TV požičovňa

Zabudnite na moje minulé zakašľanie o drakovi, niekedy sú tie staré rozprávky neskutočne neodbytné. Teraz už ide o niečo vážnejšie. Mám rád českú kultúru, alebo presnejšie českú kultúru prezentovanú v originálnej českej televízii, ale hojne aj v tých našich TV kanáloch.

Včera ma prekvapilo rozdeľovanie Českých levov. Bol to už dvadsiaty ceremoniál. Tie predchádzajúce si nepamätám, ale tento bol určite iný. Vcelku zaujímavá scéna bez zbytočných blikavých svetiel a rozbitého pozadia, až mi to navodilo myšlienku akéhosi návratu k tradičným hodnotám. Pre mňa to bolo rozhodne príjemnejšie a pokojnejšie, než som si v ostatných rokoch zvykol na podobné podujatia. Celkový dojem z moderovania však bol dosť rozpačitý. Ako na potvrdenie môjho dojmu sa v istom okamihu objavila v (polo) detailnom zábere zívajúca dáma.

Keď som už pri filmoch, spomínam si na nedávne časy, keď ešte tu na okolí existovali videopožičovne. Keď tá naša ešte slúžila, občas som sa tam zastavil, len tak pre potešenie si vybrať zábavu podľa vlastného gusta na spestrenie večera. Bola to vhodná náhrada fádneho televízneho programu. Nejaký čas to šlo, ale dosť rýchlo som dospel do stavu, že tam už nebolo pre mňa nič príťažlivé. Len som pozeral na tie prebaly kaziet, čítal charakteristiky filmov a namiesto toho, aby ma to upútalo, zväčša ma odradili.

Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.  

Drak sa vracia

Drak sa vracia, chce žrať naše panny. Nedajme ich, nech si ide za dračicami do Drakolandy. Pánboh s nami a zlé preč.

Poézia priečneho rezu

Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.

Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...

Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.

Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.

Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov. 

Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?

...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.

Myšlienka pútnikov života:

...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...

Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):

...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.

Niečo, čo sa už musí povedať:

Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.

Čo je to žiť?

Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.

Aj to, čo je mimo _  je tajne v nás.

A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.



CV knihy a autora nájdete na nete.

Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012 

Lepšie ceny a smrť Jánošíkova

Možno som rodený pesimista, lebo keď počujem alebo čítam reklamné oznámenie: "lepšie ceny vo februári" (a pod), objaví sa mi k tomu hneď aj otázka, že pre koho sú tie ceny lepšie? Obchodník má iste niekoľko dobrých dôvodov pre ktoré je tá cena pre neho výhodná práve teraz a iste to nie sú pekné oči zákazníka. Zákazník ak uverí, tak nakúpi a nakúpi aj to čo práve, alebo vôbec nepotrebuje. Reklama účinkuje v prospech obchodu.

Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.

Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.

Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.    

Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.    

Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.  

Asteroid

Včera okolo nás preletel veľký asteroid. Malý spadol na zem. Na TV Barrandov začali dávať prvý trezorový seriál z československej produkcie roku 1989. Režisér z neho po "nežnej" odmietol vystrihať sovietskych súdruhov, tak šiel (seriál) do trezoru. Ďalší dôkaz, že o všetkom rozhodujú ľudia. Ľudia rozhodujú a ľudia píšu. Nie národy, nie republiky. Aj Rasťo Piško píše. Úvod jeho postrehu o poslancoch síce rýchlo stratil platnosť, na šéfovi UPN sa už dohodli. Veď by to bola škoda, nechať taký dobrý "flek" neobsadený.

Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom. 

 Je príznačné pre nejakých konkrétnych ľudí, že my dnes už nemáme ani Slovenskú televíziu, len akési "spojené kráľovstvo" RTVS. Aj to sa niekedy prezentuje ako prechodný stav, lebo už reportéri strkajú pod nos mikrofóny s nápisom "RTV". Nechcem to ďalej domýšľať, lebo bude niekto argumentovať, že štvorpísmenková skratka sa tam nezmestí a že to nie je "európske".  

Rasťo Piško by si želal aby takáto relácia išla do hĺbky, pomenovala pocity, krivdy. A tam by chcel menovať konkrétnych ľudí, ktorí nám ubližovali. Tlieskam pozitívne odhaleniu, že Česká televízia (stále česká) pracuje s archívom systematicky a premyslene. Naozaj ich strihové zábavné relácie v poslednom období sú nadmieru zábavné a lahodiace oku i uchu. Nie je v nich žiadne zosmiešňovanie, žiadna nenávisť voči sebe... Lebo stále sme to MY, čo tvoríme, len konkrétni ľudia sa menia. 

Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.

Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.

Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.