Dempseyho druhá šanca

Seriál, starý hádam dvadsať rokov, sa ešte stále občas mihne na obrazovkách našich televízorov. Nedávno som sa pri jednom príbehu dvoch mladých detektívov zastavil. Upútal ma Dempsey, ale hlavne Makepeacová svojou mladou a krásnou tvárou. Dempsey ma tiež upútal tvárou, presnejšie povedané slnečnými okuliarmi... Nebolo na nich nič zvláštne, len sa nápadne podobali tým mojim, ktoré som po dvadsiatich rokoch vytiahol zo spodnej zásuvky stola.

Tak beží čas a tak sa staré veci vracajú z nadčasovej zóny, len my nemladneme, ale prispôsobujeme svoje tváre primerane veku. Človek zväčša svoje zmeny ani nepostrehne, najskôr si ich uvedomí na tvárach ľudí okolo seba. V manželstve je to podobné, aj tam sa všetko stále mení, nedostatok pozorovacieho odstupu však maskuje zmeny, až sa zrazu objavia v plnej nahote a aktéri sú šokovaní (svojou nahotou). Prichádza kríza. A to platí aj o tých, ktorí chodia pravidelne na nudistické pláže. Toto však nie je žiadna filozofujúca úvaha, len tak trochu obšírnejší úvod k mojim dojmom z jedného filmu, ktorý sme si vybrali systémom "mačka vo vreci".

Vyskytlo sa u nás jedno voľné nedeľné popoludnie a náhodou sme sa práve vtedy pohybovali v blízkosti "multikina". Vošli sme dnu, kúpil som dva lístky so zľavou na film, ktorý mal práve začať. Keď som sa dodatočne spýtal pokladníka, aký je to film a či stojí zato, tak len trochu rozpačite začal, že "Je to síce komédia, ale..." Ale stačilo na to, aby sa môj záujem o príbeh "Druhá šanca" zvýšil. Kto by nechcel druhú šancu? Veď aj tak už v tej chvíli boli kocky hodené, teda vlastne "vstupenky kúpené". Aby to nebolo také jednoduché, kúpil som aj to najmenšie balenie "popcornu", hoci za nekresťanskú cenu.

Kým prešla reklama, polovicu popcornu (pukancov...) som zbaštil. Sedelo sa mi pohodlne a s prvými titulkami prišiel aj film. Meryl Streepová bývala zárukou dobrých filmov, tak som bol plný očakávaní, ale zrejme aj tu hrá vek svoju zákernú úlohu. Príbeh dvoch manželov po 31 rokoch manželstva v pochopiteľnej kríze však nemohol príliš zaujať. Aj tak som v prvej tretine filmu úspešne premáhal spánok. Nemyslím, že by boli na vine tie úvodné pukance. Dej sa rozvíjal dosť zdĺhavo. Až neskôr prišlo to hlavné, čo malo spôsobiť vyostrenie konfliktu. Meryl predala niekoľko akcií (manžela neinformovala) a zaplatila akémusi manželskému poradcovi 4 tisíc doláčov za týždňovú konzultáciu.

On (manžel) najprv šokovaný odmietol také ponižujúce sedenie, nakoniec ale šiel (veď ju má stále rád). Tu to už začínalo naberať na obrátkach, ale skôr by som povedal, že tam mala začať komédia. Skôr to však bola fraška, detská hra, alebo ako slávna "partička". Ale možno len nechápem psyché amerických manželov, či myslenie filmových tvorcov. Trochu ma zdvíhal zo stoličky "odborník" na manželské problémy, ktorého obsadili hercom s prívetivosťou Mistra Beana. Úspešne kĺzal po povrchu a s istotou mieril na nedostatok manželského sexu. Keď sa to už malo všetko obrátiť na dobré kríza sa prehĺbila a smerovali k rozchodu.

