Jana Eyrová

Na tento film som nechcel ísť, nakoniec ma rodina prehovorila, vraj to bude lepšie, ako surfovať po internete. A mali pravdu. Nie je to film, ktorý by som mohol porovnávať s tými, ktoré bežne produkuje Hollywood, ale aj tak mám predsa jedno približné prirovnanie.

Okrem oficiálneho označenia - romantický/dráma, by som ešte dodal, že podľa mňa obsahuje aj prvky hororu. Vychádzam z toho, že trikrát mi stuhla krv v žilách od prekvapenia. Neveril som, napríklad, že v miestnosti, ktorú nazývajú strašidelnou, sa naozaj stane niečo strašidelné. Moja chyba...

Film nás vtiahol do neuveriteľných podmienok života v Anglicku 19. storočia. Ľudia vtedy museli byť veľmi skromní a napriek tomu asi tiež zažívali svoje svetlé chvíľky šťastia ako my. Ani panské sídla by asi dnešným nárokom na bývanie nestačili a to nehovorím o ľudských vzťahoch a rozdelenej spoločnosti na živoriacu chudobu a nadradenú elitu.

Láska, čo iné môže byť nosným príbehom romantického filmu? Príbeh osudovej lásky je tu skomplikovaný nielen spoločenskou nerovnosťou, ale aj tajomným chovaním pána Rochestra, do ktorého sa zaľúbi vychovávateľka Jana Eyrová, ktorá vo svojom detstve nezažila žiadnu lásku, len samé ponižovanie. Napriek tomu si zachováva čistotu svojho citu a jasný rozum. To sa prejavuje aj v jej rozhovoroch so svojim pánom. Tragické vyústenie príbehu je zároveň odhalením temnej minulosti pána Rochestra.

Toľko filmový príbeh podľa rovnomenného románu Charlotte Brontëovej. Dve hodiny filmu je divák celkom zaujatý príbehom.

Spracovanie príbehu je "filmové" a celkom akceptovateľné (mám šťastie, že som knihu čítal veľmi dávno). Mám len taký dojem, napriek dobrým hereckým výkonom, že "osudová" láska bola stvárnená len v akejsi "vecnej" rovine. Aj záverečná scéna trochu jednoducho a nepresvedčivo ukončí film.

Hudobný sprievod filmu bol príjemný a ladil s dejom. Mne však predsa chýbala v danej sekvencii dlhšia pasáž hry na klavíri, keď tam už bol a pán Rochester vedel hrať.

---
Úplne pod čiarou sa ešte vrátim k tomu prirovnaniu - Jana Eyrová (2011) mi spracovaním a ladením trochu pripomenula slovenské filmy - Lietajúci Cyprián, Báthory, alebo Jánošíka.




Jana Eyrová, Velká Británie - USA, 2011
Réžia: Cary Fukunaga
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Jamie Bell, Holliday Grainger, Judi Dench, Craig Roberts, Sally Hawkins a ďalší.

Slovenská ľudová

Anička dušička nechoď do hajíčka, 
lebo ťa poštípe had lebo jašterička. 

S politikmi netancujem, ale toto mi nedalo. Slovenská ľudová líderka začínajúcej straničky, sama obrúsená mnohými politickými vetrami, sa sťažuje na bývalého kolegu z najväčšej strany, ktorý vraj nežičí tým malým a začínajúcim straničkám. To by však nebolo to podstatné, lebo ako sa hovorí, každá líška svoj chvost chváli.

Pozoruhodné je to, že Anna to hodnotí ako nepochopenie demokracie zo strany veľkého lídra. A hneď pre neho nachádza vhodnú škatuľku s označením "boľševické". Ani to by u nás nebolo nič neobvyklé, politickí oponenti sa často zvyknú častovať politickými nadávkami. To je predsa tak ľudové. Kedysi dávno sa všetko zlé označovalo globálne za "protisocialistické" a bolo to dosť frekventované slovo.

Trochu budem špekulovať a odvodím si - podľa vyjadrení političky by sa dosiahla stabilita len veľkým počtom malých straničiek vo vláde. Lenže to už poznáme z praxe.

Krásne a dvojzmyselné je aj Annino vyjadrenie o politike ako o smetisku, kde kraľujú kohúti a sliepočkám nechcú dať príležitosť. My čo sme z dediny vieme, že tak to na smetisku vždy bolo a bude. Pravda je, že keď gazdiná na sedliackom dvore nasypala zrnie, sliepky pribehli vždy prvé a kohút až za nimi, lebo má väčšiu váhu. Teda je tu aj istý rozdiel medzi skutočnými a politickými sliepkami (brojlermi).

Anne sa nepáči, že vo všetkých stranách, ktoré majú väčšiu dôveru voličov sú politici, ktorí sú v politike príliš dlho. Zabúda na seba a na svoje politické roky. Ja viem, že u dámy sa o rokoch nemá hovoriť, ale predsa sa už poznáme dosť dlho. Mimochodom, slogan o "starých" politikoch (čo sa už nabalili) a mladých, ktorých to ešte len čaká, je práve teraz v móde u viacerých "mladých" lídroch.

Mladosť by vraj mala byť politickou legitimáciou a prostriedkom na ceste k (osobnému) cieľu. To platí vo všeobecnosti, ale v politike mladosti bohužiaľ (našťastie?) chýbajú obzory. Dnes teda len toľko na tému politických tancov a ľudoviek pred blízkymi voľbami.

________________________________________
Rozhovor o politickom strachu je na tejto stránke: aktuality.sk

Na hrane zákona

Ktovie prečo mám vždy v nedeľu večer taký nepríjemný pocit, že niečo dobré, príjemné a slobodné končí a začínajú sa povinnosti? Aj včera to tak bolo, ale mal by som byť celkom spokojný, lebo som videl film, ktorý ma ešte stále v mysli zamestnáva. Musím o ňom premýšľať, bolo to, stručne povedané, ako obraz z doby rozvinutého kapitalizmu.

