Názov článku je často určujúci pre jeho obsah, ale niekedy to môže byť aj naopak, že názov vyplynie z obsahu. Nedávno som, ležiac v bublinkovej vode vo vani, premýšľal o novom článku, ktorý by bol o dôležitej udalosti v mojom živote. Podarilo sa mi vymyslieť koncepciu článku, jeho dejovú líniu a dokonca aj niekoľko ucelených viet. Bola to výborná koncepcia, už tretia v poradí. Ktovie koľko ich ešte bude?
Býva to aj tak, že začnem písať podľa vymyslenej koncepcie a skončím s antikoncepciou. Aj keď nerád, ale niekedy je to tak lepšie. Tentokrát nemám žiaden pevný cieľ, len tak si trochu zaťukať do klávesnice. Vo vode (vo vani) často koncipujem články. Dnes ma napadli dva príbehy. Jeden je o nudizme a druhý o mužskej sile. Bol som totiž na nudistickej pláži.
Vstúpil som do prostredia FKK a nohavice som si nespustil ani na pol žrde. Pravdou je, že som tam bol úplne sám... To je všetko z tejto dejovej línie.
Písať o mužskej sile je trochu zložitejšie a chúlostivejšie. Muži sú vždy hrdí na svoju silu. Aj mladí, aj starí. Tak napríklad, mladí musia vynakladať veľké úsilie, keď uvidia peknú ženu, aby ich vzrušenie nenadobudlo fyzikálny rozmer. Starší muži tak isto, len ich úsilie je zamerané na to, aby ten ich materializmus nadobudol aké-také reálne rozmery.
Príjemné leto
2012/06/15
2012/06/11
Teória konca
Čo robiť? Neviem čím to je, ale mám chuť na pivo. Také správne vychladené v orosenom pohári. Som asi rozmaznaný, už mi ani zmrzlina nestačí. Voda z vodovodu niekedy dobre padne, ale nie každá chutí rovnako. Najlepšia je v Petržalke, tam si dám vždy naliať plný pohár. Voda je základom nášho života, bez jej tekutej formy by sme nemohli existovať. Nielen my, ale aj celá celučičká naša živá príroda.
Voda koluje v prírode na zemi, v oblakoch v riekach a v oceánoch. Aj v našom tele. Je v neustálom pohybe, až na jej ľadovú formu. Ale aj pri zamrznutí sa chová jedinečne, na rozdiel od iných látok pri mínusových teplotách voda zväčšuje svoj objem. Robí nám problémy chápania aj inak. Trochu sme si to s ňou rozhádzali, začína sa chovať extrémisticky. Prší keď nechceme a neprší keď chceme. Hrozné.
Voda ako taká však za nič nemôže, to my svojou aktivitou jej kladieme prekážky do cesty a nevieme čo s tým. Niektorí vedia, ako napríklad pán Kravčík. Poznám ho len z jeho článkov na blogu a z niekoľkých záberov v televízii. V žiadnom prípade s ním nechcem polemizovať, jeho teórie sú mi jasné, celkom logické a pochopiteľné. Škoda len, že s nimi prichádza, keď je takpovediac skoro neskoro.
Myslím na to, že jeho vodno-logické úvahy a názory sú v poriadku, len realizácia bohužiaľ nie je v jeho profesionálnej moci. Nie je v žiadnej našej moci vrátiť sa späť do čias, keď sa cesty a námestia nebetónovali, keď sa lesy nerúbali. S tými lesmi to asi nebude celkom tak ako píšem, tie sa klčovali a vypaľovali, odkedy sa človek začal zaoberať pestovaním plodín. Zdá sa, že je to neriešiteľný problém.
