Konce

Všetko má svoj koniec, dokonca aj ten vesmír, o ktorom sme si mysleli, že je nemenný. Vraj sa rozpína už od svojho veľkého Big-Bangu. Keď sa raz dorozpína, začne sa zmenšovať až do formy nehmotného bodu. To je taká laická hypotéza zostavená z viacerých vedeckých hypotéz... Aj svet, ktorý stvoril Boh má svoj koniec, ako hlása Biblia, koniec sveta bude keď nás všetkých postavia pred tribunál Posledného súdu. Nejde však o nič, čo by sa nás dotýkalo práve teraz. 

Teraz nás postihujú každodenné malé konce. Končí sa aj leto, ktoré ešte nedávno láskalo vlahým podvečerom naše tváre. Bolo to krátke, ale bolo a dobre to padlo po tropických horúčavách. Začíname si zvykať na horúce leto a teraz si budeme zvykať na jesenné dažde. Mladé lastovičky sa už naučili lietať, po krátkom vytrvalostnom lietaní okolo domov, odletia do svojich teplých krajín.

Nakoniec aj jesenné farby stromov zatrie fixírkou snehová beloba a udrú nám do tvárí mrazy. Opäť budeme spomínať a smútiť za horúcim letom. Tak to chodí od ľudskej nepamäti. Civilizácia trvá príliš krátko na to, aby si uvedomila plazivé zmeny smerujúce ku koncu. Podobne ako v prírode to funguje aj medzi ľuďmi. Striedajú sa ročné obdobia. Po jari lásky príde leto a po ňom sychravá jeseň. Nakoniec koniec jesene spečatí zima. Konce nie sú zlé, zlé je len to odchádzanie. Tak nejako to napísal Jiří Wolker o sebe.

Guláš

Píše sa mi ťažko, mám novú klávesnicu. Je tvrdšia ako doterajšia. Spojil som príjemné s užitočným. Písať na nej je iné ako na starej, ale vonia novotou a čistotou. Zároveň je to aj užitočné telesné cvičenie. Nedávno sa mi minul toner v tlačiarni, tak som sa vybral do najbližšej počítačovej predajne. Prekvapilo ma, že je v likvidácii a predávajú poslednýkrát a to všetko za polovičnú cenu. Chcel som kúpiť hneď dva tonery, ale mali iba jeden. Klávesnicu za polovicu som zobral ako prémiu. Stará by aj tak musela prejsť dôkladnou hygienickou očistou.

Prvý september sme oslávili aj dňom pracovného pokoja. Možno to bolo naposledy, ak nám pracovný pokoj zrušia a ostane len sviatok. Mnohých to bude mrzieť. Tých čo sa tešia na každý voľný deň, ale aj tých, ktorí  frflú na všetko okolo nás a prirovnávajú ústavu k Novému času a Cosmopolitanu. My sme boli v rámci "posviatku" na druhom dni leteckých dní na Sliači. Bol to perfektný deň, mierne pod mrakom, len chvíľami pálilo slnko ako feferón. Teraz som sa vrhol na organizovanie a upratanie svojich pracovísk. Bolo to tak trochu vyprovokované, ale som rád, že som začal.

Mám nové usporiadanie pracovnej plochy, mám zmenu na hlavnej stránke blogu a začal som už organizovať aj elektro-mechanickú dielňu. Nie je to nič extra, v podstate je to časť komory, kde občas čosi zrealizujem. Hlavne v minulom čase. Človek musí mať nejaké koníčky a niekedy aj kone. Ja rád aj varím, hlavne keď som hladný. Dnes ma postavila povinnosť ku šporáku. Nie že by som protestoval, guláš varím rád, lebo to sa hádam ani nedá pokaziť. Za predpokladu kvalitných surovín a dobrého základného receptu. Ak má človek kvalitné suroviny, nie je problémom ani napísanie článku na blog. Ale to už je o iných gulášoch...
 

Čo dodať?

To je masaker cien (vraj) a úrovne reklamy tiež. Je to ako horor s motorovou pílou. Čo dodať, sú reklamy vtipné, ale aj také oné... 

