Avatar a popcorn

V domácej pohode dojedám pukance, čo mi ostali z kina Max. Správne tušíte, že ma osud konečne zavial na Avatara. O filme sa už veľa popísalo, veľa som o ňom čítal. Pod vplyvom rôznorodých recenzií som postupne prechádzal od stavu vysokého záujmu až po takmer úplný nezáujem. Bola to iba náhoda, že som si dnes vybral parkovisko pri kine Max, ktoré je mimo centra Trnavy, aby som si užil aj trochu pešej chôdze za povinnosťami v centre.

Keď sme tam už boli, bolo logické zájsť sa poinformovať o filmoch, ktoré práve bežia. Tak sme sa zastavili pri pokladni kina práve 10 minút pred začiatkom 3D projekcie Avatara. Prvotný záujem o film už iste poklesol, ale aj tak nás tam sedelo najmenej sto. Predstavenie netrvalo dlho - vôbec som sa nenudil, ale v reálnom čase sa našli dvaja diváci v našom rade, ktorí si museli v polovičke filmu odskočiť (ja nie :).

Žánrovo som film vnímal spočiatku ako bežný scifi príbeh s trocha inovovaným dejom, aký tu ešte nebol. Neskôr som ho o kúsok posunul ku sfére rozprávok. Spôsobila to technológia 3D, ktorá tu bola absolútne dokonalá. Počas filmu ma netrápili úvahy o tom, nakoľko je film založený na živých hercoch a nakoľko je dopracovaný v digitálnom štúdiu, výsledok bol presvedčivý. Veľký podiel na výsledku mal iste aj citlivý dynamický strih.

Samotný príbeh mal u mňa dve paralelné roviny. Jednou je už spomínaná rovina mierne modifikovaného scifi príbehu s využitím dostupnej trikovej techniky, teda vlastne moderná rozprávka. Herecké obsadenie bolo fajn, hlavne v "domorodej populácii" a u Avatarov. Zvláštne bolo, že na mňa pôsobil príbeh lásky Avatara celkom prirodzene a príjemne. Neprekročil medze dané dobrým vkusom, nebol celkom ľudský, ale napriek tomu presvedčivý. Všetky postavy domorodcov boli perfektne zahrané, ale ani "druhá strana" nehrala zle.

Druhú rovinu filmu vidím v jeho myšlienkach. V tomto smere to nie je film o nejakých mimozemských rasách a ľuďoch, ale výlučne o ľudskej psychológii. Konečne, kde by sme my ľudia došli k nejakej inej? Druhá rovina ponúka aj paralely so súčasnými predstavami o vzťahu človeka k prírode, o drancovaní matičky Zeme. Núka aj podobnosť s absolútnymi mocenskými ambíciami s neobmedzenou technickou a vojenskou mocou zo sústredeného bohatstva sveta.

Som rád, že som tento film videl a môžem ho odporúčať ako celkom zábavný s možnosťou zamyslenia sa.

Dan be over...

Je to tu, včera som dočítal Stratený symbol. Dá sa povedať, že Dan Brown ma nesklamal ani tentokrát, aj keď to vyjadrujem s podmienkami... Teda musím povedať, že napätie narastie hneď v úvode a drží sa takmer na rovnakej úrovni až do konca. Vlastne až do konca nie, lebo napätie končí v kapitole 129. Posledné tri kapitoly a záver sú už iba vysvetľovaním, filozofickými úvahami o biblii, o vzťahu amerického národa k nej a tiež v náznaku o zblížení dvoch protagonistov príbehu.

Zvláštny je môj podhľad na tému, ktorá sa nesie celým napínavým dejom a v závere prináša zvrat, presne vypočítaný na efekt. Vlk je sýty a ovca ostala celá... Výhrady cirkvi sú podľa mňa úplne neopodstatnené. Existujú vraj záhady a mocné staré múdrosti dávnych národov, ktoré raz prinesú ľudstvu ohromnú zmenu k dobru. To je čitateľsky fascinujúce, ale príliš nejasné a v oblakoch. Niekedy ma udivuje obdivovanie vyspelosti dávnych civilizácií, keď sa špekuluje o tom, že všetko tu už raz bolo a my to len znovu objavujeme. Ktovie?

Vezmime si napríklad egyptské pyramídy. Je v nich podľa mňa duch staviteľov a možno aj vedomostí, ktoré strážili kňazi a potom len kvantum ľudskej práce, teda realizácia nahromadeného bohatstva panovníka, pre umožnenie jeho "posmrtného" rozmaru. To bola tá pravá a skutočná viera v posmrtný život, alebo strach pred odchodom z pozemského blahobytu faraóna. Prejav tvrdej totalitnej moci.

