Sanitky

Mám voľný večer, nesledujem "hríbovú" diskusiu o hokeji, vypustil som ju z okruhu dnešných záujmov, radšej mám Hríba, keď diskutuje so svojim stabilným vedeckým zoskupením o vesmíre, alebo o Bohu s farármi, čo je z istého zorného uhla takmer to isté. Iné sú diskusie o náboženstve a o cirkvách, to už ide o aktuálne svetské záležitosti.

Nesledujem ani zdravotnícku diskusiu na dvojke, s ministrom o sanitkách, lebo od sanitiek radšej ďalej, aj ako pacient radšej chodím pešo, alebo vlastným autom, proste do nemocnice radšej pomaly ako rýchlo a s húkaním, ale tiež je pravda, ako v tej reklame, že keď musíš, tak musíš. Za licenciami cítiť veľký kšeft a pacient sa do týchto diskusií dostáva, ako Pilát do kréda.

Moja predstava je taká, že licenciu by mali obnoviť automaticky tým, u ktorých sa nevyskytli vážne sťažnosti na úroveň služieb. Ale platný zákon je treba dodržať a chápem tiež, že tí, ktorým neobnovili licenciu sú nahnevaní a kto by nebol? Očakávať dokonalú spravodlivosť tam, kde ide o peniaze a rozhodujú o tom ľudia, by bolo naivné.

Našťastie do toho zákulisia vôbec nevidím, tak len toľko, môj nezainteresovaný laický názor na vec... Popravde, húkajúcou sanitkou som sa odviezol iba raz a aj to bol našťastie planý poplach, po ktorom som si preventívne poležal dva dni v nemocnici a vypočul som si bizarné príbehy spolu-pacientov na traumatológii.

100W a viac

Už dosť ošúchaná téma o zrušení žiaroviek s príkonom 100W s nízkou účinnosťou, ma necháva celkom chladným, aj keď sa pri nich veľká časť energie mení na teplo. Vôbec si nespomínam, že by sme niekedy v domácnosti použili takúto žiarovku, najčastejšie sme svietili šesťdesiatkami a štyridsiatkami. V obývačke bývalo v lustri 3x60W a na ostatných miestach štyridsiatky.

Neskôr sme v tej hlavnej spoločenskej miestnosti prešli na 6x40W, s alternatívou 2 a 4. Dnes sú tam dve 21W úsporné žiarivky, najčastejšie svieti iba jedna, len pri krížovkách a časopisoch obidve. Na špeciálne príležitosti je k dispozícii ešte lokálny halogén s príkonom 50W a na ešte špeciálnejšie, zriedkavé príležitosti aj halogén 150W. Klasické štyridsiatky sú len v komore a na WC, kde sa nikto nezdržiava zbytočne dlho.

To je celá naša horúca žiarovková súčasnosť, preto ma tie zrušené stovky vôbec negatívne neoslovili, lebo som ich preventívne vylúčil už veľmi dávno. Použitie úsporných žiariviek na väčšine postov v domácnosti som realizoval tak trochu aj z vypočítavosti, lebo som si vedomý, koľko energie zožerie môj "desktop" a túto luxusnú "nadspotrebu" eliminuje čiastočne aj zavedenie úsporných žiariviek.

K energetickej "ekologizácii" domácnosti ešte možno pripočítať náhradu starej mrazničky a chladničky za modernejšie typy v energetickej triede "A".

Týmto som sa pripojil svojim názorom k prúdu o 100W žiarovkách, aj keď neporovnávam iné aspekty tejto témy, keď sa pozerám na problém len z aspektu vlastnej domácnosti, nemám v tom žiaden problém.

Hádam iba toľko dodám, že miestne samosprávy by sa mali postarať o jednoduchý a bezpečný spôsob zberu a likvidácie nefunkčných žiariviek a ľudia by si mali na to zvyknúť.

_________________________
A pod čiarou iba dodávam, že som znížil jas podsvietenia vašich monitorov pri čítaní tohto blogu zmenou farebného usporiadania... :)

Zvláštna kategória

Opäť sa vraciam k blogom, tentokrát chcem spomenúť jednu moju zvláštnu kategóriu. Blogy sa totiž delia rôzne. Nie že by sa rozmnožovali delením, aj keď to niekedy tak vyzerá, ale už hotové články si autor zatrieďuje do kategórií podľa hlavnej témy. Čitateľovi je to už napokon jedno, ak sa odhodlá čítať, už ho zatriedenie nezaujíma.

Moja čitateľská schopnosť je silne ovplyvnená spracovaním témy, teda kvalitou, ale zväčša aj kvantitou. Dlhé veci zásadne odmietam, tie nepatria na blog, ale do kníh a nezaujímavé veci zase do novín a časopisov. Niekedy sa však stane, že ma zaujme aj niečo dlhé, ale práve na to nemám čas či náladu a nerád by som prišiel o to múdro. V takom prípade sa chovám ako škrečok, odkladám si duchovnú potravu na horšie časy.

