Úplne od veci

Vonku zúri víchrica volebného ošiaľu a vietor roznáša štipľavú papriku. Ktovie, kto ju dopestoval? Mám dojem, že ma to už vôbec nezaujíma, lebo niet lepšej voľby. So zvyšovaním svojich šancí sa obaja aktéri od seba, ale aj odo mňa stále vzďaľujú. Hovorí sa, že podľa peria poznáš vtáka a podľa rečí človeka. Tak je už skoro všetko jasné, lebo reči strácajú úroveň.

Chcel som písať od veci, ktorou sa ešte stále zaoberá veľa aktívnych agitátorov, ale ten úvod mi nejako ušiel. Skrátka, dnes ráno som sa venoval kuchárskemu remeslu. Vlastne to bola taká studená kuchyňa, trochu ma omrzel takmer nemenný štýl a rytmus našich raňajok, tak som sa ujal funkcie na základe hlasu mojich chuťových kalíškov.

Rovnaké suroviny ako obvykle, ale iný postup. Paradajka krájaná na drobno, k tomu paprika rovnako nadrobno, jedna menšia cibuľa, pokrájané kúsky šunkovej salámy a navrch nastrúhaný syr. V závere ochutené čiernym korením, štipkou soli a trochou octu. Chutilo.

Večerná fantázia bola založená na syroch - niva, tavený syr v črievku, drobné kocky tvrdého syra a zbytok bryndze. Všetko dobre premiešané, servírované na veľkom tanieri, po obvode ozdobenom rezancami z výbornej slaniny... Ako príloha čerstvý chlieb, za čo ma asi Gabriel nepochváli...

Zajtra vstanem a budem meškať jednu hodinu... Celý deň v rozhlasových správach pripomínali, že nočné vlaky budú ráno prichádzať s hodinovým meškaním, teda aj ja. Nuž, neviem, kto urobí raňajky...?

Šrotovné na vlastnej koži

Už vyše roka som uvažoval o výmene starého auta za nové, tak mi "šrotovné" prišlo ako na zavolanie. V stručnosti popíšem, ako to prebiehalo, aj keď si myslím, že môj postup bol dosť netypický, lebo to bola výmena doslova kus za kus a bez auta som nebol ani pol dňa.

Už niekoľko týždňov pred spustením akcie som si robil prieskum trhu a upresňoval som hlavné parametre nového auta, takže keď v nedeľu zasadla rodinná rada, ktorá výmenu schválila, hlavné rysy už boli jasné.

Prvý deň

Pochodili sme niekoľko bližších i vzdialenejších výstavných siení autopredajcov rôznych značiek. V Škode nám ponúkli celkom dobre vybavenú verziu novej Fabie. Vo Fabii som pred časom absolvoval iba nejakých 20 km, ale necítil som sa tam ako doma. Fabia ma neoslovuje ani svojou škodováckou krásou, tak sme ju zaradili na koniec poradia, ako núdzové riešenie.

Druhý bol Fiat, dvaja ochotní predavači ešte nemali príliš veľa roboty, kolotoč sa iba rozbiehal. Vyskúšal som si dobre vybavené Grande Punto, posadil som sa za volant a to bol prvý moment, ktorý pôsobil pozitívne. Vo vybavení 6 airbagov, ABS, rádio a všetky tie taľafatky, elektrické ovládanie okien, zrkadiel, počítač, centrál, nastavenie volantu, sedadla a podobne.

Na parkovisku pred Peugeotom sme zbadali C-trojku a hneď tam sme ju odmietli, akosi nepasovala do krámu. Nasledovala moja stará známa 206-tka, na takej som v minulom roku najazdil cca 10 tis. km. Celkom slušné pekné žihadielko, trochu nepresné radenie mechanickej prevodovky, ale bol to môj horúci tip.

Keď som si však v predajni sadol za volant, vadilo mi, že pravé koleno mám zastrčené medzi volantom a stredovým panelom bez možnosti pohybu. Rozdiel oproti tej, na ktorej som jazdil bol v tvare a rozmeroch stredového panela. Už ten prvý dojem ma odrádzal a 206-ka sa tak dostala na koniec radu až za Fabiu.

Na spiatočnej ceste sme sa znovu zastavili vo Fiate, podrobnejšie som sa zoznámil s veľkým Puntom a to rozhodlo. S predavačom sme dohodli, pristavenie vozidla o dva dni, presne o 11:00 s tým, že po zaplatení sa vezieme domov na Grande Punto. Nasledovala ešte krátka návšteva v neďalekých autovrakoch a podobná organizačná dohoda o zošrotovaní starého.

Druhý deň

Veľmi jednoduchá akcia - zabezpečenie financovania, ale aj tam sa vyskytlo zopár riešiteľných prekážok.

