Posledná kniha

Máme za sebou prechod do nového desaťročia, aj prvý deň z roku 2011 a veľmi ma to neoslovuje. Už bolo toľko takých prechodov, že mi zovšedneli. Na silvestrovské relácie humoru a zábavy sme sa kedysi tešili a z akejsi zotrvačnosti od toho dňa stále niečo očakávame. Možno je chybou očakávať zábavu od televíznych programov. Zábava je len jedna, kedysi ju prinášala monopolná ČS televízia, tak sa jej to občas podarilo. Dnes je veľa kanálov, zábava sa medzi nimi rozdrobila a humor vyprchal nadobro. Všade niečo málo a nikde nič, čo by zaujalo.

Zhodou okolností som vošiel do konca roku s knihou v ruke, bol to vlastne vianočný dar zabudnutý v garáži. Nejakým zvláštnym omylom som tú knihu kúpil a potom som nevedel komu knihu s takým titulom a grafickým stvárnením prebalu darovať, tak ostala pre mňa. Uznajte, že knihu s názvom "Nauč ma umierať" nemožno nikomu darovať a na Vianoce ani náhodou. A to som ešte nevedel o čom a ako to v nej stojí. Zlákala ma reklama a zvedavosť, lebo autor, okrem iného aj bloguje. Veď aj prvého "matkina" som si kúpil len z čírej kolegiálnej zvedavosti. Dopadlo to aj teraz podobne...

Pavel "Hirax" Baričák na zadnej strane svojej knihy upozorňuje čitateľa, ba priam sa mu vyhráža, že keď knihu nedočíta po stranu 60, príde o časť svojho života. Tak som sa pochopiteľne snažil a nebola to až taká lopotina. Píše na tých stranách celkom svižne, aj keď myseľ pri čítaní musí byť sústredená, lebo príbeh špikuje svojou filozofiou. Odmenou je, neviem ako to nazvať, dej husto popretkávaný akýmsi literárnym pornom. Len dúfam, že som sa týmto výrazom nespreneveril dobrým mravom... Ako som už minule napísal, tento druh hrubého vyjadrovania pri opise intímností je pre dnešnú literatúru rýchleho potešenia, lacných efektov a emócií celkom príznačný.

Baričákovi tu však treba priznať veľkú snahu o priblíženie jeho zvláštnej životnej filozofie. Aj príbehy jeho postáv sú zvláštne. Prostredie v ktorom sa dej odohráva je pre mňa "neprebádané". To mudrovanie by mohlo byť pozitívum, len po prvej šesťdesiatke strán sa mu venuje viac ako bolo pre mňa v tomto čase únosné. Dej sa rozvíja v inej naklonenej rovine ako na začiatku. Smeruje cez rôzne peripetie a prekážky ku zdarnému trojnásobnému "happy endu".  Nechcem viac prezrádzať z dejovej osnovy, lebo príbeh v celej jeho šírke a hĺbke patrí do rúk konečného čitateľa, platiteľa dočasne zvýšenej DPH.

Môj (ne)odporúčací hlas k tejto knihe tu radšej nenapíšem. Rozhodovanie o kúpe, či nekúpe je výsadou, ale aj rizikom každého potenciálneho čitateľa... Toto bola moja posledná kniha v roku 2010. Krátko po tom, ako som ju odložil do knižnice, hodiny odbili polnoc, šampanské iskrilo a rok 2010 skončil.
________________________________________
Pavel "Hirax" Baričák: Nauč ma umierať, Hladohlas 2010

Kto je Mr. Johnson?

Včera som bol pasovaný na odborníka z filmovej brandže. Skutočne sa zaujímam o súdobú slovenskú filmovú tvorbu, aj o filmy z Česka, ale nie som žiaden odborník. Je zaujímavé sledovať rozlet dvoch kinematografií, ktoré vyleteli z jedného hniezda. Boli to dvaja bratia, jedného však vlastná mater prekrmovala a tak je trochu vyspelejší.Nie je tých filmov veľa, teda nie je veľa tých, čo stoja za zmienku. Z ostatnej svetovej produkcie ma zaujmú tak najviac dva filmy ročne a možno aj to je veľa.

