Ospravedlňujem sa všetkým blogerom, čitateľom a diskutérom, ktorých by sa dotkol môj predchádzajúci článok. Vychádzal som len z čiste mojich poznatkov, z toho ako ja sám pristupujem k blogu. Nič iné o nikom, lebo viem, že všetci píšeme hlavne pre radosť.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
2012/05/05
Niekto píše
Niekto píše len vtedy, keď sa stane v jeho blízkosti niečo dôležité. Iní píšu len tak, akoby zo zvyku. Ak si to uvedomia, vstúpia do seba a na chvíľu prestanú písať. Niekto podľahne kritike a niekto si to zhodnotí po svojom a nedá sa odradiť. Blog môže byť aj o vlastnom uspokojení a naplnení skromných literárnych ambícií. Môže byť ako poistný ventil, ktorý sa otvára, keď je už vnútorný pretlak pary neznesiteľný. Rovnakú službu, ba možno oveľa lepšiu, by urobil rozhovor z očí do očí, alebo aspoň z mailu do mailu, či z talku na talk. V blogu sa stáva uvoľnená para verejným tajomstvom, z energie je iba ľahká hmla. Je to rozhovor jednej osoby s celým svetom.
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
2012/04/30
Ars Organi 2012
Včera sa uskutočnil otvárací koncert 5. ročníka medzinárodného organového festivalu v Nitre. Piaristický kostol sv. Ladislava praskal vo švíkoch, všetky miesta boli obsadené. Hosťami otváracieho koncertu boli Musica Aeterna s umeleckým vedúcim Petrom Zajíčkom a Monika Melcová, vynikajúca slovenská organistka, pôsobiaca v Španielsku. Na Slovensku už viackrát koncertovala, v Bratislave, v Košiciach a inde, tak sú jej interpretačné kvality slovenskému publiku pomerne dobre známe. Jej silnou stránkou sú aj organové improvizácie. Toľko na úvod stačí, teraz prejdem ku svojim dojmom...
V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.
Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.
Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.
5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:
Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)
V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.
Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.
Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.
5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:
Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)
2012/04/25
Básne a básnici
Prišiel som na úžasnú podobnosť medzi fotografiou a básnickým umením. Inšpiroval ma článok Tibora Javora "Internet vás fotiť nenaučí" a následne diskusia k článku. Podľa všetkého to vyzerá tak, že medzi "umeleckou" fotografiou a tou inou je hlboká priepasť. Niekedy mám dojem, že je to tak aj medzi tvorbou "profesionálnych" básnikov a medzi básňami, ktoré píšu "básnici všedného dňa" ako únik ich každodenných emócií. Oni majú pocit, že sa musia zveriť spriazneným dušiam na internete. Ak si to pozorne všímate, iste zbadáte istý rozdiel, ktorý sa podobá rozdielu medzi "umeleckou" fotografiou a tou druhou.
Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.
Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania. Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete.
Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.
Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania. Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete.
2012/04/24
Referenčné rádio
Som lenivý, alebo mi prsty odvykli od klávesnice? Tak či onak, je tu téma, ktorá sa mi už dlhšie povaľuje v hlave. Potrebujem ju odtiaľ dostať von. Obed som už dovaril (paprikáš s klobásou), tak môžem začať s písaním.
Rádio je dnes už takmer zabudnutý fenomén, ale to je iba zdanie. Pretože jazdíme autami, tam vnútri je rádio neodmysliteľnou súčasťou cesty. Z tradície sa zachováva aj v domácnostiach. Dnes pichnú rádio do všetkého, čo je pripojené na elektrinu, alebo má baterky. Prehrávač CD má rádio, každý budík je "rádiobudík", hodiny sú kombinované s rádiom a dokonca aj na WC máme automaticky hrajúce rádio. To má svoje výhody, často sa dozvieme aj to, čo sme nechceli. Nevýhodou je, že ak sa preberá zaujímavá téma, bývam akosi dobrovoľne nútený si tam posedieť dlhšie, aby som počkal na pointu, alebo aspoň na koniec odseku.
Rádio je najčastejšie o hudbe, teda hlavne v aute. Doma naopak, aspoň u nás je rádio zaujímavé hlavne kvôli správam a diskusiám, ktoré bývajú zaujímavejšie ako tie pod "lampou". Tak sme sa dostali k tomu, čo vlastne rádio je. Ide totiž o obsah, nie o frekvencie a zväčša ani o kvalitu reprodukcie, ak je informačná hodnota vysoká. V našom éteri je kopec rádiových vysielačov. Kedysi to bolo jednoduché, bol Slovenský rozhlas a Hviezda. Tá bola spravodajská, kombinovaná s "populárnou" hudbou. Tie správy vtedy boli takmer o ničom, nič nové sa zväčša nedialo a aj to, čo by mohlo byť dôležité, bolo zabalené v presolenej omáčke.
Vráťme sa však do našej súčasnosti. Pri dlhšej jazde autom zväčša hľadám hudbu, ktorá by mi práve v danej situácii ladila s náladou. Istý čas som pri cestách pociťoval nedostatok "vážnej" hudby. Domáce rádiá prešli v našej domácnosti akýmsi výberovým konaním, v ktorom jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas. Teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich verejnoprospešných poplatkov, tak to za to stojí. Aj z dôvodu jednoduchosti sú všetky naše rádiá naladené na Rádio Slovensko. Stačí zapnúť hociktoré a už to ide. Samozrejme, aj v tej malej miestnôstke (kde aj poslanci NRSR chodia pešo) je naladené Slovensko.