Namiesto rozchodu však nastal zázračný zvrat a "happy" koniec. Manželia sa predsa len, po piatich rokoch celibátu dopracovali k sexu a koniec filmu bol zachránený. Namiesto rozvodu nastane kvietkované obnovenie manželského sľubu a šťastný "end". Kde inde, ak nie na romantickej pláži, za prítomnosti rodiny a hlavne psychológa alias Mr. Bean. Všetci sú šťastní a tam neďaleko rástla vŕba, na tej vŕbe visel zvonec a rozprávke je koniec. Kto neverí, nech si to pozrie a nech mi povie, že som zaujatý. Nevadí, sú to moje dojmy. Príjemnú zábavu.

Divadelné postrehy

Nitrianske divadlo je kamenné a to v pravom slova zmysle. Napriek tomu sa dokáže aj smiať a Nitrančania  ho majú radi. To je prvý postreh z predstavenia "Pýcha a predsudok". Dlhšia prestávka v mojej návštevnosti v tomto divadle ma ospravedlňuje, že som si všímal aj veci, ktoré by sa do žiadnej recenzie nemali vpustiť. Na druhej strane, toto ani nie je recenzia, ale iba niekoľko málo dojmov bez originálnych "teatrologických" pojmov.

Predovšetkým, nikomu neodporúčam dať si v Nitre pred divadlom zmrzlinový pohár. Netvrdím, že to bol jediný dôvod, prečo sa mi na začiatku predstavenia strašne chcelo spať. Ale vydržal som. Bol to kus, inak  neobvykle dlhý, ale režisér na tom trval. Predstavenie sa rozbiehalo veľmi pozvoľne. Mal som aj zmätok pri rozpoznávaní jednotlivých postáv žien (a nebol som sám), ktorých tam bolo 5 a všetky v rovnakých bielych šatách.

Sedeli sme niekde v strede hľadiska, podľa tvárí bolo ťažké sa orientovať. Tak som dostal taký inovačný nápad, že v tomto predstavení by mohli mať herečky na chrbte našité meno, alebo aspoň číslo ako futbalisti na ihrisku. Spočiatku som sa nevedel rozhodnúť, či je to vážna hra, alebo komédia. V druhej časti, po prestávke sa to však vyjasnilo, srandovné repliky a gagy sa množili, až to miestami prechádzalo do frašky.

Práve tie humorné repliky mali u obecenstva úspech. Ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, tak je všetko dobré a tak záver zmazal všetky negatívne postrehy z úvodu. Ešte jedna poznámka k divadelnej prestávke. Kto si nepriniesol vodu z domu mal smolu, musel sa postaviť do jedného z dvoch radov pri bufete. Taká niekdajšia divadelná klasika. No a aby to nebolo také jednoduché, ženy mali ešte jeden dlhý rad pred toaletami.  

V každom prípade, Nitrančania, aj tí z okolia majú radi svoje divadlo.

Futbal

Toto bude zase jeden z mojich nezaujímavých článkov, lebo bude o mne a o futbale. Veď čo by mohlo byť zaujímavé na hre, kde sa toľko ľudí naháňa za jednou loptou? A to už nehovorím o sebe, najmenej zaujímavom človeku. Tak som teda išiel včera zo záhrady, kde som začal jesenné rýľovanie.

Cesta domov vedie okolo dvoch tréningových ihrísk futbalového štadióna, kde pobehovali 4 futbalové jedenástky za dvomi loptami. Dostal som z toho zeleného trávnika strašnú chuť zabehať si za loptou.

Zrýľoval som na začiatok len asi 20 m2, ale stačilo to na povzbudenie mojich skrytých telesných schopností. Zdravý pohyb na čerstvom vzduchu je veľmi dôležitý, aby mohol človek aj zdravo myslieť. Hoci aj na ten futbal. A nemyslieť nezdravo na svoje neúspechy v iných oblastiach.

Kontrola

Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Doktor je tiež sympaťák a pacienta príliš nepreháňa. Z jedného pohľadu vydedukoval toľko rozhodujúcich záverov spadajúcich do komplexu danej diagnózy, že by sa človek nestačil čudovať. S tým pohľadom som to trochu prehnal, lebo svoje pohľady venuje hlavne počítaču, do ktorého vkladá výsledok šetrenia. Počítač je totiž otočený tak, že pacienta má doktor za chrbtom, ale jeho sestra na mňa vidí stopercentne. Dokonca mi vždy odmeria tlakové pomery.

