Verte, neverte

Markíza číta waboviny... Včera som napísal takúto poznámku pod čiarou:

Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.

Možno ste si všimli, ja áno, že dnes tam už nie je to sladké "všetko najlepšie", iba Markíza, aj keď nápis ostal... :)

Kto verí v náhody, môže si povedať, že je to náhoda, kto verí na osud, uverí, že je to osud, alebo zázrak, kto verí na blogy vie: Markíza číta waboviny... Dúfam, že táto moja mini reklama nebude kontraproduktívna u mojich vážených čitateľov (vrátane Markízy, ktorej želám "všetko najlepšie")...

Na začiatku .týždňa

Niekde, niekomu som sľúbil, že si prečítam najnovšie číslo časopisu (bodka) týždeň a ja rád svoje sľuby plním. Pre istotu a pre vyváženosť som si zároveň kúpil aj týdenník ŽURNÁL. V pohode som sa usadil do kresla a začal som listovať týždeň, počnúc (bodka) editorialom, bohužiaľ na sústredené čítanie zvyšku som už nenašiel dosť elánu...

Podľa editoriálu, som nadobudol dojem, že to bude hlavne o Hríbovi, o Lampe a o jeho boľačkách v rozhlase, čo je už dosť vymletá téma. Niektorí básnici, aj ja nebásnik, sme sa narodili v čase socializmu, teda máme smolu. Aj keď som vtedy nebol v tej jedinej správnej strane, som sa po tých výčitkách musel cítiť skoro ako trafená hus (husák). Nuž čo, fakt je, že by som mal rád opäť dvadsať, aj keď sa na svoju mladosť nesťažujem.

To je moja pravda, on má svoju a každý z nás si svoju pravdu uchopí podľa svojho. Zle je, keď niekto vidí iba tú svoju, ako to bolo v tých zatracovaných časoch našej mladosti, keď vládla jedna jedine správna pravda. Odvtedy si dávam pozor na jediné správne pravdy, jediné správne voľby, hlúpych voličov a podobne.

Všeobecnou nevýhodou týždenníka v dnešných časoch je, že kým ho vydajú, my načerpáme informácie z internetu už ich zväčša máme utriedené spolu s vytvoreným vlastným názorom. Tak potom opakovanie v papierovom týždenníku vychádza skoro ako duplicita.

Niekto môže oponovať, že .týždeň je časopis pre ťažkých intelektuálov, budiž, ale na mňa pôsobí jednostranne a trochu pesimisticky. Vec vkusu a politických cieľov vydavateľa, lebo v týždni ide hlavne o politiku. Prelistoval som si aj ŽURNÁL a čo to som si z neho tiež prečítal. Zhrniem to tak, že má živšie farby, fakticky aj prenesene a má trochu bližšie k nezáväzným spoločenským témam.
______

Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.

Hviezdičkovaná k****

"...černé díry nejsou zas tak docela černé,
jak by se z jejich názvu mohlo zdát"...
(podľa iDnes.cz)


Krízu už vraj treba písať s hviezdičkami (K****) a je osožná aspoň z piatich dôvodov, ktorým tu radšej nebudem robiť reklamu. Vždy som si myslel, že kapitalizmus aj trhové princípy majú bližšie k prírode, aj sa to potvrdzuje vo všetkých ohľadoch, vrátane živelnosti a dravosti silných. Lenže takáto spoločnosť funguje bez regulačných spätných väzieb, s výnimkou kríz a vojen. Pravdaže, aj príroda sa občas pokúsi pohroziť katastrofami, ale na ľudskú spoločnosť má slabé mechanizmy.

V týchto dňoch sa opakujú pravidelné varovania pred koncom sveta (že by uhorková sezóna v zime?). Podľa nich je takmer isté, že to bude 21.12. 2012, lebo tam vraj končí Mayský kalendár. Neverím, lebo mám doma taký malý Mayský kalendárik, čo mi poslali z Mexika a na ňom sa čas končí až v roku 2013 a trinástka je nešťastné číslo, to by presne sedelo. Trochu ma zneistil môj mobilný kalendár od Sony Ericssona, v ňom totiž svet končí až v roku 2070. Prikláňam sa k tejto alternatíve, lebo vtedy už určite nebudem písať blogy.

Včera som prišiel na to, že písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady. Napríklad článok na Bútľavej vŕbe o dejinách písaných popolom a spálených mostoch som si vysvetlil ako úvahu o zahodených, alebo nevyužitých príležitostiach. Príležitosti sú našim osudom a my si iba vyberáme z jeho portfólia ponúkaných príležitostí. Zahodené šance sa však málokedy zopakujú ešte raz.

Všetko je vraj inak. Svet už nie je taký, ako sa nám zdal až doteraz a nie som si istý, či sa nám iba nezdá... Vraj celý vesmír existuje len ako hologram. Je to neuveriteľné, vraj sa vedcom, okrem iného, nepodarilo objaviť vo vesmíre prúdy gravitácie a tam niekde vonku, na konci sveta narazili na hranice časopriestoru. Dosiahli sme na koniec hologramu s názvom Vesmír, znamená to aj náš koniec?

