Večer s madame

Bol to taký večer, nie prvý máj, len pozdný večer, ktorý trval skoro večnosť. Bol to divadelný večer s  Madame Bovary v činohre SND.  Vážny kus o osudoch ženy, jej manžela, jej milencov, všetkých dedinčanov a širšej rodiny. Emma bola vychovávaná v kláštore, ale to je mimo javiskovej inscenácie, sa vydala za Karola. Nie zlého, ale dobrého, až príliš dobrého a patrične naivného manžela, ktorý ju však miloval až do jej posledného dychu. Predtým ju však, doslova neuspokojenú, vrhá do náručia milencov.

Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov. 

Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.

Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).

Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.

Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.


Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...

To, čo sa nehovorí...

Bolkovo "Dědictví, aneb, (...) to se neříká" láka do kina už len tým očakávaným "dedičstvom" po predchádzajúcej úspešnej, už takmer klasickej, komédii. Či chceme, alebo nie, reklama občas zaúčinkuje na konzumenta. Skrátka a dobre, strávil som celkom príjemných 106 minút v kine na tomto filme. Ale pravdu povediac, očakával som viac. Nie minút, ale smiechu a zábavy. Kino bolo plné a na konci sa ozval dokonca aj potlesk. Dvaja diváci tak vyjadrili svoje potešenie z filmu.

Je to komédia, tak láskavo píšu na csfd, ale v diskusných príspevkoch sa hovorí o niečom trošku inom. Mohol by som sa svojim názorom do tej diskusie pridať v podobnom duchu. Nie všetko sa vo filme a v živote podarí. V priebehu pozerania filmu som začal mať dojem, že je to trošku medzi "Bolkovinou" a "Troškovinou". Nie že by mi vadili Troškove komédie, to nie, ale je to taká "ľudová" zábava vhodná na nenáročné zabitie času po denných starostiach.

Tu to síce bolo so zábavou a humorom trochu skromnejšie, a po filme som mal dojem, že som akosi "prebolkovaný". Začal som byť na rozpakoch, či nabudúce pôjdem na Troškove "Babovřesky", ktoré sa prezentovali v reklame pred týmto filmom. Pravda je tiež, že som tie skoro dve hodiny vydržal sedieť na starej kino-stoličke bez problémov. Taký je už náš divák "rozmaznaný" televíznymi reklamami, že je rád keď ho počas filmu v kine nikto neruší. Všeličo iné mu odpustí.

Žiadne rušenie, s výnimkou tých zopár svietiacich mobilov na okolí a baby, ktorá si potme, s bleskom fotila návštevníkov svojho kina.


Dědictví aneb Kurva se neříká, Česko, komédia
Réžia: Robert Sedláček, scenár: Bolek Polívka, kamera: Michal Krejčí
Hrajú: Bolek Polívka, Arnošt Goldflam, Miroslav Donutil, Ivana Chýlková, Dagmar Veškrnová-Havlová a ďalší.

Spravodlivá spoločnosť

Hneď v úvode treba povedať, že spravodlivá spoločnosť je utópiou, ale predsa, čo keby sme zaviedli akúsi ekonomickú rovnosť všetkých. Ja viem, že nie sme všetci pre  spoločnosť rovnako dôležití. Napríklad takí dôchodcovia, tí už "boli" pre spoločnosť dôležití. Každý individuálne, ale v dôchodcovskom veku už rovnostársky, všetci na jednej lodi. Áno, dnes už predsa aj s ľúbivým zásluhovým princípom.

Zásluhový princíp platí v celej spoločnosti, globálne. Kto zarobí málo, kto má málo, až nič, má malé zásluhy až žiadne zásluhy a čím viac niekto zarobí a hlavne čím viac má, tým viac dostáva. Tak to bolo aj u nás až donedávna. Spravodlivá spoločnosť si povedala, že pre fungujúcich dôchodcov treba zrušiť zásluhovosť, aby sa viac ušlo tým, ešte aktívnym. Už sa dôchodky nezvyšujú percentuálne, ale o určitú sumu, každému rovnako. Skoro taký socialistický princíp - veď žalúdky máme všetci (skoro) rovnaké.   

Skutočná spravodlivá spoločnosť by urobila to isté pre všetkých. Príjmy bankárov, podnikateľov, obchodníkov a iných, napríklad burzových špekulantov by neboli absolútne závislé od veľkosti ich zisku, ale mali by sa zvyšovať, podobne ako u dôchodcov, pevne stanovenou sumou. Tá by sa vypočítavala z celkovej prosperity danej spoločnosti. Zisk by bol jednoznačne určený na rozvoj, prípadne zníženie cien produkcie a podobne. Veď som hovoril, že ide o utópiu...     

Jednoduchosť vecí

"Jednoduchosť je vyriešená zložitosť. Je základným predpokladom úspechu pre každý produkt." (Constantin Brâncuşi). Každá zložitosť sa dá rozložiť na jednoduchosti. Zoberme si napríklad taký procesorový čip z počítača. Na prvý pohľad je to plastový kváder, ktorý má po obvode nespočetné množstvo nožičiek. Zdanlivá jednoduchosť, ktorá v sebe skrýva milióny ešte jednoduchších tranzistorov. Tranzistor, to je taká šikovná vecička, polovodičový prechod, ktorý za istých okolností nevedie elektrinu, ale ak má na svojej riadiacej elektróde elektrický náboj, tak sa ten prechod otvorí a vedie elektrický prúd. Podobne je usporiadaný aj celý vesmír. Z tých najmenších častíc sa skladá nekonečne zložité nekonečné všetko.

Niektoré internetové stránky sú okrem svojej informačnej hodnoty aj užitočné. Niektoré nie. A niektoré ani tak, ani inak. Užitočné sú tie stránky, ktoré nie sú písané systémom  "čierne na bielom", ale naopak. Sú v nich také inverzné pravdy. Veľká čierna plocha na monitore je užitočná práve tou svojou čiernotou. Mám rád jednu takú stránku, ktorú si otváram vždy, keď mám pochybnosti o čistote monitora. Na čiernom podklade perfektne vynikne prach. Vtedy si vždy zoberiem antistatickú kefu, mám ju po ruke, prejdem nou po stránke zľava doprava a späť a monitor je čistý.  Inak tú inverziu nemám rád, aj keď perfekcionalisti tvrdia, že čierne stránky nám šetria elektrickú energiu. Najviac a najradšej šetrím, vypnutím počítača. Dobrú noc.

Rozhodnutie

Občas nastáva taká chvíľa v živote, že sa človek musí rozhodnúť. Ak je tá chvíľa dlhá, tak sa tomu hovorí rozhodovanie. Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ja dokonca tvrdím, že rozhodovanie je zo všetkého najťažšie, lebo už aj Jozef Švejk vo svojej knihe hovoril, že vždy sú dve možnosti a to je problém, ktorému sa hovorí dilema.

Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.

Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.

K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.