Že nebolo o čom

Ale dnes už je.

Je po polnoci a toto je teda zo včerajška. Zapozeral som sa do filmu z tieňov, v ktorom bola kopa múdrostí a hlavne jedna mi sadla ako sa hovorí, presne na šerbeľ. Tak poďme k veci. Už viem prečo my, ľudia inteligentní čo sme sa naučili čítať (a písať) (ako-tak), čítame knihy (píšeme knihy {blogy}) - čítame (píšeme) ich pre poznanie, že nie sme sami na svete. Iní však hovoria a tiež majú pravdu, že milujeme preto, aby sme poznali, že nie sme sami.

Páčila sa mi aj veta, že človek nemôže žiť pre minulosť, musí ju nechať odísť. Dalo by sa to však aj otočiť, že niekedy minulosť ostane a odíde človek. Vlastne nie iba niekedy, ale vždy je to tak, keď človek odíde bez návratu. Z podobného súdka je aj to o bolesti a šťastí - bolesť čo príde je súčasťou dnešného šťastia. A platí aj prevrátená hodnota tejto múdrosti - dnešná bolesť je súčasťou budúcej chvíľky šťastia.

O filme, ktorý som pred polnocou dopozeral nepoviem ani slovo, ale pozorný čitateľ ho iste uhádne. Hral tam A. Hopkins a odohráva sa to v Oxforde. Od istého času mám blízko do Oxfordu a práve to mi niečo pripomenulo. Toto však nie je recenzia. A keď som už spomenul recenziu, ešte jeden citát si dovolím aplikovať na život. Je to vtipná replika z filmu na urážku:

- Snažíte sa ma uraziť, alebo ste proste hlupák?

Jednoducho a stručne, trafená hus nezagágala, len zabudla zatvoriť ústa. Kiežby aj tá z mojej reality zabudla gágať. Samozrejme, toto nie je o žiadnom čitateľovi wabovín (božechráň), má to dosah oveľa ďalej, tam kde ani tento blog nedosiahne a trafená hus preto gágať nebude. Lebo nerád odpovedám na hrubosti rovnakou mincou.

Hodina duchov sa pomaly končí, tak si dám (aj vám) dobrú noc.
 

Komédia

Aktualita dnes 15:35:
     Slovensko vráti do rozpočtu EÚ milióny eur
     rubrika: EKONOMIKA
Aktualita dnes 17:03:
     EÚ zo spoločného rozpočtu vráti Slovensku skoro 25 miliónov eur rubrika: DOMÁCE SPRÁVY
    
Vyberte si - ekonomika, alebo domáce správy?... EÚ sa rozhoduje rýchlo a operatívne, z hodiny na hodimu. :)

Pozor na gule

Dnes mi volala jedna pani, vraj som vyhral dve nové gule. Tak som ostal prekvapený, že načo mi budú a ona, že vraj sú to gule na pranie. Také gule čo sa vložia spolu s prádlom do pračky a už tam netreba dávať žiaden prášok. Super vec, skoro malý zázrak, otázka je len, čo v tých guliach naozaj je. Možno je v nich zatavený koncentrát pracích práškov, spolu s tou blbosťou (aviváž), čo dávajú ženy nakoniec do prania, aby sa nahradila prirodzená vôňa čistoty nejakým umelým smradom.

Skrátka a dobre, toľko ma presviedčala, že som skoro súhlasil. Ešte som sa pre istotu z mosta do prosta spýtal, aký je v tom háčik a ona, že vraj žiaden. Ich človek príde s tými guľami rovno k nám do bytu. Proste nič, len čistá výhra. Pre istotu som sa ešte spýtal, odkiaľ má moje číslo. Vraj zo zlatých stránok. Klamstvo, ale na to som prišiel až neskôr, keď som sa tam chcel nájsť. Na žiadnych zlatých stránkach nie som. Vyslovil som teda predbežný súhlas s akciou s krycím označením "guľové blesky".


Skoro vybavená vec, lebo na záver predsa len vyslovila jednu malú podmienku:  "Keď náš človek donesie tie gule, musí byť v mojom byte prítomných 5 ľudí..." A bolo po komédii... V závere som jej povedal NO, že teda radšej "veľké guľové". A bolo "po ptákoch", ako sa hovorí v Česku. Prišiel som o gule, ale aspoň bezbolestne.

Duša

Pred niekoľkými dňami som mal v úmysle napísať úvahu o duši. Potom sa cezo mňa prevalilo niekoľko dôležitých udalostí a prišli aj iné podnety.