Zvykli sme si počúvať Rádiožurnál na pravé poludnie, Od istého času mu konkurujú TV noviny na Jojke. Veď majú lepšiu pozíciu, lebo sa hovorí, že lepšie je raz vidieť aako dvakrát počuť. Rádiožurnál je vlastne náš hlavný referenčný program. Občas počúvame sobotný zábavník, alebo aj rozprávanie Borisa Filana. Najťažšie je odísť z WC v prebiehajúcej zaujímavej diskusii, povedzme, že na tému Vesmír, či iné spoločensky zaujímavé témy (aj nočné diskusie sú lákadlom na dlhší pobyt). Dalo by sa pokračovať v počúvaní pri hociktorom inom rádiu, alebo aj pri "rádiobudíku", ale byt je zväčša okupovaný televíziou. Jediné, na čom som si nezvykol, sú internetové rádiá. Ostávam verný klasike so Slovenskom.
Zdá sa, že rádio ešte dlho ostane nažive. Aj dávno zabudnuté gramofóny znova ožívajú. Prichádzame na to, že nie je všetko pravé javorové v digitálnej dokonalosti. Tak ako je vzrušujúce ladenie orchestra pred koncertom, tak je aj praskot starých platní osviežením a umocnením zážitku.
Do počúvania.
Rádio je dnes už takmer zabudnutý fenomén, ale to je iba zdanie. Pretože jazdíme autami, tam vnútri je rádio neodmysliteľnou súčasťou cesty. Z tradície sa zachováva aj v domácnostiach. Dnes pichnú rádio do všetkého, čo je pripojené na elektrinu, alebo má baterky. Prehrávač CD má rádio, každý budík je "rádiobudík", hodiny sú kombinované s rádiom a dokonca aj na WC máme automaticky hrajúce rádio. To má svoje výhody, často sa dozvieme aj to, čo sme nechceli. Nevýhodou je, že ak sa preberá zaujímavá téma, bývam akosi dobrovoľne nútený si tam posedieť dlhšie, aby som počkal na pointu, alebo aspoň na koniec odseku.
Rádio je najčastejšie o hudbe, teda hlavne v aute. Doma naopak, aspoň u nás je rádio zaujímavé hlavne kvôli správam a diskusiám, ktoré bývajú zaujímavejšie ako tie pod "lampou". Tak sme sa dostali k tomu, čo vlastne rádio je. Ide totiž o obsah, nie o frekvencie a zväčša ani o kvalitu reprodukcie, ak je informačná hodnota vysoká. V našom éteri je kopec rádiových vysielačov. Kedysi to bolo jednoduché, bol Slovenský rozhlas a Hviezda. Tá bola spravodajská, kombinovaná s "populárnou" hudbou. Tie správy vtedy boli takmer o ničom, nič nové sa zväčša nedialo a aj to, čo by mohlo byť dôležité, bolo zabalené v presolenej omáčke.
Vráťme sa však do našej súčasnosti. Pri dlhšej jazde autom zväčša hľadám hudbu, ktorá by mi práve v danej situácii ladila s náladou. Istý čas som pri cestách pociťoval nedostatok "vážnej" hudby. Domáce rádiá prešli v našej domácnosti akýmsi výberovým konaním, v ktorom jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas. Teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich verejnoprospešných poplatkov, tak to za to stojí. Aj z dôvodu jednoduchosti sú všetky naše rádiá naladené na Rádio Slovensko. Stačí zapnúť hociktoré a už to ide. Samozrejme, aj v tej malej miestnôstke (kde aj poslanci NRSR chodia pešo) je naladené Slovensko.
Zvykli sme si počúvať Rádiožurnál na pravé poludnie, Od istého času mu konkurujú TV noviny na Jojke. Veď majú lepšiu pozíciu, lebo sa hovorí, že lepšie je raz vidieť aako dvakrát počuť. Rádiožurnál je vlastne náš hlavný referenčný program. Občas počúvame sobotný zábavník, alebo aj rozprávanie Borisa Filana. Najťažšie je odísť z WC v prebiehajúcej zaujímavej diskusii, povedzme, že na tému Vesmír, či iné spoločensky zaujímavé témy (aj nočné diskusie sú lákadlom na dlhší pobyt). Dalo by sa pokračovať v počúvaní pri hociktorom inom rádiu, alebo aj pri "rádiobudíku", ale byt je zväčša okupovaný televíziou. Jediné, na čom som si nezvykol, sú internetové rádiá. Ostávam verný klasike so Slovenskom.
Zdá sa, že rádio ešte dlho ostane nažive. Aj dávno zabudnuté gramofóny znova ožívajú. Prichádzame na to, že nie je všetko pravé javorové v digitálnej dokonalosti. Tak ako je vzrušujúce ladenie orchestra pred koncertom, tak je aj praskot starých platní osviežením a umocnením zážitku.
Do počúvania.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)