Na tú škrečkovskú činnosť najčastejšie využívam špeciálny program na snímanie stránok, to znamená, že program "odfotí" celú stránku a uloží ako obrázok vo formáte "png". Preto volím "*.png", aby sa tieto obrázky odlišovali od všetkých ostatných, ktoré používam. Pri hľadaní stačí zadať reťazec "*.png". Ten program má totiž jednu malú chybičku, že tie obrázky ukladá kade tade, podľa aktuálne nastaveného adresára.

Lenže keby... Dnes prvýkrát som sa ich pokúsil nájsť roztrúsené na diskoch v celom počítači a hádajte, koľko ich je? Skoro tisícka... Je mi jasné, že nehrozí, aby som tento objemný archív na voľné chvíle niekedy prečítal a tiež mi je jasné, že časom tie súbory skončia v koši. Vlastne ani tam nie, kôš je tiež len dočasné úložisko. Zvláštna kategória, tieto rozsiahle a zaujímavé články. Budú mať zvláštny, nenaplnený osud.

Postrehy z rezervácie

Tento môj druhý postreh o Facebooku je už trochu zasvätenejší, situácia zovšednieva. Je to pliaga, ani som sa nenazdal a dve hodiny som pri ňom stratil ako nič. Pozitívne hodnotím možnosť diskusie na "závažné" témy, ak sa nájde záujem, ale aj verejné glosovanie udalostí i vlastných záujmov a aktivít.

Príliš ma neoslovujú také tie momentálne stavy členov kolektívu priateľov (práve som vstala a ešte poriadne nevidím..., dnes mám migrénu a pod.) a už vôbec nie hry s legom a iné stratégie, darčeky a iné podobné veci vzdialené realite. Sympatická je možnosť ukázať vlastné fotografie, videá a tiež upozornenia na zaujímavé odkazy.

Facebook je podľa mňa instatné prostredie (do istej miery sterilné) pre spoločenské styky. Je to neustály pohyb v kolektíve, kde niekto hovorí hlasnejšie a iný sa ozve iba občas. Nie je tam miesto, kde by bol človek sám, lebo ak chce byť sám, nelezie tam...

A čo si o tom myslia iní?

V poslednom čase vraj ľudia utekajú z Facebooku, už ich to prestalo naplňovať... Množia sa pochopiteľné obavy zo straty súkromia. Citlivé informácie o nás možno na FB získať aj z nepriamych informácií, zo zdanlivo bezvýznamných maličkostí. Miloš Čermák o tom vtipne píše, že Facebook je nebezpečný rovnako ako doba po 22:00 hod. a niekoľkých pohároch...

Už existujú návody, ako s FB skončiť, aby po nás neostala ani stopa (trochu naivné..), ale pred odchodom z miestnosti je vždy dobré poupratovať. V inom článku, na inom blogu píše Miloš Čermák, že na FB sa môžeme cítiť príjemne, ako medzi priateľmi, pekne za ohradou, ako v rezervácii.

Vojnový dokument

Včerajší večer som strávil sledovaním životného príbehu A. Hitlera a jeho Veľkonemeckej ríše postavenej na chorých a zvrátených ideáloch (ČT2). Je to otrasne neľudský príbeh. Zvláštne je, že v posledných rokoch sa k nám dostáva veľa podobných dokumentov a je otázne, či je to dobré, alebo zlé... Za minulej éry tu boli iba silne ideologizované pohľady na históriu poslednej (?) svetovej vojny, čo znižovalo ich príťažlivosť a dôveryhodnosť.

Z histórie sa v každom prípade treba poučiť, ale ktovie ako je to s ľudskou spoločnosťou, keď jednotlivec má obranné mechanizmy aj v tom, že na zlé veci rýchlo zabúda, aby ho nezaťažovali v napredovaní a radšej spomína na pekné zážitky...

Tento dokument mi pripomenul jednu moju starú myšlienku, že do komplexu moderných ľudských práv by sa malo zaradiť aj právo človeka odmietnuť zabíjať ľudí. K vraždeniu by nemala oprávňovať ani vojenská prísaha, účasť vo vojne by bola výlučne na vlastnú zodpovednosť jednotlivca. Viem, že je to utópia, ale ak má byť zachovaná ľudská dôstojnosť, raz sa to musí stať.

K tejto myšlienke ma priviedla scéna z filmu, kde nemecký vojaci v Berlíne vyliezajú z bunkrov s rukami nad hlavou. Vtedy som mal pocit, že sa z nich opäť stávajú ľudské bytosti, plne zodpovedné za svoje skutky.