Problém je aj v tom, že každý jedinec myslí za seba a tí čo národy vedú, tiež myslia na seba. Riešenie neexistuje, dokonca ani ja ho nepoznám. Inak by som to povedal tak, že cesta je známa, ale všetci sa ňou vydať nevieme, či nemôžeme, alebo nechceme a jeden nič nezmôže. Žiaden národ, žiadne spoločenstvo ľudí nemyslí tak ako jeden múdry jedinec. V matematike platí, že 2x2 je 4, ale v napredovaní spoločnosti nie. Tam je výsledok najprv 2,5 niekedy mínus, ale štyri nie a nie.
Čo teda robiť, keď mám chuť na pivo a do krčmy je ďaleko. Teória hovorí, že by som sa mal vykašľať na moderný oblbovák internet, obliecť sa a ísť do krčmy (alebo aj do pubu). Som síce jedinec, ktorý myslí ako jedinec a keď sa mi nechce z domu von, tak ma k tomu ani teória nedovedie. Teórie si niekedy zahrajú s človekom poker. Ako toť, včera som doma objavil dve knihy s titulom "Teória konca" Načo sú mi dve a prečo mám dve, to netuším.
Zvyčajne tvrdím, že najradšej čítam knihy, ktoré majú históriu, ktoré sa ku mne dostanú zvláštnou cestou. Táto si vybrala dvojprúdovku. Mark Albert si vybral do svojej knihy Teórie konca citát z Alberta Einsteina:
Poviete si, že veľa slov pre nič. Naozaj? Mýliť sa je ľudské, ale mýlil sa aj Einstein?
Voda koluje v prírode na zemi, v oblakoch v riekach a v oceánoch. Aj v našom tele. Je v neustálom pohybe, až na jej ľadovú formu. Ale aj pri zamrznutí sa chová jedinečne, na rozdiel od iných látok pri mínusových teplotách voda zväčšuje svoj objem. Robí nám problémy chápania aj inak. Trochu sme si to s ňou rozhádzali, začína sa chovať extrémisticky. Prší keď nechceme a neprší keď chceme. Hrozné.
Voda ako taká však za nič nemôže, to my svojou aktivitou jej kladieme prekážky do cesty a nevieme čo s tým. Niektorí vedia, ako napríklad pán Kravčík. Poznám ho len z jeho článkov na blogu a z niekoľkých záberov v televízii. V žiadnom prípade s ním nechcem polemizovať, jeho teórie sú mi jasné, celkom logické a pochopiteľné. Škoda len, že s nimi prichádza, keď je takpovediac skoro neskoro.
Myslím na to, že jeho vodno-logické úvahy a názory sú v poriadku, len realizácia bohužiaľ nie je v jeho profesionálnej moci. Nie je v žiadnej našej moci vrátiť sa späť do čias, keď sa cesty a námestia nebetónovali, keď sa lesy nerúbali. S tými lesmi to asi nebude celkom tak ako píšem, tie sa klčovali a vypaľovali, odkedy sa človek začal zaoberať pestovaním plodín. Zdá sa, že je to neriešiteľný problém.
Problém je aj v tom, že každý jedinec myslí za seba a tí čo národy vedú, tiež myslia na seba. Riešenie neexistuje, dokonca ani ja ho nepoznám. Inak by som to povedal tak, že cesta je známa, ale všetci sa ňou vydať nevieme, či nemôžeme, alebo nechceme a jeden nič nezmôže. Žiaden národ, žiadne spoločenstvo ľudí nemyslí tak ako jeden múdry jedinec. V matematike platí, že 2x2 je 4, ale v napredovaní spoločnosti nie. Tam je výsledok najprv 2,5 niekedy mínus, ale štyri nie a nie.
Čo teda robiť, keď mám chuť na pivo a do krčmy je ďaleko. Teória hovorí, že by som sa mal vykašľať na moderný oblbovák internet, obliecť sa a ísť do krčmy (alebo aj do pubu). Som síce jedinec, ktorý myslí ako jedinec a keď sa mi nechce z domu von, tak ma k tomu ani teória nedovedie. Teórie si niekedy zahrajú s človekom poker. Ako toť, včera som doma objavil dve knihy s titulom "Teória konca" Načo sú mi dve a prečo mám dve, to netuším.