Som z toho jeleň, pripadám si ako Jack O'Neill z SG1, keď mal vyjednávať s civilizáciou na oveľa vyššej technologickej úrovni ako my, snažiac sa získať vyspelé technológie, ktorým ani za mak nerozumel. Tak si aj ja myslím, pri čítaní podobných vedeckých teórií, že asi patrím k civilizácii s nižším stupňov vývoja, lebo niekedy ani tomu jazyku vedeckých pojednaní nerozumiem...

"...entropie () černé díry, kterou můžeme zároveň chápat i jako její informační obsah, je úměrná velikosti plochy horizontu událostí, oné pomyslné hranice, zpoza které nic (dokonce ani světlo) nemůže z černé díry uniknout..."
(podľa iDnes.cz)

Malé, neslávne oslavy

Sľúbil som svoje dojmy zo slovenského filmu Malé oslavy za čerstva opísať, tak to robím, aj keď moja inšpirácia nie je príliš veľká.

Začnem tak trochu od veci, predstavte si kino s Dolby Digital Surround - ex akustikou s prázdnymi sedadlami, kde sa do roztiahnutia opony zhromaždilo až 30 divákov.

Hneď k tomu dodám, že vo filme bolo niekoľko zvukových scén, ktoré dali vyniknúť tomuto zázraku, bohužiaľ niektoré boli dosť necitlivo useknuté a zbytočne krátke.

Spočiatku film pôsobí dosť amatérsky a lacno, dej sa rozbieha veľmi pomaly. V tejto fáze som začal pochybovať, či je to naozaj slovenský film, aj keď sa hovorilo po slovensky. Viacej mi pripomínal českú produkciu.

Vcelku bol pre mňa tento film sklamaním, aj keď téma bola brutálne súčasná a ani herecké výkony neboli zlé. Nechýbal ani brutálny sex bez emócii, celkom štyrikrát...

Príbeh nebudem popisovať, v zásade sa zhodujem s recenziou na stránke kinema.sk, ale ak si myslíte, že sa mýlim, tak obetujte dve Eurá a choďte si to pozrieť na vlastné oči. Každá skúsenosť je dobrá.

Piatkove plynutie a lampáreň

Je piatok a mal by som tu vyjaviť, čo hýbe mojim svetom a čo ruší moje kruhy. Tak si to zrekapitulujme, dve ťažiská nedávneho času sú: plynová kríza, na ktorú som našiel liek (:-), teraz ide už len o to, aby nám dali z EÚ väčší balíček z energetických Eur na spojenie s Jamalom v Poľsku a druhá téma je, ako inak, Lampa.

Hríbová "Lampa" je už vari známejšia ako rozprávka o tej Aladinovej. Môj vzťah k obsahu Lampy je premenlivý, závislý od aktuálneho výkonu a kolísavej fantázie moderátora (spomínam si na zábery z nedávnej duchovnej diskusie, kde si v závere relácie, pod náporom úvah podopieral hlavu). Inak jeho pôsobenie, ako novinára medzi spravodlivými, má čitateľný politický kurz, preto jeho kreslo býva občas postavené na naklonenej rovine a skĺzne pod lampu, kde je tma.

Už Milan Markovič, blahej pamäti, to svojho času doviedol ad absurdum, keď si v Česku, de facto zriadil pódium ako šikmú plochu politiky. V takej pozícii však pochopiteľne, nemohol dlho vydržať. Mojou superstar v inteligentnej politickej satire však naďalej ostáva dvojica Miroslav Šimek a Zuzana Bubílková z Česka.

Odkedy máme doma tú veľkú televíznu obrazovku, v lampových debatách výrazne dominuje detailová kamera až tak, že nás púta detailným zobrazením tvárí, gest a mimiky, čo sugestívnym spôsobom vytvára intimitu a vťahuje do témy. Vážne si myslím, že kamera má veľký podiel na Hríbovom úspechu.

Nie som oprávnený posudzovať poslednú Lampu o slovenskom filme, lebo som to pozeral iba sporadicky, dlhší úsek ako pár minút som nevydržal, tá téma mi nie je príliš blízka, mám radšej rozhovory o hviezdach a vesmíre. Fakt je, že slovenským filmom držím palce, nenechám si ujsť žiadnu dostupnú novinku a rád pozorujem náš (slovenský) pozitívny filmový rast.

Nekončiace porovnávanie slovenskej a českej filmovej tvorby nepovažujem za nemiestne, lebo nás, priznajme si (filmári), ťahá hore z bahna, len nesmieme nastúpiť na rovnakú trajektóriu ako oni, lebo sa opäť dostaneme iba do závesu, ako kedysi "povestné" bratislavské televízne pondelky. Je síce pravda, že vo väčšom množstve sa skôr nájde zlaté zrnko, ale celkový dojem môže pri masovej produkcii značne upadať a v tom nech je naše poučenie.

_______________________
ps: Teším sa na pondelkovú Bútľavú vŕbu...

Moje slovenské filmové dojmy:

Polčas rozpadu, Cinka panna, Muzika, Báthory