Situácia je zlá

nie však zúfalá. Ako by sa Zem prestala točiť okolo jadra a otočila sa zrazu okolo "Pussy". Riot bola kapela z 80. rokov  minulého storočia. Rusky sa teda svojim "hudobným" štýlom inšpirovali v antikvariáte Ameriky. Ktovie kde sa inšpirovali svojimi spôsobmi? Možno v starom Ríme v čase úpadku impéria. Nič z toho však nie je dôležité, lebo bojovali proti vládcovi Ruska. Teda je celkom pochopiteľná(?) "naša" snaha "demokraticky" prehliadať podstatu veci.

Dve z nich vraj ušli do teplých krajín. Som zvedavý, ak sa zrazu objavia s podobnou produkciou, napríklad v Notre Dame, ako dopadnú. Musím sa na záver tejto témy ospravedlniť, ale všetci už písali o "Pussy", tak som musel aj ja. Je to ako pred voľbami, každý sa vyjadrí a kto nie, stojí na chodníku a nemiluje republiku.

Všetko sa to tu vlastne točí o ľudských vzťahoch. Človek je tvor spoločenský, potrebuje iných okolo seba, aby mu nastavili zrkadlo, alebo aby mu poslúžili ako odrazový mostík ku svojej vlastnej veľkosti. Iní sa odrážajú od hlúposti iných, aby tak relatívne zmúdreli. Veď všetko poznanie je založené na porovnávaní a skúmame len to, čo nepoznáme.

Človek s človekom musí mať nejaký definovaný, alebo aj nedefinovaný vzťah. Napríklad také priateľstvo, či kamarátstvo. Podľa slovníka je to furt to isté, ale vraj je rozdiel v tom, že priatelia môžu byť voči sebe úprimní a čo je ešte dôležitejšie, môžu si navzájom povedať úprimne aj nepríjemné veci. Kamarát nemá tú výsadu, ten môže len súhlasiť. Alebo je to všetko inak a naopak? 

V tomatnom souse

Kedysi, na internáte nám dávali v rámci nedeľnej suchej večere "bičky v tomatnom souse". To bola taká konzerva s malými rybičkami, nejaký druh sardiniek v paradajkovej omáčke zvláštnej ruskej chuti. Chalani to nemali radi, ani mne to príliš nechutilo, ale niekedy ma hlad donútil na chuť zabudnúť. Píšem o tom preto, že dnes na raňajky sme mali niečo podobné, ale značne chutnejšie: Baltické sardinky v pikantnej tomatovej omáčke.

Každý človek má niečo rád a niečo nemá rád. Platí to samozrejme aj o ženách. Ja nemám rád tie ženské športovkyne, ktorým po preteku strčia pod nos mikrofón a oni, akoby lapali po dychu, rozprávajú o svojom víťazstve, či prehre (to je jedno). V každom prípade je to rýchle, ukričané a monotónne. Istý čas to bola aj móda moderátoriek "celebrít" TV a aj v rozhlase sa to praktizovalo. Našťastie len dočasne. Sledujem však len Slovenský rozhlas, takže neviem, ako je to inde.

V tom "ukričanom" čase to vyzeralo na obrazovke ako súťaž v počte slov za minútu. V pôvodných televíznych seriáloch sa už nesúťaží, je v móde niečo z úplne opačného konca. Hovorí sa nevýrazne, akoby mimochodom, čo sa v životnej praxi vyskytuje často, ale do umeleckého prejavu sa "ledabolosť" príliš nehodí. Tento problém mi pripomenul aj najnovší seriál, kdesi pod povrchom.

Niekedy mám dojem, že tí herci majú seriálovú tvorbu len ako "bokovku", kde sa vôbec nemusia namáhať. Chodia si tam na relax. Aspoň mne to niekedy tak pripadá. Chýba skutočná, presvedčivá hra obličajov. Herec, ktorý sa tvári nezúčastnene, môže povedať čokoľvek, nenadchne. Nádherne v tomto zmysle pôsobil slovenský film Dom. Je dôkazom toho, že netreba veľa slov, ak sa vie emócia vyjadriť výrazom tváre.

Po čase zisťujem, že (mnou) tak zaznávaný Panelák sa po tých rokoch trochu zlepšil. Niektorí herci sú tam naozaj ako naozaj, presvedčiví vo svojich roliach. To isté si myslím aj o seriáli Mafstory. Neviem, koľko dielov nových seriálov už majú natočených, ale verím, že tie predposledné už budú dokonalé... Nádej žije.