Písanie včera a dnes

Toto je hosťovský príspevok, ktorého autorom je Ján Maršálek, básnik, publicista a bloger.  

Voľakedy (pred rokom 1989) sa medzi mladými literátmi položartom polovážne hovorilo, že je ľahšie vydať dcéru ako knihu. V tých časoch bolo treba prekonať viacero prekážok, ktoré nesúviseli priamo s tvorbou. Knižne publikovať mohol málokto, všetko bolo pod kontrolou vládnucej strany, jej ideológov a politrukov.

Dnes je situácia úplne iná. Cenzúra neexistuje a autor si môže svoje dielo vydať aj vlastným nákladom. Netreba nijaké potvrdenia ani povolenia, v podstate stačí jediné – mať alebo získať dostatok peňazí na vydanie (o problémoch s propagáciou, distribúciou a predajom teraz pomlčím).

Niekomu sa môže zdať, že peňazí je všade málo, ale množstvo vydávaných titulov svedčí skôr o opaku. Náš knižný trh je doslova zahltený. Lenže s nárastom kvantity a pri úplne chýbajúcej regulácii (literárna kritika stratila renomé) došlo k poklesu kvality. Na scénu (ba i na výslnie) sa dostali aj grafomani a za spisovateľov sa pasujú viacerí spomedzi takzvaných celebrít, ktorí v živote neprečítali hádam ani jednu poriadnu knihu.

Z tohto pohľadu je to ešte horšie vo sfére internetu, kde odpadá ešte aj ten finančný problém, a tak sme svedkami neraz úbohých pokusov o akúsi publicistiku alebo beletriu. Najhoršie je, že väčšina takýchto pisateľov – blogerov si ani neuvedomuje svoje zlyhania (trebárs v gramatike). A to nehovorím o rozbujnenom a divne tolerovanom porušovaní autorských práv, čiže, jednoducho povedané, o kradnutí textov, fotografií a iných zložiek duševného vlastníctva.

Bežný čitateľ je neraz dezorientovaný. Nevie si z neprehľadnej ponuky vybrať, nedokáže včas rozlíšiť skutočnú hodnotu a brak. Príklad za všetky: Jedna známa sa mi zdôverila s tým, že si pred časom kúpila knižku istého slovenského autora (meno teraz nie je dôležité), zaujal ju príťažlivý (no zároveň zavádzajúci) názov. Keď sa doma pustila do čítania, zostala v miernom šoku. Ako povedala, s takou mierou vulgárnosti sa ešte nestretla...

Pravda, spomínané záležitosti majú hlbšie pozadie, súvisia tiež s otázkou slobody a zodpovednosti. Pretože čím viac slobody máme, čím väčšie sú naše možnosti, tým väčšia je naša zodpovednosť, či už si to uvedomujeme a pripúšťame alebo nie. Vedieť si správne vybrať patrí k umeniu dobre žiť!

Autorom príspevku je Ján Maršálek – básnik, publicista a bloger, ktorý okrem iného rediguje internetovú stránku PriestorNet, zameranú na glosovanie spoločenského diania.

Naše knihy

Často sa hovorí a vzdychá, že ľudia prestávajú čítať knihy, ale stále viac ľudí píše. Je to tak, že všetci máme čo povedať, ale málokto je ochotný a vie počúvať. Počet domácich spisovateľov stúpa, ale zaplavuje nás aj literatúra z celého sveta. Tá je veľkou konkurenciou domácej tvorby. Naši noví spisovatelia však rýchlo nasadli na trendy sveta a naučili sa napodobňovať ho vyjadrovacími prostriedkami a štýlom. Plávajú zväčša v prúde "modernej" doby.  Každý kto píše, chce aj predávať.

Možno práve internet môže za to, že nastal búrlivý rast počtu pisateľov. Kvalita príbehov, invencia, jazyk a štýl písania, to je trochu iná otázka. Na internete si každý môže jednoducho odskúšať svoje literárne nadanie a čitateľský ohlas. Do istej miery sa do takejto literatúry dostáva marketing ako čertovo kopýtko, ako sa stať úspešne predajným autorom. Vydanie "papierovej" knihy je dnes veľmi jednoduché. Existujú malí, aj veľký vydavatelia, ktorí sa o všetko postarajú.