Jeden sústredený pohľad a je jasné, že pacient je pri vedomí, správne orientovaný (ešte, že tak...), s adekvátnymi reakciami. A to už nehovorím o správnom dýchaní, o náplni krčných žíl a o bruchu palpačne nebolestivom na prvý vzdialený pohľad. Nesťažujem sa, veď zdravie je na nezaplatenie, ale akosi mi dnes uniká pointa...


:)

Bodka píše

Ani náhodou som sa nepomýlil, nechcel som napísať "tá vodka píše...". Dnes už ani notorik neprizná, že mu chutí etanol s prímesou metanolu. Po pochmúrnych zamysleniach by sa patrilo napísať aj niečo úsmevne optimistické. Hádam by to mohlo byť o včerajšom divadle. Život je vraj taký ako "tanec medzi črepinami". Tak sa volá ten kus, ktorý sme včera videli v divadle. Pravda je, že život vie byť všelijaký. Aj taký, aj onaký. Naša súčasnosť je aj taká, že sa naozaj musí tancovať, ale aspoň že už nehrá iba jedna kapela svoje otrepané šlágre.

Aj táto doba má však svoje mínusové charakteristiky, svoje klišé a mantinely, ktoré nedokáže prekročiť. Tanec medzi črepinami sa skladá z osemnástich obrazov. Spočiatku ide o audiovizuálne predstavenie so živým tancom a jednoduchým dialógom, ktorý má rozvinúť niť akéhosi príbehu. Pamätníkom ten začiatok pripomenie niekdajšie vystúpenia súborov SĽUK alebo Lúčnica. Presúvame sa s tanečníkmi z Detvy do Terchovej, ku Goralom až na východ a ktovie kde ešte. Práve východniarske čísla (spevy) sú dokonalé a divákov už nadšenie až do konca hry neopúšťa.

Vynikajúco zatancovali "dupákovú roztlieskavačku". Tam už nebolo pochýb, že predstavenie bude končiť s búrlivým potleskom a "standing ovation". Scéna je maximálne jednoduchá, miestami sú na pozadí premietané krátke ukážky z filmu "Tanec medzi črepinami". Niektoré dejové scény sú hrané ako tieňové divadlo. Všetko to tvorí dokonale zladený celok bez zbytočných prestávok. Môj jediný negatívny postreh patrí úrovni reprodukovanej hudby, ktorá je pochopiteľne dôležitou súčasťou predstavenia.

Písať o akustickom tlaku reproduktorov mi už pripadá ako hádzanie hrachu na stenu. Zvukári a možno aj režiséri majú svoje neohraničené priestory a tie ich nepustia späť k normálu. Najmä v takomto komornom prostredí, akým divadlo P. O. Hviezdoslava je, by sa malo k hudbe pristupovať inak ako na obrovských koncertoch populárnych spevákov, kde sa ozvučujú štadióny a námestia s tisíckami ľudí. Jedným z dôležitých parametrov hudby je totiž dynamika. Bez nej je hudobná produkcia plochá. Aj keď ju počuť na kilometre ďaleko, je ochudobnená o tento dôležitý estetický prvok v celom priestore.

Dynamiku nahrádzajú dnešní zvukári akustickým tlakom, decibelmi. Repráky sú výkonné, rovnako ako zosilňovače, len na vernosť reprodukcie sa až tak nedbá. Veď si skúste predstaviť sálu, kde husličky a píšťalka rovnako ako basa sú schopné natrhnúť ušné bubienky... Potom choďte na organový koncert a porovnajte ako burácajú nízke tóny a ako nežne znejú aj tie najvyššie trilky. Ja viem, národ vraj chce decibely. To sú tie neprekročiteľné módne mantinely ľudovej zábavy.   

Na začiatku som chcel písať o tom, ako sa z človeka stáva malá zelená bodka, ale toto včerajšie "dívadlo a počúvadlo" ma zaujalo tak, že som sa musel, hoc aj ako malá zelená bodka vyjadriť.