Reč rúk, mimiky a gest

V cudzine (a nielen tam) sa niekedy dorozumievame rečou rúk, mimiky a gest. Niekedy aj nohami, keď nás bijú, tak treba utekať. Reč rúk je skoro jasná, vieme naznačiť privolanie, odsúvanie preč, a zopätými rukami prosíme najvyššiu inštanciu o zľutovanie. Iným príkladom reči rúk je činnosť policajta v križovatke, alebo nebodaj pri havárii na ceste. A keď sme u toho, aj dopravné značky hovoria svojou rečou. Bohužiaľ, niektorí ich "nepočúvajú" a iní sú značkoví, či značkovaní analfabeti, povznesení nad život...

Mimikou zväčša vyjadrujeme svoje emócie. Je to zvláštne, v poslednom čase často čítam, najmä v takzvaných "ženských" románoch opisy mimiky. Občas to pôsobí groteskne. Záleží na majstrovi, či nájde tú správnu mieru pre čitateľské pochopenie zámeru. Lebo je pravda, že literatúra je veľmi podobná hudbe. Tam je výsledok závislý od autora, od nástroja, od interpreta a nakoniec aj od poslucháča. Pri knihe je to reťazec: autor - kniha - čitateľ. Takže, keď hovoríme o knihe (píšeme recenziu), vždy ide o spolupôsobenie autora a čitateľa.

Mimika je dôležitá pri rozhovore naživo. Dosť ťažko sa vyjadruje v písomnej forme, preto ktosi vymyslel emotikony (smajlíky). Gestá sp ručné, ale aj "hlavové". Áno, či nie sa učia deti od malička. Len v Bulharsku kývajú naopak, preto pri Čiernom mori opatrne... Myslím si, že gestá a mimika sú veľmi dôležité a často aj príjemné, ale niektoré gestá sú dokonca zákonom chránené a nesmú sa používať v niektorých situáciách, lebo nie sú v súlade s dopravnými predpismi... Keď vám však niekto z diaľky naznačí niečo a vy z diaľky okamžite pochopíte a odpoviete. S pridaným "smajlíkom" naživo, to je milé.

 

Krátka predpoveď budúcna

"Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti?" (sny a realita...)

Máme doma paranormálny gauč. Ako už z citácie z môjho staršieho článku vyplýva, na našom paranormálnom gauči sa predbieha čas. A možno sa posúva celý časopriestor na chvíľu do inej dimenzie.
Dnes som opäť náhodou zaspal po obede na gauči pri TV. Program, ktorý bežal nie je dôležitý. Zo sna som precitol do vedomia tým, že v nasledujúcej sekunde mi zazvoní telefón. A telefón naozaj zazvonil. Zmocnil sa ma neuveriteľne zvláštny pocit predvídania budúcnosti, ktorý som tu zažil už druhýkrát.

Je zrejmé, že predvídavá intuícia predsa existuje. Alebo je to spomalením vnímaním pri prebúdzaní?

Aj dušu možno vymeniť

Hlavne na bicykli, ak nemáme bezdušovú pneumatiku...

Práca

Práca je to, čo musíme, všetko ostatné je zábava. Aj písať úvahy, blogy, eseje, či básne, všetko je práca ak to musíme. Podmienkou zábavy je, mať z tej činnosti radosť. Ale radosť možno mať aj z práce. Mám takú skúsenosť, že po tejto "duševnej", či intelektuálnej práci sa mi žiada kompenzovať svoju námahu aj niečim, čo prináša hmatateľný výsledok. Hoci aj uvariť niečo dobré, lebo zmontovať v dielni nový vynález.

Drobnosti majstrov

Keď som si v sobotu uťahoval opasok, myslím ten naozajstný opasok, nie tú činnosť v prenesenom zmysle slova, uvedomil som si, ako nás niekedy potešia aj maličkosti. Nešlo o nejaký obyčajný opasok, ale o opasok z pravej kože. Nosil som ho najmenej 40 rokov, takmer denne. Poctivo som ho z nohavíc vyťahoval, keď som si menil nohavice a súkal ho do ďalších. Nosil som ho do práce, aj na slávnostné príležitosti. Mal takú prírodnú farbu, ktorá sa hodí ku každým nohaviciam.

Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.

Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.