Zvyčajne tvrdím, že najradšej čítam knihy, ktoré majú históriu, ktoré sa ku mne dostanú zvláštnou cestou. Táto si vybrala dvojprúdovku. Mark Albert si vybral do svojej knihy Teórie konca citát z Alberta Einsteina:
Nespútaná sila atómu zmenila všetko okrem nášho spôsobu myslenia.
Preto sa nezadržateľne rútime do katastrofy, aká nebude mať obdoby.
Poviete si, že veľa slov pre nič. Naozaj? Mýliť sa je ľudské, ale mýlil sa aj Einstein?
2012/06/10
Čo príde, to príde
Som ako nejaký odľud, nestíham sa vyjadrovať k zásadným a dôležitým veciam ľudskej spoločnosti a všetko beriem tak, že čo príde, to príde, ale aj odíde. Spokojne si robím na blogu gramatické a štylistické chyby, veď máme tú demokraciu, ako sa onehdá vyjadril jeden kamarát ku druhému, keď od neho dostal po hube a vrátil mu to obratom. Nie že by som nechodil na manifestácie a protesty, len si vyberám tie dôležitejšie. Prvá sa naskytla pred mnohými rokmi a odvtedy nič.
Hádam aj jedna, či dve revolúcie za život úplne stačia. Nepatrím do skupiny, ktorá tvrdí, že práve tento štát, ktorý povstal z "nežnej" revolúcie a z vôle ľudu českého a slovenského, je ten najhorší na svete. Som teda odľud, čo nekráča po vyšliapanom chodníku más u nás na blogoch. Myslím si svoje. Presedlali sme predsa na klasický kapitalizmus, kde silnejší vyhráva a berie bank. Parlamentná demokracia je v podstate nástroj na získanie moci. A tak je to všade, len na Kube, v Číne a ešte možno niekde inde, je to trochu inak...
Ľudstvo sa množí nevídaným tempom, preto ak sa niektorí rozhodnú nemnožiť sa, je to ich právo a prospech spoločnosti. Ak sa však z takejto menšiny stane väčšina, logicky príde koniec sveta (to iste Stvoriteľ nedopustí a príroda sa zahrá na záchrancu ľudského rodu). Teda svet a vesmír ešte pobežia zopár miliónov našich rokov, len my tu nebudeme. A čo tu vlastne hľadáme? Iste sa tak pýtajú aj niektoré hĺbavé mravce v mravenisku, keď majú oddychový čas po práci. Potom príde buldozér a je po mravenisku. Tak nech len prší, lebo len keď prší môže vyjsť dúha. Podmienkou však je aj slnečné svetlo jasného rozumu.
Hádam aj jedna, či dve revolúcie za život úplne stačia. Nepatrím do skupiny, ktorá tvrdí, že práve tento štát, ktorý povstal z "nežnej" revolúcie a z vôle ľudu českého a slovenského, je ten najhorší na svete. Som teda odľud, čo nekráča po vyšliapanom chodníku más u nás na blogoch. Myslím si svoje. Presedlali sme predsa na klasický kapitalizmus, kde silnejší vyhráva a berie bank. Parlamentná demokracia je v podstate nástroj na získanie moci. A tak je to všade, len na Kube, v Číne a ešte možno niekde inde, je to trochu inak...
Ľudstvo sa množí nevídaným tempom, preto ak sa niektorí rozhodnú nemnožiť sa, je to ich právo a prospech spoločnosti. Ak sa však z takejto menšiny stane väčšina, logicky príde koniec sveta (to iste Stvoriteľ nedopustí a príroda sa zahrá na záchrancu ľudského rodu). Teda svet a vesmír ešte pobežia zopár miliónov našich rokov, len my tu nebudeme. A čo tu vlastne hľadáme? Iste sa tak pýtajú aj niektoré hĺbavé mravce v mravenisku, keď majú oddychový čas po práci. Potom príde buldozér a je po mravenisku. Tak nech len prší, lebo len keď prší môže vyjsť dúha. Podmienkou však je aj slnečné svetlo jasného rozumu.