Dnes pršalo a hlučné kvapky dažďa mi vnukli tému súvisiacu s dažďom. Takú hamletovskú otázku: Je lepší dlhší, alebo kratší? Po overení rozhodujúcich skutočností, teda po porovnaní so susedmi som sa presvedčil, že v tejto situácii je lepší kratší. Samozrejme, že ide o okenný parapet. Ten môj je dlhší (širší) ako u horného suseda, tak všetky kumulované kvapky dažďa z jeho okna padajú na môj parapet a sú hrozne hlučné. Sused podo mnou má z môjho veľkého parapetu zase výhodu, lebo moje kumulované kvapky míňajú jeho parapet a za dažďa je u neho ticho.

Občas sa ocitám v situácii kozmonauta v bezváhovom stave. Stáva sa to vždy, keď sa mi žiada lúštiť krížovky v polohe ležmo. Večné pero vtedy zaujme vodorovnú polohu, alebo až negatívnu voči normálu. Ta znamená pre náplň pera rovnaký problém, ako pre kozmonautov na obežnej dráhe. Američania to kedysi riešili zadaním tematickej úlohy na riešenie problému večného pera vo vesmíre. Vraj sa im to po veľkej snahe nakoniec podarilo. Rusi to riešili jednoducho, vybavením svojich kozmonautov obyčajnou ceruzou. Občas teda stojím pred opakovaným vesmírnym problémom. Ceruza sa mi nepozdáva, tak to asi vyriešim polohovaním lôžka.

Nakoniec sa predsa vraciam ku svojej úvahe o duši. Duša je nesmierne dôležitá, ale dôležitý je aj plášť, tak som sa rozhodol opotrebovanú dušu aj plášť zadného kolesa bicykla vymeniť za nový. Začalo to tým, že som opravoval defekt a už vtedy som si všimol, že moja duša sa v jednom mieste nafukuje ako balón. Prejavilo sa to aj na plášti tak, že som bol pri jazde vystavený kolísaniu zodpovedajúcemu frekvenciou aktuálnej rýchlosti pohybu. Pripomínalo mi to veľmi nízku akustickú frekvenciu a o tej je známe, že je veľmi škodlivá. Nová duša jazdí perfektne, mám z toho dobrý pocit, aj keď ma to stálo 8€. 

Dobrý pocit mám aj z Přemka Podlahu, ktorý dnes v TV oslávil svojich 50 rokov na televíznej obrazovke. Celkom príjemná spomienková a gratulačná relácia to bola. S patričným vtipom, veď to uvádzal Petr Rychlý (Natoč to!). Čo bude, keď odídu starí harcovníci? Ostanú len konzervy v archívoch. Prečo o tom píšem? Páčil sa mi vtip, dobrá rada z tej relácie, ktorý ma rozosmial:

- Viete ako sa dá ušetriť ráno 20 minút času?
- Jednoducho, dajte si raňajky už večer.

Dobrú chuť.


 

Lomikare, Lomikare

Do roka a do dne, vyhrážal sa druhým svetom Ján Sladký Kozina pod šibenicou Lomikarovi. Tak prezývali Chodovia Maximiliána Lammingera z Albrechtova, ktorý ich pripravil o práva a majetky. Nič nové pod slnkom. Tak nejako sme sa to učili a od Lomikara možno pochádza aj moje dnešné knižné "déjà vu". Čítam knihu (to som už robil veľakrát), ale zvláštne je, že tú knihu som kúpil minulý týždeň, tešil som sa na ňu a sklamala ma.

Po prečítaní začiatku každej kapitoly sa mi otvárajú obzory toho, čo som už raz zažil. Dej v mojej hlave sa odvíja s predstihom asi desiatich strán, takže čítam už len podrobnosti známeho deja.

Možno by bolo jednoduchšie prečítať úvod kapitoly a skočiť na jej záver, ale užívam si to odkrývanie, objavovanie objaveného a zabudnutého. Strácam síce napätie, thriller je už tatam, mea culpa. Ostalo len trochu zvedavosti, ako rýchlo sa mi bude odkrývať dej v predstihu. Určite som tú knihu už čítal pred dvomi rokmi a určite som si ju, tak ako teraz, kúpil sám. Som asi ako ten "dežo co ví", ale až dodatočne...


O samotnej knihe nenapíšem nič, aby som jej náhodou neurobil reklamu, je to síce akože thriller, ale s prvkami politických klišé sveta rozdeleného na dobrých a na tých zlých. Tu je aj časť "dobrých" zlá, ale tak to už na svete chodí (a bude chodiť), aj Judáši patria do literatúry kým nezmúdrieme, alebo...


------
Ostáva len záverečná otázka, ako sa mi do titulku dostal Lomikar? Je to záhada a skrývačka a tiež "déjà vu" na zlého Lomikara.