Ak je niečo nové na svete, najradšej si to pozriem v kine. Niekedy sa však zabudnem aj doma pri televíznej obrazovke. Ako včera, keď sa mi príliš nechcelo spať, ostal som pri polnočnom českom filme z roku 2008, so zvláštnym otáznikovým názvom: Kto je Mr. Johnson? Začalo to na Markíze presne o polnoci. Zvláštny, komorne ladený film s miernym nádychom humoru z prostredia Prahy. Herecké výkony mi po každej stránke pripadali dosť neherecké, ale presvedčivé.

Presvedčivé boli preto, lebo aj ich role boli rovnako rozpačité. Napriek tomu ma film zaujal práve tým, že bol iný ako tie, ktoré sa snažia presvedčiť vysokým hereckým umením a nákladnou výpravou. Samotný príbeh je trochu násilný, ide o jednoduchú zápletku so zámenou osôb. Skoro na klasický spôsob "dobrodružstva pri obžinkoch". O čo teda išlo? Do Prahy mal pricestovať džezmen Mr. Johnsom a "hosteska" ktorá sa ho mala ujať, sa nechala zastúpiť neskúsenou kamarátkou.

V tom istom čase pricestoval aj iný Mr. Johnson z USA, toho sa ujala tá pravá a zápletka je na svete. Tak jednoducho sa rozvíja zámena osob. Rozdielne charaktery dvoch žien dávajú možnosť nahliadnuť do  sfér ľudí, ktorí sú takmer na okraji spoločnosti. Tak ako jednoducho a predvídavo ako sa rozvíja dej, tak jednoducho film aj končí - šťastným rozuzlením, dvomi spokojnými vzťahmi a jedným "svalovcom", ktorý po krátkej prestávke zaslúžene končí opäť v base.

Nič v tom filme nebolo veľké, bol to len taký malý pohľad do pražského zákulisia, ale ma celkom príjemne unavil a pripravil na spanie.


Réžia: Carl Haber
Scenár: Carl Haber, Antonino Iuorio
Hrajú: Klára Apolenářová (Lucy), Hynek Čermák (Václav), Václav Chalupa (Belfagor), Daniela Choderova (Soňa), Klára Issová (Veronika), Jeffrey Joseph (Jim Johnson), Nick Mancuso (Jim Johnson), Jan Nemejovsky (kňaz)

Dedičný hriech

Milan Čarňanský sa aktuálne rozpísal vo svojom vianočnom fejtóne o uniformite nášho konania, v protiklade k individualite. Nedá sa povedať čo je správne, lebo v tej chvíli by to bolo nesprávne. Život si žiada jedno i druhé, v tom je jeho mnohotvárnosť, krása a sila. Nie je dobré byť závislým na náladách davu, podliehať módnej psychóze, ale na druhej strane, je prirodzené, patriť k nejakej "množine individualít", patriť k rodine, k národu a podobne.

Práve príslušnosť ku skupine dáva možnosť vyniknúť individualite osobnosti, povznesením sa nad jej znaky a schopnosti, ale dá sa aj stratiť v mori priemernosti a nechať sa unášať módnymi trendami. Osamelý človek je sám a je aký je. Nikto mu nezávidí, ani ho neľutuje a nikto nevidí jeho veľkosť. Len v porovnávaní s inými sa dá povedať, že je lepší, horší, alebo všedný priemer. Každý z nás je iný, každý má svoje predurčenie podľa hviezdneho horoskopu...

Ten "hviezdny horoskop" som spomenul len ako malú provokáciu, za tým sa mi totiž skrýva predurčenie skutočné, v tom s akými telesnými i duševnými predpokladmi sa človek narodí. To je základ a len na tom sa dá stavať. Vo vývoji jedinca potom nasleduje výchova v rodine, v škole a v konkrétnej spoločnosti ako druhá určovacia kostra budúcej osobnosti. Hneď po narodení sa človek učí najmä pozorovaním a napodobňovaním. Potom príde cielené pôsobenie zvonka.

