Dalo by sa povedať, že "retro" je akousi módou. Možno je zábavné pozrieť sa na minulosť nezaťaženú realitou a s patričným odstupom. Únik ako únik, či už ide o rozprávku, alebo nezávislý a nijako nás neohrozujúci pohľad na minulosť bez ideológie. Práve tá niekdajšia ideológia je to, nad čím sa už trochu usmievame. Zabúdame, že ideológia tu je aj dnes, len pekne prifarbená, ale ciele sú rovnaké.
Osobne som tiež podľahol jednej retrospektívnej záležitosti. Už sama domáca zabíjačka, na ktorej som bol inšpirovaný v rozhovoroch s mladšími, je príjemným a bezprostredným návratom do... Až do detstva. Bol som čerstvo oholený, na rozdiel od niektorých mladíkov z rodiny, a tak prišla reč aj na holenie. Téma celkom zaujímavá a živá, lebo sa vnucuje každý týždeň aspoň raz.
Raz za týždeň, to už je riadne strnisko a moderné päťnožové strojčeky toto lajdáctvo ťažko znášajú. Holenie síce znie skoro ako mach-3, ale kde nič, tu nič, britko kĺžu po povrchu. Už dlhšie preto preferujem dvojité, maximálne trojité kombajny. Zarastený mladík (nedávno oslávil len 50-tku) sa pochválil, že ostal navždy verný klasike so značkou Astra a chválil si to. Ten zaujímavý názor mi od tej chvíle vŕta v hlave.
Zabíjačka a výslužka z nej sa už dávno minula, ale na Astru som si prednedávnom spomenul. V našom superobchode pod veľkou šopou Astru nemali, tak som sa uchýlil k inej, rovnako známej značke s dvomi mečmi. A je to, povedal som si. Dnes došlo na slávnostne obnovenú premiéru a zároveň na očakávaný a módny "retro" zážitok. Došlo, ale došiel aj na psa mráz.
Skutočne, vonku mierne mrzlo, ale aj tak som sa chcel ukázať v meste čerstvo oholený klasickou žiletkou, ktorá reže len jedným ostrím. Doslova a do písmena, reže všetko, čo vidí aj to čo skrýva pena. Skrátka, aby som to nepreťahoval, po holení som skončil klasicky "retro" dorezaný. Že by to bolo nedostatkom skúseností, alebo len podcenením pokroku?
Takýto návrat do minulosti je dobrá vec. Jedna skúsenosť však stačí, vraciam sa do tohto moderného žiletkového storočia. Vlastne nie do tohto, ale do toho nedávno minulého, kde boli skvelé holiace strojčeky s dvomi, či s tromi čepeľami. A možno sa časom budeme vracať, z vyššej moci, ešte hlbšie... Ktovie, čím sa budeme holiť v jaskyni? Asi britvou z kameňa ale vlastne načo..?
2016/01/25
2016/01/06
Vianočná kronika
Tieto Vianoce neboli zasnežené. Uplatnilo sa staré príslovie o Kataríne na ľade a Vianociach na blate. Pravdou však je aj to, že dnes už málokto vie, čo je to blato. Všetko okolo nás je vybetónované alebo vyasfaltované. Počasie sa však s príchodom Nového roku veľmi rýchlo znormalizovalo. Prišla ozajstná zima a napravila svoju pošramotenú povesť a zisky zimných stredísk.
Vianoce majú svoju povesť aj tradičnú formu v rodinách na štedrý večer. Potom prídu všednejšie dni s čakaním na Silvestra. V tých povianočných dňoch to môže nadobudnúť aj takú modernú podobu, keď veľká časť rodiny trávi večer spolu a zároveň každý po svojom. Jeden sleduje TV vysielanie, druhý má na kolenách laptop, ďalší surfuje na smartfóne.
Iní dvaja si dokonca tajne posielajú úsmevné vetičky prostredníctvom SMS správ. Zo stoličky na stoličku. Zjednocuje ich wifi router.
Telefóny už nie sú tým čím bývali. Stali sa vreckovými internetovými terminálmi. Pozoruhodné je, že funkcia "telefón" je už na druhej koľaji, mnoho viet sa posiela esemeskami, komunikuje sa cez "čety", e-maily a na stránkach "sociálnych" sietí. Zdá sa to celé pritiahnuté za vlasy, ale ktovie, možno raz aj táto vlna opadne a stane sa všednou záležitosťou ako mnoho iných "vylepšení" života spoločnosti.
Keby boli problémy len okolo elektroniky, bolo by to fajn a nádejné...