Náboženstvo je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od čias starovekého Egypta a myslím si, že to zodpovedá dobe, keď sa ľudia prvýkrát zjednotili do veľkého a silného kolektívu, ktorý potreboval ústrednú "ideu" pre podporu centrálnej moci panovníka. Bola to zároveň doba osobného, ale aj kolektívneho uvedomenia si človeka. Doba, keď si ľudia začal klásť otázky o tom, kto sme a kam kráčame (a odpoveď dodnes nenachádzame)...

Dan Brown v tejto knihe nevybočil zo svojich osvedčených princípov, ktoré zaručujú čitateľský úspech. Úspech "bestselleru" je v jeho predajnosti a to je hlavné kritérium. Podružný, ale nemenej dôležitý efekt je, že aj prípadnú ďalšiu knihu si čitateľ kúpi. Osobne si myslím, že pokles napätia v závere nemusel byť, ale je to len môj dojem. Film natočený podľa tohto scenára by som asi nechcel vidieť. Ale aj to je len skúsenosť z predchádzajúceho filmového stvárnenia kníh Dana Browna a podľa mňa trochu aj nevhodného výberu predstaviteľa Langdona vo filmoch.

Čitateľsky som spokojný s tým, ako som prežil dva dni s knihou v ruke. Doslova, lebo kniha má tú nespornú výhodu oproti počítaču, že ju možno čítať všade, dokonca aj na onom intímnom mieste, kde je sám aj pán kráľ... S touto knihou som si splnil aj svoju naplánovanú dennú pohybovú aktivitu - chodil som s ňou po byte, cez tri miestnosti a čítal som. Jeden okruh meral 50 krokov, to je cca 25 m. Prešiel som ho za 1 minútu, teda za hodinu to bolo 1,5 km a 3000 krokov. A tak som pookrial na tele i na duši...

Dan one: Symboly a klišé

Stratený symbol sa predáva raketovým tempom, ako o tom píšu aktuality. Tentokrát som k tomu prispel aj ja. Už mám prečítaných 15 kapitol, nič nechcem prezrádzať, len ma zaujala veta v spomínanom článku z aktualít:

"Od prvej strany Danovi čitatelia pocítia hrôzu pritom, ako budú sledovať suverénneho Roberta Langdona pri jeho novom objave v nečakanom, novom prostredí."

Až tak by som to nepreháňal, asi neviem, čo je to hrôza, ale zimomriavky mi ešte nenaskočili. Všimol som si však, ako autor šikovne strieda dejové kapitoly, čím udržiava isté napätie a záujem čitateľa na vysokej úrovni, tak ako je to u neho zvykom.

Od začiatku napínavý dej neposúva len Langdon, ale aj zvláštne neskutočná postava votrelca, majstra maskovania a tiež vedkyňa s vedou, ktorá ani nie je vedou a napriek tomu má spôsobiť absolútny prerod ľudstva...

A v čom vidím klišé? Zacitujem z pasáže o "dávnych textoch", v ktorých sú zabudnuté múdrosti a objavy. Sú v nich popísané záhady, ktoré sa ešte len chystáme objaviť. Ide o scénu v knižnici:

"Jej brat zložil veľký zaprášený text... stĺpec zaprášených kníh na písacom stole bol čoraz vyšší".

Prišlo mi trochu úsmevné to priradenie, že stará kniha je zaprášená kniha (alebo naopak), hoc aj v klimatizovanej miestnosti... Je to drobnosť, ale človek ak nie je celkom pohltený textom, uvedomuje si aj "prkotinky".

Čítam ďalej...

Stratený symbol sa našiel

Našiel sa tam, kde som ho najmenej čakal.

Najnovšiu knihu Dana Browna som si objednal s mesačným predstihom v Martinuse. V pondelok mi oznámili, že už je na ceste a dnes som ju aj uvidel, bohužiaľ nie u poštára, ale v dvoch veľkých škatuliach v obchodnom supermarkete Kaufland. Celá hŕba ich tam ležala, Stratené symboly zabalené po dvoch exemplároch v zmršťovacej fólii, len môj sa ešte nenašiel, trčí niekde na pošte za nekresťanské poštovné.

Hnevá ma to, ale čo nemôžem ovplyvniť, nad tým sa nebudem rozčuľovať. Vraj už v 17. storočí povedal J. A. Komenský, že "Veškeré rozčilováni enem pro hovada dobré jest". Druhýkrát už teda nebudem tak zbrklo objednávať nové (dobre predajné) bestsellery, ale si zájdem do obchodného domu, kde dostať všetko, od prosa po lokomotívu. Tam som si kúpil aspoň múku a pečiem chlieb. Vraj to upokojuje.

Dobrá novina je, že od včera mám novú hračku.