Človek sa naučí písať a pátra po vedomostiach sám, z vlastnej vôle a záujmu. Reč je základným kameňom spoločenského pôsobenia a písmo základom neskoršieho spoznávania a odovzdávanía civilizačných vedomostí. Často však v dnešnej "modernej dobe" schopnosť držať pero (či sprej) vedie k počiatkom ľudskej civilizácie. Tam kde začalo to, čo nás dnes vynáša do vesmíru na okrídlených raketách fantázie. Len netušíme, kam tá cesta (slepá ulička?) vedie...

Sme hriešni ľudia, zaťažení svojim dedičným hriechom. Ten spáchal Adam, keď prvýkrát vzal do rúk čierny uhlík z pahreby a na bielom vápenci v jaskyni urobil prvú čiernu čiaru. Potom iný jedinec, ktorý v sebe objavil talent, nakreslil jeleňa. Tento hriech nás vedie k nekončiacemu spoznávaniu. Odkedy si uvedomujeme sami seba, potrebujeme Boha, ku ktorému by sme mohli prirovnávať svoju veľkosť. A tak nás On, sám absolútna individualita, stvoril na svoj obraz. Máme sa milovať a množiť a zaplnili zem (vesmír?). Máme schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať o svojom bytí. V priestore nám danom... 

Pekelná muzika naostro

Nedávno som márne zháňal knihu Pekelná muzika od Pištu Vandala a dnes ju už mám prečítanú. Na dvakrát, polovicu včera pred spaním a druhú dnes vo vani. Bolo to tak, že som interpeloval autora, a on mi knihu obratom poslal. Hovorí sa, že darovanej knihe sa nehodno pozerať na zuby, ale mne to nedá a musím spraviť výnimku z pravidla. Nedá mi aby som sa nezdôveril so svojimi kultúrno - literárnymi dojmami z tejto knihy. 

Najprv technické údaje,  kniha má 120 strán malého formátu, je v mäkkej väzbe na hrubom papieri. Tak hrubý, že pri prevracaní listov som mal pocit, že beriem medzi prsty dva listy. Tým by som skoro vyčerpal moje kritické postrehy a môžem sa pozrieť na obsah knihy. Je to rozprávanie príbehu hudobníka (autora) z metalovej, či punkovej kapely a to je práve to, v čom sa nevyznám. Pre mňa sú všetky tie kapely, ktoré sú založené na prehnaných decibeloch a rámuse v jednej veľkej hromade. Tá kopa je ako celok mimo môjho hudobného cítenia a záujmu.


Literárna stránka tohto diela mi je oveľa bližšia a preto už o hudbe ani slovo. Počas čítania mi behali mozgovňou rôzne postrehy a to je pre mňa to hlavné. Niekedy to boli blízke prirovnania, inokedy len také matné podobenstvá a metafory. Pišta Vandal má svojský, nenapodobiteľný štýl, aj keď v istom ohľade je trendový. Dokonca som si pomyslel, že prekonal aj matkinho Matkina. Matkinovou témou je síce skôr sex ako všetko ostatné, Vandal sa o sex opiera len obrazne. Matkina  prekonáva autentickosťou slovníka 17 ročných chalanov bažiacich napodobniť dobové hudobné vzory.  

Najprv ma tá autentickosť trochu zarazila. Nechcem povedať, že tie inkriminované vety sú vulgarizmami, oni sú totiž v tých kontextoch iba autentické, aj keď si nedávajú servítku pod bradu. Zapadajú do koloritu a plynulosti opisu prostredia a charakteru postáv. Charaktery vie autor vykresliť skratkovitým spôsobom, ako výstižnú karikatúru. Keď som sa nad tým zamyslel, tie výrazové prostriedky nie sú ďaleko od tých, ktoré sme v našej stredoškolskej a najmä vojensko služobnej konverzácii často používali (ja iba v krajných, katastrofických prípadoch :)). Dokonca som sa po vojne musel svojim spôsobom aklimatizovať, čo bolo skoro také ťažké, ako prestať fajčiť.