2012/06/06
Dva v jednom
Dnes mám dobrú náladu, tak som sa rozhodol, že vám ponúknem dva články v jednom. Za rovnakú cenu, zaplatíte len raz a potešíte sa dvakrát. Áno, cena je nula celá nula €. Nie že by bola pridaná hodnota tohto článku nulová, to nie. Možno sa len blíži k nule, ale vychádza z nekonečna... Dosť už bolo matematiky, lebo zabudnem, o čom som to chcel. Aha, je to o zvykoch, ktoré nás tlačia ako železná košeľa.
Zvykol som si už dávno chodiť všade v meste a blízkom okolí na bicykli. Všeličo sa medzitým udialo, tak mi poradili, že bicykel nie, že základným pohybom človeka je pešia chôdza. Dal som si povedať a chodím. Je to naša prirodzenosť, veď od malička chodíme. Najprv nesmelo po štyroch, do školy už chodíme po dvoch, neskôr chodíme na rande, za frajerkou až nakoniec chodíme dlho, predlho do roboty a za milenkou.
Do roboty sa chodí až kým sa džbán nerozbije. Potom začneme chodiť na úrad práce, alebo ešte horšie, začneme chodiť s dôchodcovskou paličkou. Chodíme už len do klubu veteránov práce. Takže, nech by sa stalo čokoľvek, jedine na vlastné nohy je spoľahnutie. Nohy nám nevyradí žiadna kríza, ani naftové dno. Autá dáme do šrotu, bicykel do zberných surovín a budeme sa zase pohybovať na vlastných nohách v prirodzenom okruhu dosahu. Čo nás čaká, to nás neminie.
A teraz to, čo som pribalil k úvahe o chodení. Je to zadarmo, tak sa nebojte a čítajte ďalej. Bude reč o autolekárničkách. Každá má totiž svoju expiračnú dobu a keď jazdíme bez nehody, bez použitia ju po uplynutí dátumu platnosti nahradíme novou. Čo so starou? Teda mám na mysli tú lekárničku. Sú len dve možnosti: nakúpiť do domácnosti ostré nože a začať sa flastrami následne ošetrovať, hoci sú po expirácii. Druhou možnosťou je vyhodiť ju.
Byť či nebyť lekárnička, čo je viac?
Howgh (čítaj „hau“ alebo „haug“), teda dohovoril som a na dnes aj dopísal.
Zvykol som si už dávno chodiť všade v meste a blízkom okolí na bicykli. Všeličo sa medzitým udialo, tak mi poradili, že bicykel nie, že základným pohybom človeka je pešia chôdza. Dal som si povedať a chodím. Je to naša prirodzenosť, veď od malička chodíme. Najprv nesmelo po štyroch, do školy už chodíme po dvoch, neskôr chodíme na rande, za frajerkou až nakoniec chodíme dlho, predlho do roboty a za milenkou.
Do roboty sa chodí až kým sa džbán nerozbije. Potom začneme chodiť na úrad práce, alebo ešte horšie, začneme chodiť s dôchodcovskou paličkou. Chodíme už len do klubu veteránov práce. Takže, nech by sa stalo čokoľvek, jedine na vlastné nohy je spoľahnutie. Nohy nám nevyradí žiadna kríza, ani naftové dno. Autá dáme do šrotu, bicykel do zberných surovín a budeme sa zase pohybovať na vlastných nohách v prirodzenom okruhu dosahu. Čo nás čaká, to nás neminie.