Neviem, ako by sa do slovenčiny preložil názov filmu "Hranaři". Hádam ako Na hrane zákona. Už aj to je veľmi jemné označenie korupcie na najvyšších miestach štátu a hospodárstva, lebo je to fakticky zlodejina a bezpracné obohacovanie sa na úkor poriadku a spoločnosti. Druhá vec je, kto sú tí ľudia zvaní "hranaři". Navonok úctyhodní kapitáni priemyslu, lobisti, poslanci a zabijaci v oblekoch. V skutočnosti bývalí veksláci, ŠTB-áci, KGB-áci  a nad tým všetkým vyčnieva dozor "veľkého brata" lokálneho šéfa NSA ako "supervisora". To stále hovorím o českom filme Hranaři.  

Je to dobrý film, ako celok núti k zamysleniu. Po stránke hereckého stvárnenia je excelentný. Pri takom hviezdnom obsadení sa ani nič iné neočakáva. Skutočne, tie charakterové stránky postáv boli vykreslené s patričnou hodnovernosťou a razanciou. Príbeh filmu je bizarný. Aj keď formálne ide len o jednu zákazku na stavbu nemocničného komplexu, pôsobí ako hodnoverná sonda do prostredia "smotánky" a elity spoločnosti. Vôbec nevadí, že je to príbeh zasadený do českých realít, jeho podstata je nám dôverne známa aj z našej súčasnosti.

Pri návšteve tohto filmu musí mať divák spočiatku trochu trpezlivosti, aby neupadol do nudy zo zmätku pri vkladaní množstva postáv do príbehu, ale oplatí sa vydržať. Nie je to srdcervúci príbeh, ale prináša svojim spôsobom nový pohľad. Je natočený s pragmatickým prehľadom a nadhľadom. Ani ukončenie filmu nie je nijako zvlášť romanticky sladkasté. Vo filme sa nájdu aj vraždy i vlastný odchod zo scény, ale aj úplne pragmatická záchrana zopár protagonistov útekom súkromným lietadlom do teplých krajín.

Pod dojmom z celého filmu som bol ochotný odpustiť začiatok a odchádzal som z kina zaujatý podstatou, myšlienkou filmu. V Čechách ohlasovali premiéru tohto filmu na 1. 12. 2011, ja som ho videl jedenásteho, teda moje hodnotenie je nezvyčajne čerstvé :) Film odporúčam aj preto, že v druhom pláne obsahuje aj prvky detektívky, ale hlavne pre celkový dojem a námet na zamyslenie.
 

Hrajú: Saša Rašilov, Kateřina Brožová, Mirosllav Etzler, Vilma Cibulková, Jan Tříska, Jiří Langmajer, Martin Dejdar, Milan Kňažko, Václav Podstránecký, Michal Dlouhý, Norbert Lichý, Radim Fiala, Vladimír Kratina, Jiří Korn. 

Kamera: Karel Fairraisl, hudba: Zdeněk Merta
 ...
Scenár: Oto Klempíř, Jiří Hubáček
Réžia: Tomáš Zelenka
Viac tu na oficiálnej stránke filmu.

Euro napreduje

Podľa správ na ČT1 má Poľsko záujem čím skôr vstúpiť do Eurozóny. Konečne jedna dobrá správa, keby som bol "investor" začal by som euru veriť. Už mi tam chýba len Česko.

Dobrý večer.

Kalendáre

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk", tak píše Ch. Baudelaire v preklade S. Kadleca. Básnik ďalej opisuje svoj starý sekretár, kde sú v zásuvkách naskladané spomienky. Nič nie je vraj horšie ako staré preplnené zásuvky skríň a sekretárov. Hlava je cintorín plný výčitiek, zoschnutých ruží a vôní čo páchnu. Je pyramídou v tmách a kryptou neznámou. 

To bol básnický úvod podľa knihy z Československej edície KPP (1966). Dnešná úvaha je v podstate o čase v šuplíkoch. Začalo to jednoduchým nákupným príkazom pri mojej pracovnej ceste do mesta: 

- A kúp mi aj kuchársky kalendár s receptami. 

Tak sa aj stalo, čoskoro pôjde na stenu a potom, ako starý, do zásuvky so staršími vydaniami kalendárov. Ak sa tam ešte zmestí. 

Kalendár našich gazdiniek, to je zvláštny fenomén, ktorý nám plní zásuvku na to určenú už dlhé roky. Obrazne plnil naše žalúdky a tým tak trochu aj naše životy. Ako mladí manželia sme mali aj takého spoločného menovateľa. Dobré jedlo sa treba naučiť variť, čerpať inšpiráciu zo skúseností iných. Podobne je to aj v iných manželských dôležitostiach. Niektoré zvláda príroda automaticky a neodolateľne, Kámasútra prichádza na rad až neskôr a úplne nakoniec, v modernej dobe, vari aj to Modré z neba, či ako sa to volá. 

Ale nepredbiehajme, reč je tu o kalendároch. Náš kalendárový šuplík je už značne naplnený, možno bude treba po pár rokoch nejaké gastronomické spomienky vyhodiť. Možno v ňom raz urobím štatistiku, koľko sme zaplatili za všetky tie recepty pre gazdinky (v prepočte na euro kým to ešte platí). Bola by z toho asi najdrahšia kuchárska kniha na svete. S kalendármi je to tak, najprv sú zavesené, potom zvesené a keď sa už nezmestia (do kontajnera) do šuplíka, ich éra končí nadobro. To je osud.