Med a pamiatka

Nie je všetko zlato čo sa blyští a teraz už ani med nie je vždy med. Kto nemá doma na balkóne, alebo v záhrade včeliu rodinu, má smolu, lebo možno si kúpi v obchode falošný med. Už dávno konzumujeme umelo vychované kuracie mäso a umelé polievky. Z kukurice sa vyrábajú osviežujúce a energetické nápoje, detská výživa a ktovie ešte čo, tak prečo nie aj med?

Pamätníci vedia, že kedysi istý Nikita, čo búchal topánkou na pôde OSN, chcel pomocou kukurice vybudovať komunizmus a hovorilo sa, že bude pestovať kukuricu aj na Mesiaci...

...

Tak máme za sebou Dušičky, a Sviečku pre nenarodené deti. Je zvláštne že máme mŕtve deti, ktoré sa nenarodili, len sa obávam, že časom bude centrálne okrem internetu kontrolované aj počatie. Ale nie o počatí a sviečkovom pochode som chcel, o tom píšu iní, podobne ako o všetkých možných aspektoch oslavy sviatku Pamiatka zosnulých...

Chcel som len, na rozdiel od Martina, vysloviť uznanie našim policajtom, ktorý sa zamerali na bezpečnosť motoristov v okolí cintorínov. Mal som možnosť vidieť ich pri dvoch Bratislavských cintorínoch a je mi jasné, že bez ich asistencie by tam došlo veľmi rýchlo k absolútnemu kolapsu dopravy. Aj na takéto služby ich máme a tentokrát to zvládli perfektne.

Pravda zvíťazí?

Kedy pravda zvíťazí nad klamstvom a pokrytectvom? Obávam sa, že nikdy, lebo pravda vlastne ani nemá prečo bojovať za svoje víťazstvo, lebo proste je a existuje objektívne absolútne ako fakt. Iba mi ju vidíme relatívne zo svojho uhla. Sme ľudia, tvory spoločenské. Žijeme kultúrne a v spoločenskom styku často používame lož, alebo iba pravdu zamlčiavame, čo je v podstate to isté. Je to taká spoločenská hra, ale niekedy aj zákerná zbraň.

Občas si kladieme otázku, prečo máme radi vymyslené príbehy a filmy, v ktorých ani jedna scéna nie je pravdivá, všetko je hrané a predstierané, aj keď zväčša veľmi prirodzene a pravde podobne. Veľmi dobre to vieme, ale necháme sa klamať, radi uveríme, aspoň na chvíľu. Radi sa necháme klamať, ale klamstvo musí byť na našej mentálnej úrovni. Kto je naivný, uverí aj naivnému klamstvu, inteligent vyžaduje inteligentne podané nepravdy a hlupák uverí každej hlúposti.

Priority

Každý máme svoje preferencie, čo je práve teraz dôležité. Šiel som okolo troch robotníkov, ktorí kládli dlažbu na nový prístrešok pre kontajnery na domový odpad. Máme tu dve stanovištia, tak som sa ich v naivnej viere, že sú informovaní, spýtal či budú takto upravovať aj druhé stanovište. Prvý sa ozval muž v strednom veku, viditeľne cigán:

- Nám je to jedno, hlavne, že máme robotu... Pritom sa na moment oprel o lopatu, vzápätí nahadzoval piesok.

Hneď po ňom zareagoval štíhly mladík:

- Hlavne, aby nám zaplatili... Prácu pri tom neprerušil.

Najstarší mlčal a bez prestávky pracoval, ako by sa ho tá otázka netýkala. Veď bolo všetko povedané.

Pevné body

V pamäti si najradšej uschovávame príjemné zážitky a asociáciami k nim si oživujeme minulosť, aj keď vždy spomienky znamenajú aj nenávratný koniec. Všetko, čo sme zažili je stratené a mimo reality, ostáva iba film uložený v pamäti. Nič z prežitého sa nemôže zopakovať rovnako a to je deprimujúce.

Pred niekoľkými dňami som pozeral film, v ktorom bola scéna s hudbou a tanečným parketom (nie disko, ale živá kapela) a s prvými tónmi sa vyberali páry do klasického tanca. Tak ako to bolo za našich mladých čias. Spomienky a tóny hudby ma takmer zdvihli zo sedadla, reálne som cítil potrebu vziať partnerku do náručia a točiť sa a vznášať sa v rytme valčíka. To všetko s nádychom mierne bolestivej nostalgie za časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Minulosť života je ako film, často sa to spomína aj v súvislosti s prechodom na onen svet, vraj sa nám zobrazí všetko minulé ako film. Vcelku prijateľná predstava, ale ja si ten film občas púšťam aj tak, sám pre seba ako kino jedného diváka. Ten film má jednu zvláštnosť, sú v ňom aj fotografie, také dôležité momenty života, ktoré tvoria míľniky na ceste a sú skutočným zastavením času.

Presne tak, ako ako na fotografii, dá sa aj v pamäti zastaviť čas a pustiť si len niektoré obrazy ako pevné body, s ktorými sa spájajú príjemné chvíle. Mám ich za ten čas celkom peknú kôpku. Väčšina z nich sa pochopiteľne spája s mladosťou. Je to prienik do intímnych svetov, tak žiadne podrobnosti, veď každý z nás má ten svoj album najkrajších chvíľ vo svojom trezore a každý sa pri tých svojich môže zastaviť, aby načerpal presvedčenie, že nežil nadarmo.
.

Veľký Boris

Je nedeľa, tak som bol aj ja na omši v Prešove, ale iba prostredníctvom TV Lux, ale zážitok to bol vskutku autentický. V častých záberoch do obecenstva som hľadal svojich známych, ale nikoho som neobjavil, ani Miku, ani Katku a dokonca ani Mariána, takže na konci som nemal komu podať svoju virtuálnu ruku. Na omši je aj tak najdôležitejšia kázeň a táto prešovská ma naozaj zaujala.

Pán farár, na meno si nespomínam, tak len tak bez mena sa pokúsim zhrnúť to zvláštne. Teda pán farár v kázni spomínal publicistu Borisa Filana. Veľmi chválil jeho kritický postoj k dnešným našim médiám a v tom som s ním súhlasil, ale najkrajšie bolo, ako Filana povýšil na "Veľkého Borisa". Doslovne tak ho uviedol, že Veľký Boris povedal... Niečo mi to pripomenulo.

Kto sem občas chodí na waboviny vie, že Boris (Veľký) je aj môj obľúbenec, jeho rozprávanie zážitkov z ciest má zvláštny kolorit, ktorý ho u mňa radí ku známym českým "rozprávačom", k Donutilovi, Bolekovi Polívkovi a k ďalším kecalom. Ak by na Slovensku existovala Nobelova cena za rozprávanie a ja by som bol akademik, tak by som určite hlasoval za Borisa Filana.

Čo sa týka tej omše v Prešove, ono je to tak, bol som tam v duchu, ale duchovná účasť na omši sa neráta, tak som tam vlastne ani nebol! Tak to vychádza z toho, čo píšu na stránke televízie Lux:

"Sledovanie priameho prenosu sv. omše v žiadnom prípade nenahrádza účasť na sv. omši. Vysielame ho predovšetkým ako službu pre chorých a nepohyblivých."