Stačí mať peniaze a na začiatok veľmi nepočítať s ich návratnosťou. Tak je vlastne vydanie knihy neistou investíciou, pokiaľ nemá autor solventného sponzora, ktorý ho chce podporiť z akéhosi rozmaru, pre svoje vlastné potešenie. Alebo sa uchádzať o granty, čo je však celkom iná parketa a šikmá plocha. Najmä pre osamelého začiatočníka. Presadiť sa na trhu je dosť ťažké, ak autor nemá trhák, ktorý by zaručoval "best" predaj. Distribútori kníh majú často v ponuke aj sto tisíc titulov. To všetko sa nedá ani dostatočne propagovať na internetovej stránke, preto sa tam objavuje len časť ponuky.  

Do propagácie na stránkach distribútorov kníh sa dostávajú v prvom rade "bestsellery" a knihy, z ktorých sa predá najmenej 800 kusov. Knihy pod týmto číslom sa už považujú za ležiaky. Najhoršie na tom sú básnické zbierky. Aj v tej oblasti je množstvo nových, neznámych poetov vydávajúcich knihy v malých vydavateľstvách (na vlastné náklady) v počtoch iba niekoľko stoviek výtlačkov. Predaj kníh je obchod ako každý iný. Tak to vidia distribútori kníh. Preto dostáva prednosť Dan Brown a iní podobní. 

Situácia je teda vážna, nie však zúfalá. Robiť umenie je ťažké a biznis je biznis. Písanie na internet je zadarmo. Zatiaľ. Čítanie tiež. Zatiaľ. Kniha nezomiera, len nadobúda iný, konzumný charakter. Často stačí prečítať a zahodiť. Niekedy je ťažko aj dočítať. Ktovie ako by sa dnes predávali niekdajšie edície Hviezdoslavovej knižnice (slovenská klasika), či SPKK, alebo KPP (poézia). Jedine ak by boli v exkluzívnej väzbe, vhodné zberateľskej vášne bohatých. Ale možno sa mýlim.

Akí sú (sme)?

Miloš Zeman sa nedávno v jednej televíznej relácii odvolával na sociologický prieskum, ktorý ktosi v Čechách urobil o inteligencii národa (nebol to Juraj Krampol). Výsledkom toho prieskumu malo byť, že blbcov (pitomců) je v Česku asi 30%. Neskôr, keď sa Miloš dostal k internetovým diskusiám, vraj nadobudol dojem, že ich nie je 30%, ale najmenej 70%. Čo to môže znamenať? Že blbcov je viac, ako sa zdá, alebo z ľudí robia blbcov internetové diskusie? To bolo dávno a keďže som optimista, myslím si, že podiel blbcov v diskusiách je už o veľa nižší.

Vráťme sa však k téme: Akí sú Česi?  Čo si o tom myslí psychiater Cyril Höschl?
(A potom, akí sme my?)    


Výraz "pitomec" má v češtine význam: 
vůl, hlupák, idiot, blbec, pošetilec, trouba, blázen 
V slovenčine je "blbec" hlupák, truľo, idiot

 

Alternatíva k oblakom

Zdá sa, že trend v oblasti PC smeruje k zjednodušeniu OS do takej miery, že by to bol v podstate internetový prehliadač. Počítač by si vyžadoval len minimum programového vybavenia. Aplikácie a tým aj dôležité dáta by boli na webe v "oblakoch". Výhodou je ich dostupnosť odvšadiaľ. Všetky nevýhody sú tiež v "oblakoch".

Moja predstava počítača budúcnosti je iná, tiež smeruje k zjednodušeniam, ale v opačnom smere ako sú "oblaky". Domáci PC by bol vybavený jednoduchým systémom, zjednodušenými kancelárskymi aplikáciami, prípadne iným špeciálnym softwérom podľa zamerania užívateľa. Dáta by sa ukladali na externé úložiská.   