Tretí deň

Starým autom sme absolvovali jeho poslednú cestu do autorizovaného autovrakoviska a po srdcervúcej rozlúčke sme ho ponechali napospas osudu. S protokolom sme skočili do neďalekej predajne a po podpise zmluvy a zaplatení, na pravé poludnie sme vyrazili na najbližšiu čerpačku pohonných hmôt a do domovskej garáže...

Ešte v ten istý deň som absolvoval odhlásenie starého, zrušenie starých poistiek a ešte raz aj predajňu, aby mali doklady pre "šrotovné" komplet. Všetko na novom aute...

Dva týždne po...

S dočasným číslom a so zákonným poistením predajcu vraj možno jazdiť celý rok. Dva týždne trvalo doručenie technického preukazu od importéra do predajne, zatiaľ som na tachometri natočil prvú tisícku kilometrov. Konečne som mohol dostať vlastné EČV a po vrátení dočasných čísel, mi v predajni vystavili posledný dokument - servisnú knižku s lehotami záruky.

Tak sa končí starý príbeh a začína sa nový...

Mravce v obývačke

Nebojujte proti mravcom v byte, chovajte si ich... Je to jednoduché, ak si kúpite umelú mravčiu výživu v špeciálnom "akváriu". Potom stačí nachytať v záhrade zo dvadsať mravcov a o ostatné, i o vašu zábavu sa už postarajú oni...

zdroj: foto alza

mea culpa

Mám taký zlozvyk, že vo svojich článkoch rád prechádzam z jednej témy na druhú a niekedy to vypáli do nepochopenia. Takže sa ospravedlňujem a vysvetľujem:

Môj predchádzajúci článok mal dve témy, ktoré inak spolu absolútne nesúvisia. Pod pojmom "drahí analytici" som myslel v dobrom na všetkých čitateľov blogov, ktorí čítajú a hodnotia, na nikoho konkrétneho. Konkrétne ručím iba za seba :) lebo som pravidelný čitateľ mnohých blogov a trochu sa poznám.

Partition o "mastičkároch" bola úplne, ale úplne o iných životných situáciach, mimo internetu a blogov. Veď kto by sa tu vedel červenať doslova? :) Táto časť, napriek tomu, že vyznieva ako oslava falošných úsmevov, je v skutočnosti o spoločenskom takte a vychádza z mojej pozitívnej životnej skúsenosti.

Ale nič v blogoch netreba brať do slova a do písmenka...

Takže ešte raz, mea culpa...

Drahí analytici a mastičkári

Hneď na začiatku musím "dovysvetliť" v názve použitý pojem "analytik". V mojom aktuálnom vnímaní sveta a ľudskej spoločnosti, si skrývam pod tento pojem pravidelných čitateľov môjho blogu konkrétne, ale je to možné aplikovať na všetky blogy. Keďže aj zem je guľatá, podobne ako internet, možno hovoriť o blogovej sfére.

Pre menej chápavých (vy to nečítajte...) malé vysvetlenie - každý pravidelný čitateľ blogu si postupne vytvára akýsi psychologický obraz autora. Pravdaže, ide aj o témy, aj o informačný, alebo kultúrno-zábavný obsah blogu, ale mentálny obraz autora si vytvárame v podvedomí, na ktoré často zabúdame a odrazu zistíme, že hop - a je tu lidoop...

Teda témou tohto môjho krátkeho písomného vstupu na vaše monitory, ste vy sami (v pozadí za kulisami aj ja). Za prívlastok "drahí" sa ospravedlňujem, lebo je to taký malý krôčik do súkromia, za hranicu intimity. Veď sme ešte neboli ani predstavení a niekto nemá rád rúcanie spoločenských stereotypov...

Ja viem, že vy, aj vy tam a tu, ma už máte prečítaného, ale tvárime sa spoločne, že sa tu iba náhodne stretávame. Tváriť sa, je veľmi užitočný a často príjemný stav ľudskej neverbálnej komunikácie. Viem to, zažil som to neraz aj na vlastnej koži, presnejšie na vlastných očiach.

Stane sa vám napríklad nejaký hrozný "priešvih" (česky průšvih, franc. pépin, íli máleňkaja katastrófa po russki), alebo sa dopustíte neodpustiteľného fopa (v originále foeaux peaux) a myslíte si, že ľudia, hlavne známi a ešte viac priatelia sa na vás budú mračiť a zazerať, nedajbože sa vysmievať, vášmu zdravému rumencu?

Nie!

Všetci sa na vás budú milo (existuje aj pojem "mílius", ale o tom potom) a blahosklonne usmievať aby ste si mysleli, že svet je len váš a je plný krás... Uvedomíte si ako vás všetci milujú a s vďakou prijmete túto nádhernú spoločenskú pretvárku, ako dar Boží a svet bude opäť krajší.

Nevadí, že viete čo je za tými úsmevmi, úsmev je aj tak mastičkou na dušu.