Peňaženka

Je ticho po búrke. Je to ticho podobné tichu pred búrkou, len nemá ten zlovestný nádych. V parku sa dýcha voľne, je čistý vzduch podfarbený silnou vôňou kvitnúcich líp. Vo vzduchu je pohoda, ktorú rušia iba unavené a spokojné vtáčie trylky. Dobre sa to počúva a je to v komplexe pohoda, ktorá sa nedá kúpiť za peniaze.

Svoje prvé drobné peniaze som celé leto nosieval v zadnom vrecku červených trenírok. Inde ani nemohli byť, to bol jediný kus odevu na našich mladých telách počas celého leta. Žili sme zdravo... Neskôr som mal malú, chudobnú peňaženku a závidel som - v dobrom - boháčom s vybúleným zadným vreckom nohavíc.

Aj ja som mal donedávna takú peňaženku s množstvom priehradiek a skoro nič v nich. Dnes už aj tak nie sú peniaze znakom bohatstva, ale bankové karty. Tie sú malé a tá miznúca trocha hotovosti nezaváži. Včera som sa rozhodol zmeniť svet. Teda aspoň jeho malé skromné zrnko piesku. Kúpil som si exkluzívnu tenkú peňaženku.

Tá moja nová je z jemnej kože a až z Brazílie. Doma nemáme. Jej cena bola vyššia ako hotovosť v mojej starej po nákupe. Preložil som do nej všetko čo som mal v starej peňaženke a teraz vyzerám, ako by som nemal žiadnu v zadnom vrecku nohavíc. Niekedy to tak dopadne, ako v tej poučke, že človek nie je tak bohatý aby si kupoval lacné veci.

Tak som dopadol aj na nedávnej - komerčnej - besede so spisovateľom Banášom. Má taký dar reči, že som neodolal a kúpil som si od neho štyri knihy. So zľavou, ale predsa, toľko kníh naraz som ešte nikdy nekupoval. Rozprával o idiotoch v politike a my sme kupovali ako idioti...

S mnohými Banášovými spisovateľskými názormi by sa dalo súhlasiť, ale s viacerými aj polemizovať. Na to tam však nebol dostatočný priestor, tak možno niekedy inokedy ho ešte aspoň takto v monológu zpolemizujem. Tak budem mať istotu, že moja peňaženka po polemike nestenčie.


Neprešlo jazykovou kontrolou.
    

Vlci

Správa z tlače: Dlhoročnú ošetrovateľku vlkov v zoo vlci roztrhali.
... Keby sa dalo veriť zvieratám, dalo by sa veriť aj ľuďom.

Leto, leto

Názov článku je často určujúci pre jeho obsah, ale niekedy to môže byť aj naopak, že názov vyplynie z obsahu. Nedávno som, ležiac v bublinkovej vode vo vani, premýšľal o novom článku, ktorý by bol o dôležitej udalosti v mojom živote. Podarilo sa mi vymyslieť koncepciu článku, jeho dejovú líniu a dokonca aj niekoľko ucelených viet. Bola to výborná koncepcia, už tretia v poradí. Ktovie koľko ich ešte bude?

Býva to aj tak, že začnem písať podľa vymyslenej koncepcie a skončím s antikoncepciou. Aj keď nerád, ale niekedy je to tak lepšie. Tentokrát nemám žiaden pevný cieľ, len tak si trochu zaťukať do klávesnice. Vo vode (vo vani) často koncipujem články. Dnes ma napadli dva príbehy. Jeden je o nudizme a druhý o mužskej sile. Bol som totiž na nudistickej pláži.

Vstúpil som do prostredia FKK a nohavice som si nespustil ani na pol žrde. Pravdou je, že som tam bol úplne sám... To je všetko z tejto dejovej línie.

Písať o mužskej sile je trochu zložitejšie a chúlostivejšie. Muži sú vždy hrdí na svoju silu. Aj mladí, aj starí. Tak napríklad, mladí musia vynakladať veľké úsilie, keď uvidia peknú ženu, aby ich vzrušenie nenadobudlo fyzikálny rozmer. Starší muži tak isto, len ich úsilie je zamerané na to, aby ten ich materializmus nadobudol aké-také reálne rozmery.

Príjemné leto

Teória konca

Čo robiť? Neviem čím to je, ale mám chuť na pivo. Také správne vychladené v orosenom pohári. Som asi rozmaznaný, už mi ani zmrzlina nestačí. Voda z vodovodu niekedy dobre padne, ale nie každá chutí rovnako. Najlepšia je v Petržalke, tam si dám vždy naliať plný pohár. Voda je základom nášho života, bez jej tekutej formy by sme nemohli existovať. Nielen my, ale aj celá celučičká naša živá príroda.

Voda koluje v prírode na zemi, v oblakoch v riekach a v oceánoch. Aj v našom tele. Je v neustálom pohybe, až na jej ľadovú formu. Ale aj pri zamrznutí sa chová jedinečne, na rozdiel od iných látok pri mínusových teplotách voda zväčšuje svoj objem. Robí nám problémy chápania aj inak. Trochu sme si to s ňou rozhádzali, začína sa chovať extrémisticky. Prší keď nechceme a neprší keď chceme. Hrozné.