Vianoce majú svoju povesť aj tradičnú formu v rodinách na štedrý večer. Potom prídu všednejšie dni s čakaním na Silvestra. V tých povianočných dňoch to môže nadobudnúť aj takú modernú podobu, keď veľká časť rodiny trávi večer spolu a zároveň každý po svojom. Jeden sleduje TV vysielanie, druhý má na kolenách laptop, ďalší surfuje na smartfóne.
Iní dvaja si dokonca tajne posielajú úsmevné vetičky prostredníctvom SMS správ. Zo stoličky na stoličku. Zjednocuje ich wifi router.
Telefóny už nie sú tým čím bývali. Stali sa vreckovými internetovými terminálmi. Pozoruhodné je, že funkcia "telefón" je už na druhej koľaji, mnoho viet sa posiela esemeskami, komunikuje sa cez "čety", e-maily a na stránkach "sociálnych" sietí. Zdá sa to celé pritiahnuté za vlasy, ale ktovie, možno raz aj táto vlna opadne a stane sa všednou záležitosťou ako mnoho iných "vylepšení" života spoločnosti.
Keby boli problémy len okolo elektroniky, bolo by to fajn a nádejné...
2015/12/18
Star warsy
Zažívame ohromný reklamný boom okolo nového filmu Star Wars: Sila sa prebúdza. Len tak na okraj, zvyčajne sa prebúdza zlo, keď dobro zaspí. Veď vojny, aj keď sú nekonečným sprievodcom ľudstva, nemožno považovať za dobro. Keď inak nie, tak zo svojej podstaty ničenia, ktoré je opakom tvorby a stvorenia.
Videl som kedysi dávno jeden z dielov tejto fantasticky neskutočnej série filmov. Až tak neskutočnej (niekto hovorí, že rozprávkovej) že z filmu stoja za pozornosť už len filmové efekty. Aj tie sa však časom stanú všednými. Mám rád vedecko fantastické filmy, ale také, ktoré sú ľudskými príbehmi so všetkým, čo patrí k ľudskosti a tie, ktoré ešte nestratili kontakt s našim svetom.
Ľudstvo má svoj jedinečný domov tu na tejto zemi. Ani Mesiac, ani Mars a tobôž vzdialené hviezdy nikdy nebudú našim domovom, jedine v rozprávkach. Život áno, ten je asi možný aj inde, lenže každý tvor má svoj svet, pre ktorý bol stvorený. Opustenie, či zničenie vlastného sveta je záhubou. Nech si myslí Stephen Hawking čo chce, ja verím, že nám bola daná na život len táto zem.
Barnumovská reklama Hviezdnych vojen ako "kultového" filmu, dokonca aj na verejnoprávnom rozhlase, mnou nepohne na cestu do kina a neopozriem si to ani doma. Nieže by som nevedel, čo je to zvedavosť, ale tento kult nevyznávam.
Ktovie, kam smeruje filmová tvorba, ktorá už ani nie je tvorbou, ale továrňou na formovanie myslenia más. Áno ide cielene o masy, ktoré okrem toho, že sa nechajú ľahko uniformne vyformovať želaným smerom, prinesú aj "money" a zaplatia si tak ďalšie kultové pokračovania virtuálnych masáží.
A čo majú Hviezdne vojny spoločné s týmto časom?
Nemajú nič spoločné s koncom tohto týždňa, ani s vianočnou pohodou, hoci našim spoločným menovateľom aj v tomto čase sú vojny pozemské a vzdušné. Niekedy sa mi zdá, že vojny odohrávajúce sa v tisíce svetelných rokov vzdialenom vesmíre by mi boli oveľa milšie ako tieto naše zemské nenávisti a ničenie toho, čo sme vytvorili.
Veselé a pokojné Vianoce!
Videl som kedysi dávno jeden z dielov tejto fantasticky neskutočnej série filmov. Až tak neskutočnej (niekto hovorí, že rozprávkovej) že z filmu stoja za pozornosť už len filmové efekty. Aj tie sa však časom stanú všednými. Mám rád vedecko fantastické filmy, ale také, ktoré sú ľudskými príbehmi so všetkým, čo patrí k ľudskosti a tie, ktoré ešte nestratili kontakt s našim svetom.
Ľudstvo má svoj jedinečný domov tu na tejto zemi. Ani Mesiac, ani Mars a tobôž vzdialené hviezdy nikdy nebudú našim domovom, jedine v rozprávkach. Život áno, ten je asi možný aj inde, lenže každý tvor má svoj svet, pre ktorý bol stvorený. Opustenie, či zničenie vlastného sveta je záhubou. Nech si myslí Stephen Hawking čo chce, ja verím, že nám bola daná na život len táto zem.