Slovník a ostatné vyjadrovacie prostriedky teda autorovi uznávam za primerané a funkčné, inak by tam chýbala šťava a korenie. Fakt je, že autor vie narábať so slovom, aj do viet ich ukladať štýlovo a pútavo, ako by ani nešlo o knihu, ale o rozprávanie príbehov. Preto sa kniha číta ako Dan Brownovka (...). V tomto smere mi trochu pripomenula aj rozprávky Borisa Filana, až na tie otvorené pikantnosti. Pikantnosť (aj jej vystupňovaná forma), je neprehliadnuteľná v súčasnej rýchlej literatúre faktu, potešenia a lacných emócií. Je to asi daň za desaťročia uhladenosti a formálnej šedivosti slova.

Ak to teda zhrniem, Pekelná muzika od Pištu Vandala je pútavé čítanie patrične okorenené. Sám autor v závere píše, aby čitateľ knihu po prečítaní niekomu požičal (posielam ďalej), nech koluje ako vhodné čítanie do vlaku, na stredne dlhé cesty. Maximálne tri hodiny, inak si treba brať ešte ďalšie čítanie, alebo krížovku. Alebo žiť aj na cestách ten vzrušujúci autentický život a potom o tom napísať román. V duchu doby, veď dnes už každý kto sa naučil čítať aj píše. Keď inak nie, tak aspoň bloguje... Len moja kniha ešte čaká na sponzorov...
...   
Pre ilustráciu dopĺňam malú ukážku Vandalov z YouTube
...

A pre opozdilcov ešte jeden dodatok, úryvok z knihy Pištu Vandala:

Je trápne, ak sa robíme (muži) múdrejšími, než sme. Niekto nás vždy odhalí. Často sú to ženy. Lepšie je byť nevedomným a naivným hlupákom, ako nafúkaným chvastúňom a tlčhubom. Toho sa držím v živote, v textoch i v muzike. A zato ma vraj moja žena ľúbi.

   

Už bolo načase

     Od istého času sa u nás rozmohla móda kruhových križovatiek. Nemám proti nim nič, len spôsob, akým sa stavali všade, kde sa len dalo ma trochu hneval, lebo nie všade sa hodia, aj keď sú nenáročné na spotrebu prevádzkovej energie. Poznám niekoľko prípadov takýchto križovatiek, kde spôsobujú hromadenie vozidiel, sú spomaľovačom a brzdou prevádzky. Pritom sveteľná križovatka o kúsok ďalej zvláda situáciu v špičkách pohodlne.

     O to práve ide, že v križovatkách s malým zaťažením a zložitým tvarom prinesie kruhová križovatka jednoznačnosť v orientácii a zabezpečí plynulosť. Ak sa však zaradí do extrémne silnej prevádzky a nemá vhodné parametre, dosiahne sa opačný účinok - dlhé kolóny zo všetkých strán. Rozmach stavania kruhových križovatiek už pripomínal montáž "spomaľovačov", keď to už vyzeralo tak, že občania žiadali namontovať spomaľovač na svoju ulicu s odôvodnením, že už skoro všetci to majú, len my nie...

     Zrejme sme už v budovaní kruhových križovatiek ako "všelieku" dosiahli vrchol a začne sa viac rozmýšľať pri rozhodovaní o tom, kde áno a kde nie. Nedávno bola zbúraná prvá kruhová križovatka (dva roky stará) a nahradená rozumným systémom riadenia premávky pomocou semafórov. "Už bolo načase" - píše sa v článku na Aktualitách - "kruhovú križovatku v Radoli v okrese Kysucké Nové Mesto demontovali..." Odstránili dopravné značky a namontovali semafóry. Je koniec niekoľko kilometrovým kolónam v Radoli.