Na jednom serveri mali "free-day", zadarmo ponúkali Zoner Photo Studio 12, tak som na to skočil a hneď som ho aj nainštaloval, lebo to bola podmienka pre získanie bezplatnej licencie. Odvčera teda mám hračku, ktorá ma očarila svojou rýchlosťou i vlastnosťami. Doteraz som bol zvyknutý na jednoduchosť editora IrfanView, lebo na Photoshop nemám a Gimp mi nevyhovuje.

Zoner dvanástka mi sadla presne do ruky, ako veľký plzenský Prazdroj. Tak sa zatiaľ majte pekne, ja sa idem hrať.

_______________
dodatok post 24 hod. (11. 2. 2010):
Stratený symbol už mám, prišiek z Martina naozaj expresne, poštárkou až do bytu... To len, že nakoniec som predsa spokojný a vrhám sa do čítania... Držte mi palce aby som sa sem popri čítaní občas dostal. :)

Rýdze blognutie oo-sude

Tak teda nič, svet ešte stojí, aj keď sa nám do slnečnej koróny nasťahovali nejaký ufóni, ako o tom píše osud. Ďalší bloger sa sťažuje vo svojom blogu, že na TV Joj (aj na iných komerčných kanáloch) nedávajú primerane významné správy do svojho spravodajstva, ale že tam často vkladajú bezvýznamné veci, ako napríklad o líške v kuríne, ktorými ohlupujú národ. Určite by sa však našli aj väčšie hlúposti ako tie o sliepkach...

Ja sa im ani nečudujem, tiež som si všimol, že mnohé bezvýznamne čerstvé veci v TV novinách, ako keby moderátorovi vypadli zo včerajšieho internetu. Dokonca nám na TV obrazovky vkladajú už aj tie nekvalitné videá z "youtube". Zdá sa, že ťažisko novôt sa predsa len presúva na internet. Je to zrejme v čase krízy tá najlacnejšia agentúra, aj keď je to často JPP. Možno ma raz prekvapia aj citovaním niektorých mojich wabovín...

Aj tento blog sa mi chvíľami mení pod rukami z originálneho myšlienkového kvasenia na "rýdze blognutia", ako to s obľubou nazýva istý klasik. Je totiž veľmi jednoduché písať o tom, čo som práve čítal inde a odkazovať. Môže z toho byť taká nekonečná recyklácia ako prežúvanie slamy z bachora v tlame prežúvavca, ak sa k tomu neprihodí nejaká iná pridaná hodnota.

Moja dnešná pridaná hodnota spočíva v jazyku, ale nie v tom, že by som sem pripichol jazyk z topánky. Ide o moje vnímanie písomného prejavu. Už raz som niekde napísal, že tú istú češtinu v rôznych článkoch vnímam rozdielne. Asi je to v tom, že niektorí autori píšu takpovediac spisovnou češtinou, na ktorú my zo Slovenska reagujeme pozitívne a iní píšu tzv. hovorovou formou češtiny, ktorá sa nám už nevníma tak jasne.

Podobné je to aj v hovorenej reči, ale tam k tomu často pristupuje aj hovorovo zdeformovaná výslovnosť. Na druhej strane spektra je potom kultivovaný verejný prejav spisovnou až umeleckou češtinou. Nedávno som si uvedomil, že často čítam články istého autora, ktorý píše komplet po slovensky, ale jeho vyjadrovanie vnímam ako české... Nie je to omyl, on používa slovenské slová, ale spája ich do akejsi českej hovorovej formy.

S tým trochu súvisí vyjadrenie nášho prozaika Petra Pišťáneka v rozhlasovej relácii Esprit, ktorý tvrdí, že slovenčina nemá hovorovú formu. To je však podľa mňa naprosté "nedorozumění" a myslím si, že slovenčina má mnoho hovorových foriem a nie sú to len nárečia. Keď sa však započúvate do súčasnej reči niektorých moderátorov, nadobudnete dojem, že práve to je bohužiaľ tá zjednocujúca hovorová forma slovenčiny aj so všetkými módnymi vplyvmi.

Možno to preháňam, ale tak to vnímam. Je to niečo podobné, ako keď Dara príde domov a rozpráva čisto slovensky, ale Slovák v tom počuje "češtinu". Možno som nezvolil ten najlepší príklad, ale iste mi rozumiete (teda, dúfam, že aspoň Slováci :)

Tak a "finito", ešte som sem chcel zaradiť niekoľko rýdzich blognutí, napríklad ten o slovenských sudcoch z prvotného kapitalizmu 21. storočia, z ktorých sa mi dvíha žalúdok (nemyslím tým futbalových rozhodcov), ale o tom možno nabudúce.