Kupecké počty?

Mobilné telefónne a dátové siete sú výborným biznisom, kde je asi dovolené všetko. Najkrajšie sú akciové ponuky. Telefonujem obvykle veľmi málo, som samotár a takého v istej spoločnosti nemilujú, preto sa ma snažia dostať tam, kde by som bol platným telefonistom.

Ide o to, že terajších 50 minút za 6 € mi absolútne stačí, len v exponovaných mesiacoch to prečerpám. Telefón mám len ako telefón a SMS používam zriedka, radšej volám. Týmto som už prezradil o sebe veľa dôležitých informácii, ale inkognito operátora som zachoval...

Dnes mi poslali esemesku s ponukou na nový telefón so zľavou 40 €, ak si (výhodne) zmením paušál na 18 € mesačne (hahaha). Ide o to, že by som platil mesačne o 12 € viac ako doteraz, telefonoval by som rovnako, teda žiadne zvýšené nároky na operátora.

Zľavu na môj telefón by tak mali za 100 dní späť a pri ročnej viazanosti čistý zisk naviac o 144 €. Nehovoriac o tom, že za telefón by som doplatil jeho cenu v hotovosti pri kúpe. Som teda na vážkach, či byť fanúškom môjho operátora a dotovať ho ročne sumou 144 € (4338 Sk), alebo prihliadať na vlastný záujem.

Alternatíva je prejsť k inému operátorovi, kde mi ponúknu to isté, lenže v zelenom. Tak to chodí v "konkurenčnom" prostredí. Ak u nového poviete, že ste platili 6 € mesačne, ponúknu vám to isté, len aby vás dostali. Ostatné príde časom.

Dozrievanie poézie

Niekdy sa mi zdá, po skúsenostiach z čítania básní na internete, že existuje malá i veľká poézia. Nedá sa povedať, ktorá je lepšia, či krajšia, lebo to všetko záleží do značnej miery od naladenia čitateľa. Pochopiteľne, aj poetická forma, rýmy či rytmus, bohatstvo metafor a myšlienky môžu pripraviť čitateľa na plnohodnotný zážitok. Mám rád "veľkú" i "malú" poéziu. Tú moju veľkú píšu slávni a renomovaní básnici, klasici pevne zakotvení, ale aj súčasníci, ktorých poézia živí.

Rád čítam malú poéziu zviazanú v malých knižočkách vydaných vlastným nákladom, prvé ale aj opakované pokusy autorov uchovať svoje dielo v knižnej forme. Na internete je to trochu iné, skúša sa vo väčšom rozsahu. Nič to nestojí a odozva je takmer okamžitá. Čitateľ má veľký výber zdrojov, nevýhodou je práve to  oddeľovanie "zrna" od "pliev". To je daň za modernu. Pravdou je, že v tom množstve možno objavovať aj skvosty, ktoré sa bohužiaľ nikdy nedostanú na papier.

Dozrievanie je taká malá knižka od Ľudmily Kunikovej-Šamkovej. Kniha sa mi náhodou dostala do rúk a ja mám najradšej také "knihy s históriou", ktoré sa v mojich rukách ocitnú ako súčasť nejakého príbehu, teda majú so mnou "historickú" súvislosť. Zväčša nechodím za knihou, ale knihy chodia za mnou svojou vlastnou cestou. Básnická zbierka Dozrievanie je intímnou lyrikou o láske, o vzťahoch v dozrievaní. Nie je mojou úlohou hodnotiť básnický štýl, ale je jasné, že je to takzvaný "voľný verš".

Básne v tejto zbierke sú intímnou lyrikou. Každá obsahuje aj istý dej a osobnú výpoveď, či vyznanie. Oslovilo ma niekoľko básní svojou jednoduchou krásou a myšlienkou. Na záver ešte dve ukážky z knihy:

Kniha je bohato ilustrovaná abstraktnými maľbami Alexandry Šamkovej. Vyšla vo vydavateľstve Limerick v roku 2012. 

Líbáš jako...

Líbáš jako ďábel  je výborný film. V popise sa síce píše, že je to situačná komédia, ale vnímal som ju skôr ako bláznivú komédiu. To však platí len pre druhú polovicu filmu, lebo o prvej nič neviem. Je to jeden z mála filmov, pri ktorom som zaspal. Tentoraz dokonale, hneď od úvodných titulkov. Vraj som aj chrápal, ale nebolo to asi tak hrozné, lebo ma nik kvôli takej prkotine nebudil. No veď sa v podstate nič nestalo, vo veľkej sále sedelo len desať filmu chtivých divákov (a to som ešte dvoch pridal).

V "maximálnom" kine bolo doslova komorné prostredie, pohodlné kreslá a žiadne pukance, ktoré by ma rušili a udržiavali v bdelom stave. Druhá polovica filmu, ktorú som videl však stála za to. Super akčná bláznivá komédia, ako by to ani nebol český film. Veď tam hrala aj Kamila Magálová a hrala dobre. Celé herecké obsadenie bolo, ako keď do bábovky dáte namiesto múky len samé hrozienka. Tento krát to však nebolo na škodu. Konečne, pozrite si oficiálny popis filmu na stránke CSFD. A nezabudnite si prelúskať aj diskusiu.

