.
Celý článok v LN
_______________
Alexandrijská knižnica:
...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...
Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.
Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.
Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:
Rozdanie kádrových spisov zamestnancom po novembri 1989 narušilo neskoršie previerky a historický výskum komunistického režimu.V článku sa ďalej píše, že
...v prvých týždňoch po 17. novembri 1989 si zamestnanci rozobrali kádrové spisy, ktoré boli na nich vedené."Tak tu moja skúsenosť hovorí niečo celkom iné - zamestnanci si nerozobrali tieto materiály, ale zamestnávatelia im ich rozdali, iný postup si v tom čase ani neviem predstaviť.
Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...
Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...
Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...
Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...
Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.
Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...
Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...
A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.
Celý článok v LN
_______________
Alexandrijská knižnica:
...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)