A teraz to, čo som pribalil k úvahe o chodení. Je to zadarmo, tak sa nebojte a čítajte ďalej. Bude reč o autolekárničkách. Každá má totiž svoju expiračnú dobu a keď jazdíme bez nehody, bez použitia ju po uplynutí dátumu platnosti nahradíme novou. Čo so starou? Teda mám na mysli tú lekárničku. Sú len dve možnosti: nakúpiť do domácnosti ostré nože a začať sa flastrami následne ošetrovať, hoci sú po expirácii. Druhou možnosťou je vyhodiť ju.
Byť či nebyť lekárnička, čo je viac?
Howgh (čítaj „hau“ alebo „haug“), teda dohovoril som a na dnes aj dopísal.
2012/06/04
Elektronika a blogy
Po ťažkých témach v posledných článkoch by sa žiadalo niečo na uvoľnenie, lenže kde vziať a nekradnúť? Vie niekto aspoň nejaký dobrý vtip? Vidím, že sa nikto nehlási. Tak to niekedy bývalo aj v škole. Mali sme jedného profesora, ktorý nás učil elektrotechniku. Bol to "trnavák", so všetkým čo k tej reči patrí. Veľmi rád rozprával a filozofoval o čomkoľvek. Bolo mu jedno či je to o vyšívaní krížovým stehom, alebo o atómových ponorkách.
Najlepšie na tom (vtedy pre nás) bolo to, že keď rozprával on, tak nás neskúšal. Ale ani neprednášal tie odborné záležitosti. Podstatnou našou úlohou bolo predkladať mu témy rozhovorov - naše otázky, na ktoré on potom odpovedal vyčerpávajúcim monológom. Čím neobvyklejšia bola téma, tým väčšie bolo jeho rozprávačské zanietenie. Na konci hodiny nezabudol pripomenúť: naučíte sa od strany tej a tej, po stranu tú a tú a budem skúšať.
Nabudúce sme si vopred pripravili nové otázky a kým mal o čom rozprávať, tak zase neskúšal. Zlé bolo, keď sme už vyčerpali našu mladú fantáziu a už sme nevedeli čo nás ešte môže zaujímať z tohto i z onoho sveta, tak začalo tvrdé skúšanie. Napriek takémuto vyučovaniu som nezanevrel na elektrotechniku. Čírou náhodou ma neskôr na vojne dali do kurzu elektroniky. Tam som dostal základy logických obvodov, čo je vyššia forma elektroniky. A nové hobby bolo na svete.
Keby to tak šlo aj na blogu: dajte mi otázku a ja budem o tom písať! Ak mi ju nedáte, budem písať o všetkom, čo mi napadne. Len vás nebudem skúšať, to sľubujem.
Najlepšie na tom (vtedy pre nás) bolo to, že keď rozprával on, tak nás neskúšal. Ale ani neprednášal tie odborné záležitosti. Podstatnou našou úlohou bolo predkladať mu témy rozhovorov - naše otázky, na ktoré on potom odpovedal vyčerpávajúcim monológom. Čím neobvyklejšia bola téma, tým väčšie bolo jeho rozprávačské zanietenie. Na konci hodiny nezabudol pripomenúť: naučíte sa od strany tej a tej, po stranu tú a tú a budem skúšať.
Nabudúce sme si vopred pripravili nové otázky a kým mal o čom rozprávať, tak zase neskúšal. Zlé bolo, keď sme už vyčerpali našu mladú fantáziu a už sme nevedeli čo nás ešte môže zaujímať z tohto i z onoho sveta, tak začalo tvrdé skúšanie. Napriek takémuto vyučovaniu som nezanevrel na elektrotechniku. Čírou náhodou ma neskôr na vojne dali do kurzu elektroniky. Tam som dostal základy logických obvodov, čo je vyššia forma elektroniky. A nové hobby bolo na svete.
Keby to tak šlo aj na blogu: dajte mi otázku a ja budem o tom písať! Ak mi ju nedáte, budem písať o všetkom, čo mi napadne. Len vás nebudem skúšať, to sľubujem.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)