Voda ako taká však za nič nemôže, to my svojou aktivitou jej kladieme prekážky do cesty a nevieme čo s tým. Niektorí vedia, ako napríklad pán Kravčík. Poznám ho len z jeho článkov na blogu a z niekoľkých záberov v televízii. V žiadnom prípade s ním nechcem polemizovať, jeho teórie sú mi jasné, celkom logické a pochopiteľné. Škoda len, že s nimi prichádza, keď je takpovediac skoro neskoro.

Myslím na to, že jeho vodno-logické úvahy a názory sú v poriadku, len realizácia bohužiaľ nie je v jeho profesionálnej moci. Nie je v žiadnej našej moci vrátiť sa späť do čias, keď sa cesty a námestia nebetónovali, keď sa lesy nerúbali. S tými lesmi to asi nebude celkom tak ako píšem, tie sa klčovali a vypaľovali,  odkedy sa človek začal zaoberať pestovaním plodín. Zdá sa, že je to neriešiteľný problém.

Problém je aj v tom, že každý jedinec myslí za seba a tí čo národy vedú, tiež myslia na seba. Riešenie neexistuje, dokonca ani ja ho nepoznám. Inak by som to povedal tak, že cesta je známa, ale všetci sa ňou vydať nevieme, či nemôžeme, alebo nechceme a jeden nič nezmôže. Žiaden národ, žiadne spoločenstvo ľudí nemyslí tak ako jeden múdry jedinec. V matematike platí, že 2x2 je 4, ale v napredovaní spoločnosti nie.  Tam je výsledok najprv 2,5 niekedy mínus, ale štyri nie a nie.

Čo teda robiť, keď mám chuť na pivo a do krčmy je ďaleko. Teória hovorí, že by som sa mal vykašľať na moderný oblbovák internet, obliecť sa a ísť do krčmy (alebo aj do pubu). Som síce jedinec, ktorý myslí ako jedinec a keď sa mi nechce z domu von, tak ma k tomu ani teória nedovedie. Teórie si niekedy zahrajú s človekom poker. Ako toť, včera som doma objavil dve knihy s titulom "Teória konca" Načo sú mi dve a prečo mám dve, to netuším. 

Zvyčajne tvrdím, že najradšej čítam knihy, ktoré majú históriu, ktoré sa ku mne dostanú zvláštnou cestou. Táto si vybrala dvojprúdovku. Mark Albert si vybral do svojej knihy Teórie konca citát z Alberta Einsteina:

Nespútaná sila atómu zmenila všetko okrem nášho spôsobu myslenia. 
Preto sa nezadržateľne rútime do katastrofy, aká nebude mať obdoby.

Poviete si, že veľa slov pre nič. Naozaj? Mýliť sa je ľudské, ale mýlil sa aj Einstein?

Čo príde, to príde

Som ako nejaký odľud, nestíham sa vyjadrovať k zásadným a dôležitým veciam ľudskej spoločnosti a všetko beriem tak, že čo príde, to príde, ale aj odíde. Spokojne si robím na blogu gramatické a štylistické chyby, veď máme tú demokraciu, ako sa onehdá vyjadril jeden kamarát ku druhému, keď od neho dostal po hube a vrátil mu to obratom. Nie že by som nechodil na manifestácie a protesty, len si vyberám tie dôležitejšie. Prvá sa naskytla pred mnohými rokmi a odvtedy nič.

Hádam aj jedna, či dve revolúcie za život úplne stačia. Nepatrím do skupiny, ktorá tvrdí, že práve tento štát, ktorý povstal z "nežnej" revolúcie a z vôle ľudu českého a slovenského, je ten najhorší na svete. Som teda odľud, čo nekráča po vyšliapanom chodníku más u nás na blogoch. Myslím si svoje. Presedlali sme predsa na klasický kapitalizmus, kde silnejší vyhráva a berie bank. Parlamentná demokracia je v podstate nástroj na získanie moci. A tak je to všade, len na Kube, v Číne a ešte možno niekde inde, je to trochu inak...

Ľudstvo sa množí nevídaným tempom, preto ak sa niektorí rozhodnú nemnožiť sa, je to ich právo a prospech spoločnosti. Ak sa však z takejto menšiny stane väčšina, logicky príde koniec sveta (to iste Stvoriteľ nedopustí a príroda sa zahrá na záchrancu ľudského rodu). Teda svet a vesmír ešte pobežia zopár miliónov našich rokov, len my tu nebudeme. A čo tu vlastne hľadáme? Iste sa tak pýtajú aj niektoré hĺbavé mravce v mravenisku, keď majú oddychový čas po práci. Potom príde buldozér a je po mravenisku. Tak nech len prší, lebo len keď prší môže vyjsť dúha. Podmienkou však je aj slnečné svetlo jasného rozumu.