Koho?

V jednej predvolebnej ankete na internete som zodpovedal hŕbu otázok o politike a o verejnom živote. Vyšlo mi, že mojim preferenciám najlepšie vyhovuje program istého hnutia. To je však len virtuálna rovina. Prečo to tak nie je aj v skutočnosti? Lebo je tu vždy istý rozpor medzi slovami a činmi. Dokonca, často je rozpor aj medzi slovami a slovami. Rozpor medzi (predvolebnými) slovami a (povolebnými) činmi sa dostaví za každých okolností, po každej voľbe, ale predsa len, koho?

Napravo, či naľavo, na tom dnes už veľmi nezáleží, to sú len zásterky. Rozhodujú ľudia a hlavne širšie okolnosti, ktoré stanovujú hranice našim želaniam. Mnoho ľudí z politiky sme už spoznali. Niektorí sa prejavili, iní ešte nemali príležitosť a chceli by. Napriek tomu ich poznáme, lebo najviac možno veriť tej ich civilizačnej sile v pozadí - mať moc (so všetkými súvislosťami). Hádam len u jednej koalície možno veriť sľubom. Aspoň niektorým. Ak sľúbia, že budú privatizovať, tak aj budú a "okolnosti" im zatlieskajú. V inom často klamú, alebo sa mýlia.

Pred voľbami je vždy problematické vylúpnuť racionálne jadro zo slov. Niekedy sa to pozná ľahko, že tí čo kričia klamú, alebo sa jednoducho mýlia. A možno len pre istotu nezarátali do kalkulácií okolnosti, aby to vyznelo krajšie. Naša vnútorná politika totiž už nie je len naša. Bola iba chvíľu. Podobne ako naša ekonomika už dávno nie je naša. Len ľudia ostali. Osamotení. O pár dní skončia sľuby a život pôjde ďalej. K pevnému bodu ďalších štyroch rokov. Dúfajme, že v pokoji.

Nevyvážená telka

Pozerám sa na nový vzhľad TV obrazovky a padám. Vľavo hore je kanálové logo, ku ktorému je prilepená textová reklama na budúcu kanálovú reláciu. Vpravo hore je skromné koliesko s arabskou číslovkou - vek vhodnosti (vraj). Niektoré relácie by mali byť nevhodné až do 90 rokov, potom je to aj tak jedno. Vpravo dolu je vyskakovacia grafika alebo animovaná reklama. Niekedy je blikajúca. Už nič rušivejšie sa nedá vymyslieť (a o to v TV (reklame) ide). Len ľavý dolný ROH zíva prázdnotou. Vymyslite prosím už niečo vážení dolniaci a ľavičiari pre vyváženie televíznej zábavy!

Kam sme došli

Kto to vie? Pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou, ale natrápi sa pri tom. Nenávisť necháme bokom, s pravdou príliš nesúvisí. Pravda je vďačnou témou úvah, ale písať o pravde ešte neznamená písať pravdu. Zdá sa, že hranica medzi pravdou a "nepravdou" nie je nijako výrazná. Niekedy lož bije do očí a pravda sedí zastrčená v kúte. Ak si uvedomíme, že aj zamlčanie pravdy možno v istých súvislostiach považovať za lož, tak je orientácia v pravde ešte zložitejšia. Hlavne v politike.

Psychologička Zuzana Podkonická sa v diskusiu na TV JOJ (34:20 min.) vyjadrila, že každý z nás klame 10 až 200 krát denne. Ešte som svoje denné klamstvá nepočítal, ale pri takej frekvencii blogovania sa iste nemusím hanbiť :). Hrozivé je to číslo, ale vraj najčastejšie klameme s dobrým úmyslom. Ešte že tak, že rozhodujúci je úmysel. A čo dôsledky lží? Sú oblasti, kde sa čistá pravda ani nepredpokladá, napríklad v tej politike. Možno ani nejde o pravdu či lož, možno ide len o to, že omylom považujeme sľuby a chvastúnstvo za vyslovenie pravdy. 

Faktom je, že v spoločenskom živote, teda v politike, sa vždy klamalo (aj pretvárka je istý druh klamstva), klame sa a asi aj bude, lebo moc je veľká čarodejka. Aj dobré úmysly a dobré predsavzatia možno po čase kategorizovať ako vedomé, či nevedomé klamstvo. Alebo proste ako omyl, zlé zadanie, nesprávne vstupné informácie, nedokonalá analýza a závery, či neschopnosť zastávať danú funkciu. To sa dá vidieť v politike často. Iná situácia je v osobných a partnerských vzťahoch. Tam ide o viac.

Závislosť

Ak sa človeku nedostáva niečo, na čo si zvykol na čom je nejakým spôsobom závislý, pociťuje to ako nepohodu a nespravodlivosť. Nerád ostávam v takomto stave dlhšie, lebo mám pocit, že mi čosi dôležité uniká pomedzi prsty. Chýba mi to.

Existujú rôzne náhražky, no tie nie sú rovnocenné originálu. Pred časom som kdesi (tu na okraji sveta) napísal, že život možno naplniť žitím, alebo čítaním kníh. Nie je to pravda, aspoň nie celá. Kniha je len slabou náhražkou života.

Podstatnou esenciou života je HUDBA. Hudba je nenahraditeľná pre naše zdravie, je  duševným vitamínom "C". Ak chýba dlhší čas, objavujú sa abstinenčné príznaky. Duša stráca imunitu. Bez hudby si človek často ani nezaslzí dojatím a dojatie je duševným adrenalínom.

Amerika je unavená

Rád píšem o svojich dojmoch z filmov. Ešte radšej píšem o prvých dojmoch, ak sú. Občas píšem aj o svojich povrchných dojmoch. V každom prípade sú to moje vlastné dojmy, od nikoho si ich nepožičiavam. Ktovie, kam by som mal zaradiť dojmy zo včerajšieho prideľovania Oskarov? Sú prvé, ale tak trochu aj povrchné. Napriek tomu si z nich robím ďalekosiahle závery.

Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.

Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.

Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".