Diskusia tam budí dojem, že český filmový divák je strašne náročný, ale asi v tom bude aj niečo iné. Rozosmial ma názor, že "Magálová slovenský akcent nikdy skrýt nedokáže" (a prečo by aj mala?). V skutočnosti hovorila česky výborne, ako Slovenka, ktorá už najmenej rok žije v Česku. Na druhej strane, ešte som nepočul českého herca, ktorý by vedel pekne rozprávať po slovensky, bez českého akcentu, zrejme chýba snaha. Ale dosť, lebo to nie je námet mojich dojmov z tohto filmu.

S filmom "Líbáš jako ďábel" som bol vcelku spokojný (druhá polovica), lenže budem si ho musieť pozrieť ešte raz. Za to moje odpočinkové "schrupnutie" vari ten film ani nemôže. Bolo to tak, že pred kinom sme si urobili hodinový pochod mestom a tesne pred začiatkom predstavenia, príjemne unavený, som si dal vynikajúcu čínsku kyslo-pálivú polievku. Bola naozaj výborná a dobre sa mi po nej spalo. Moje záverečné odporúčanie k tomuto filmu, ale aj vo všeobecnosti teda znie: pred českou akčnou filmovou komédiou si nikdy nedávajte čínsku polievku.

Čvirik

Pôvodne som chcel otitulkovať tento výkrik do tmy "tweet", ale bude to o jazyku, tak sa radšej držím toho svojho (nie od topánok). Jazykom sa dorozumievame, ale niekedy robíme aj iné neplechy. Niekedy do neho vkladáme nezmysly, alebo novoty, ktoré nám znejú "in". V hovorovej reči človek všeličo unesie, ale v médiách kde sa hovorí k "národu" už také slová ako "hosťka" a podobne, trochu falošne zarezonujú a zdvihnú nám (mne) adrenalín. Čo už, aj adrenalínové športy sú dnes "in". Pri médiách sa však nijako nezapotíme, leda ak od prekvapenia a úžasu.

Na ilustráciu, dnes (a denne) u mňa vedú tieto dva "in-tvary" z TV:

"dovolenka v rezorte", "klapkárd" a "hotel prdlajs", len dúfam, že som to správne napísal...

Samozrejme, že obľubujem aj tú reklamu s "pevnými hovie.kami" na ktoré sa mení správna životospráva psíka a mnoho ďalších. 

Na dnes len toľko. Všetko ostatné potrebné na tento námet dnes napísal Filip Struhárik vo svojom dnešnom "tweete", pod mottom:

"Konečne som pochopil, na čo je Twitter (aj ja). To keď chcete poslať SMS a nemáte komu".

Esemesky nemám rád, radšej zavolám a keď som stručný, je to aj lacnejšie. Ozaj, čítali ste že v jednom americkom štáte už zakázali esemeskovať na ulici? Neviem, v ktorom, ale zase nás tí Amíci predbehli. 

xixi

Tváre

Každý deň najmenej raz vidím jednu tvár, ktorú poznám najlepšie zo všetkých. Je aká je a je moja. Tak žije každý človek, seba pozná najlepšie podľa tváre. Máme zrkadlá a to nás odlišuje od zvierat. Oni najlepšie poznajú tváre tých, s ktorými sa stretnú, nie tú svoju. Alebo ešte lepšie poznajú svoju prenasledovanú korisť odzadu. Človek vďaka zrkadlu pozná najlepšie svoju tvár. Inak pozná dobre svoje ruky a tak trochu aj nohy. Tam poznanie seba samého končí. Ak mu neskôr narastie brucho, aj to sa zaradí medzí dobre známe časti tela, taká druhá tvár, ktorá ho predbieha.

Tvár je všeobecne považovaná za odznak človeka. Vyjadruje podstatu duše. Preto ju máme aj v preukazoch totožnosti. Tam je v pohľade spredu (en face). Ak pribudnú do osobného spisu človeka aj pohľady z boku, je zle. Zvyčajne si k tomu zoberú od neho aj odtlačky prstov a dnes už hádam aj biologické znamienka totožnosti. Celý človek sa v bežnom živote spoznáva až prostredníctvom fotografií a videa. Najlepšie sa poznajú TV a filmové "celebrity". Pre obyčajného človeka, ktorý sa často nefotí môžu byť fotografie a video obrovským  prekvapením. Najlepšie sa však ľudia vzájomne spoznávajú na nudistickej pláži. Až tam uvidíme, čo je to za človeka. Až tam je jasné, kto je kto.

Tak ďaleko, až k nudistom som ani nechcel zájsť. Charakter človeka oblečeného spoznávame najčastejšie podľa tváre. Vidíme mu do očí, ale rozhodujúca je tvár. Aj to, či má čisté ruky. Obrazne. U nás sa rozhovoru dvoch hovorí  "z očí do očí", ale sú národy, ktoré to vidia komplexne, preto si hovoria "face to face". To v prípade priateľstva. Inak môžeme poznať človeka aj z odvrátenej strany. Sme ľudia, tak na chrbát a na odvrátenú tvár vidíme inému človeku často až vtedy, keď od nás odchádza.