Na záver jednej časti Hviezdnej brány sa usadil Jack O’Neill so Samanthou Carterovou na brehu jazera pri O’Neillovej chate a tvárili sa, že chytajú ryby, hoci tam žiadne nie sú. Pohoda. Sem tam nejaká nezáväzná veta a v pozadí sa motá Daniel Jackson a Teal’c. Bez slov chystajú grilovačku. Každý robí to čo chce a to čo treba, žiadne povely, žiadna organizácia a všetko klape. Absolútny súlad v absolútnom kolektíve. Tak to asi bolo aj v kolektíve u pračloveka a tak to býva pri dovolenkách na chate.
Vidím to ako dnes. Na terase chaty sedia dve osoby, dolu pod nimi je trávnik, vpravo je ohnisko. Zakladám oheň a ktosi už krája mäso na guláš. Iný čistí cibuľu a ostatnú zeleninu. Deti sa hrajú s loptou, triafajú do basketbalového koša vedľa chaty. Slnečný deň a čistý vzduch lesa už o hodinu prifarbuje vôňa guláša. Pri tom všetkom sa z času na čas vedie nezáväzný rozhovor o zajtrajšom výlete. Akurát rybník je ďaleko, tak ryby chytať nebudeme. Taký obyčajný dovolenkový prakolektív.
Iveta Bartošová spieva "Léto, léto mí...". Tá vidina leta je stále lákavejšia. Je zima a odchádza ako keby sa jej nechcelo. Aj tak onedlho zasejem papriku, aby vyklíčila ešte na rozkúrených radiátorových rebrách. Inak sú tu len všedné dni. Raz za mesiac zaplatím účty a čakám na ďalšiu platbu aj svojmu mobilnému operátorovi. Platím na pošte, tak mi to vyhovuje. Raz za mesiac mám zaistený cieľ vychádzky. Niekedy treba chvíľu čakať, niekedy nie.
Môj operátor mi píše: Plaťte naše faktúry jednoduchšie a bez čakania. Platba cez náš samoobslužný terminál stojí len 0,7 €! Super! Na pošte platím za to isté 0,4 €... Niet nad dobré služby.
2013/02/05
2013/02/03
Miluj ma, alebo
Film Miluj ma, alebo odíď, má spoločného menovateľa s filmom Lietajúci Cyprián v slovenskej režisérke Mariana Čengel Solčanskej, pôvodom z Nitry. Nitru spomínam úmyselne, lebo jej najnovší film Miluj ma, alebo odíď sa natáčal neďaleko jej rodného mesta. Niektoré interiéry sú zo Šale a hlavná časť príbehu sa odohráva v chalupe na brehu Váhu v Nededi. Aj z toho dôvodu asi mal v Šalianskom kine úspech, no nielen preto.
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
2013/01/31
Prezident republiky aktuálne
Nemajte obavy, nechcem písať o novom českom prezidentovi. Slobodne si vybrali z ponúkanej ponuky. Zvolili si skúseného politika, ktorého dobre poznajú. Druhá vec je, aké sú tie skúsenosti, ale sú čitateľné, čo je dôležité. Pre nás je dôležité, aby sa v budúcnosti vyjadroval o Slovensku krajšie ako doteraz. Myslím hlavne na popradské pivo a náš najmilší mienkotvorný denník. Slušnosť a diplomacia nadovšetko.
Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.
Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.
Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.
Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.
Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.
Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.
Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.
Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.
Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.
Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.
2013/01/27
Čevabčiči
Všední dny tak jak jdou za sebou po řadě,
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.
Nesťažujem sa, len mám rád túto pieseň Hany Hegerovej. Včera bola sobota a zajtra si budem spievať "Včera nedele byla..." V sobotu som počúval starého známeho Borisa (12. minúta) ako desať minút opisoval niečo malé, skoro ako šúľanec, ale čo má tisíc rôznych chutí. Také obyčajné čevabčiči , až mi tiekli sliny a nás čakali na obed šišky. Trochu to vylepšovala výborná krúpová polievka. Ono je to tak, jar a leto sa nedá ničím nahradiť. Každú sobotu chodím na trh, potom sa ľahko píšu sobotníky.
Sobotník je odľahčovací žáner, slovo na nedeľu je už o poznanie vážnejšia vec. Na nedeľné slová som ešte nedorástol. Poučenia z biblie sú síce stále platné, ale múdrostí bolo aj okrem nej vyslovených aj napísaných strašne veľa. Škoda len, že každá múdrosť má rub aj líce a život je potom ešte zložitejší. Aj taká jednoduchá kulinárska vec ako čevabčiči na tisíc spôsobov je potom zložitá. Moja skúsenosť hovorí, že nie každé jedlo sa vždy podarí. Záleží aj na prílohách a spôsobe podania. Fantázia je dôležitá, už cítim tú vôňu a tisíc chutí!
2013/01/21
Slovom vážne
Dosť bolo vážnosti na tomto blogu, dosť bolo politiky a umenia v politike, či politiky v umení, dosť bolo aj vážnej hudby! Fíha, to posledné beriem späť, vážna hudba mi nevadí, ba práve naopak. Pri vážnej hudbe klasikov sa dobre myslí v mysli a niekedy aj v hlave. Práve včera som mal hlavu plnú klasiky, až som sa z toho zadychčal. Bolo to mojou chybou, lebo v snehovej kalamite treba na cestách použiť inú cestovnú kalkuláciu, ako v lete. Obzvlášť to platí pre Bratislavu.
V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.
Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.
Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem: Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.
Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.
Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.
Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.
V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.
Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.
Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem: Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.
Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.
Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.
Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)