Systém by bol nezávislý od siete, neobsahoval by internetový prehliadač, žiaden antivírus, len vstupnú bránu na kontrolu dát. Komunikácia s vonkajším prostredím by bola výlučne prostredníctvom USB pamätí. Neboli by žiadne aktualizácie systému, lebo pre svoju jednoduchosť by bol raz a navždy dokonalý.

Mohol by to byť druhý počítač v domácnosti, alebo v kancelárii, popri PC orientovanom na "cloud".

Posledná kniha

Máme za sebou prechod do nového desaťročia, aj prvý deň z roku 2011 a veľmi ma to neoslovuje. Už bolo toľko takých prechodov, že mi zovšedneli. Na silvestrovské relácie humoru a zábavy sme sa kedysi tešili a z akejsi zotrvačnosti od toho dňa stále niečo očakávame. Možno je chybou očakávať zábavu od televíznych programov. Zábava je len jedna, kedysi ju prinášala monopolná ČS televízia, tak sa jej to občas podarilo. Dnes je veľa kanálov, zábava sa medzi nimi rozdrobila a humor vyprchal nadobro. Všade niečo málo a nikde nič, čo by zaujalo.

Zhodou okolností som vošiel do konca roku s knihou v ruke, bol to vlastne vianočný dar zabudnutý v garáži. Nejakým zvláštnym omylom som tú knihu kúpil a potom som nevedel komu knihu s takým titulom a grafickým stvárnením prebalu darovať, tak ostala pre mňa. Uznajte, že knihu s názvom "Nauč ma umierať" nemožno nikomu darovať a na Vianoce ani náhodou. A to som ešte nevedel o čom a ako to v nej stojí. Zlákala ma reklama a zvedavosť, lebo autor, okrem iného aj bloguje. Veď aj prvého "matkina" som si kúpil len z čírej kolegiálnej zvedavosti. Dopadlo to aj teraz podobne...

Pavel "Hirax" Baričák na zadnej strane svojej knihy upozorňuje čitateľa, ba priam sa mu vyhráža, že keď knihu nedočíta po stranu 60, príde o časť svojho života. Tak som sa pochopiteľne snažil a nebola to až taká lopotina. Píše na tých stranách celkom svižne, aj keď myseľ pri čítaní musí byť sústredená, lebo príbeh špikuje svojou filozofiou. Odmenou je, neviem ako to nazvať, dej husto popretkávaný akýmsi literárnym pornom. Len dúfam, že som sa týmto výrazom nespreneveril dobrým mravom... Ako som už minule napísal, tento druh hrubého vyjadrovania pri opise intímností je pre dnešnú literatúru rýchleho potešenia, lacných efektov a emócií celkom príznačný.

Baričákovi tu však treba priznať veľkú snahu o priblíženie jeho zvláštnej životnej filozofie. Aj príbehy jeho postáv sú zvláštne. Prostredie v ktorom sa dej odohráva je pre mňa "neprebádané". To mudrovanie by mohlo byť pozitívum, len po prvej šesťdesiatke strán sa mu venuje viac ako bolo pre mňa v tomto čase únosné. Dej sa rozvíja v inej naklonenej rovine ako na začiatku. Smeruje cez rôzne peripetie a prekážky ku zdarnému trojnásobnému "happy endu".  Nechcem viac prezrádzať z dejovej osnovy, lebo príbeh v celej jeho šírke a hĺbke patrí do rúk konečného čitateľa, platiteľa dočasne zvýšenej DPH.

Môj (ne)odporúčací hlas k tejto knihe tu radšej nenapíšem. Rozhodovanie o kúpe, či nekúpe je výsadou, ale aj rizikom každého potenciálneho čitateľa... Toto bola moja posledná kniha v roku 2010. Krátko po tom, ako som ju odložil do knižnice, hodiny odbili polnoc, šampanské iskrilo a rok 2010 skončil.
________________________________________
Pavel "Hirax" Baričák: Nauč ma umierať, Hladohlas 2010