Barnumovská reklama Hviezdnych vojen ako "kultového" filmu, dokonca aj na verejnoprávnom rozhlase, mnou nepohne na cestu do kina a neopozriem si to ani doma. Nieže by som nevedel, čo je to zvedavosť, ale tento kult nevyznávam.
Ktovie, kam smeruje filmová tvorba, ktorá už ani nie je tvorbou, ale továrňou na formovanie myslenia más. Áno ide cielene o masy, ktoré okrem toho, že sa nechajú ľahko uniformne vyformovať želaným smerom, prinesú aj "money" a zaplatia si tak ďalšie kultové pokračovania virtuálnych masáží.
A čo majú Hviezdne vojny spoločné s týmto časom?
Nemajú nič spoločné s koncom tohto týždňa, ani s vianočnou pohodou, hoci našim spoločným menovateľom aj v tomto čase sú vojny pozemské a vzdušné. Niekedy sa mi zdá, že vojny odohrávajúce sa v tisíce svetelných rokov vzdialenom vesmíre by mi boli oveľa milšie ako tieto naše zemské nenávisti a ničenie toho, čo sme vytvorili.
Veselé a pokojné Vianoce!
2015/11/29
Synchronizácia uzlov a času
Synchronizácia je uvedenie vecí do súladu, do spoločného rytmu. Aspoň tak to píše wikipedia. Podľa tej definície som momentálne asynchrónny s behom času. Včera v piatok som po čase napísal sobotník a dnes v nedeľu to nebude inak. Zase len také víkendové mlátenie vymláteného obilia. V tomto okamihu odtiaľto odchádza znechutený čitateľ, ak by sa náhodou nejaký vyskytol.
Takže, už ďalej píšem slobodne, len tak pre seba...
Uzly, ich vznik a rozuzľovanie, sa v živote vyskytujú takmer každodenne, ale niekedy na nich visí osud človeka (horolezca, námorníka, obesenca) a niekedy aj celá história (vojen) ľudstva. To sú potom "gordické uzly". Ten pôvodný uzol pochádzal z Frýgie a zauzlovali ho, kto iní než bohovia. Veštba hovorila, že kto uzol rozviaže, stane sa pánom Ázie. Podarilo sa to až Alexandrovi Veľkému, ale iba trikom - rozťal ho.
Od čias Alexandra je gordický uzol symbolom ťažko riešiteľného problému. Odvtedy, ale aj vždy predtým, sa gordickými uzlami začínali, ale aj končili, všetky vojny. Zdá sa, že história sa opakuje príliš často. Kocky si páni mocní opäť hodili o Áziu a tá je tesne spojená s Európou. Niekto opäť chce vytasiť meč kvôli krádeži moci a bohatstva. Alexander sa potom síce stal kráľom, ale iba na veľmi krátku dobu. História, aj keď sa opakuje, nič neodpúšťa.
Nič nie je večné a ani sláva, či moc netrvajú dlho. Každé vojenské víťazstvo je zárodkom budúcej (spravidla väčšej) prehry. Stačí si zopakovať učebnicu histórie. Zdá sa, že víťazstvo vo vojne vždy otvorí novú "pandorinu" skrinku a stáva sa "pyrrhovým" víťazstvom. Tá je prehrou nás všetkých.
Ľudstvo nemá pamäť.
Vráťme sa však k životu. Moja pamäť funguje veľmi dobre. Keď som mal ešte len málo rokov (bolo to v roku 1955), môj starší bratranec, chemik, horolezec a elektrotechnik ma naučil viazať námornícky uzol. Tak som sa naučil viazať tento "sofistikovaný" uzol, aj keď som námorníkom nikdy nechcel byť. Včera, pri domácej oslave, som si na to spomenul a predviedol som prítomným "svoj" námornícky uzol, ktorý mi ostal v mechanickej pamäti rúk rovných 50 rokov a naučil som ho viazať ďalšie generácie.
Rád počúvam "spojky" s Lasicom, ale aj Borisa Filana v "pálenici". Kvôli humoru a pre hudbu z "respíria", ktorá so mnou synchronizuje. Základom je humor a kto ho má, nemôže sa ocitnúť v extrémnej polohe (voľne som si to osvojil podľa Lasicu v dnešných "spojkách"). Páči sa mi na týchto reláciách to, že o sebe nehovoria veľa, len sprostredkovane cez spomienky na spriaznené duše z umeleckého prostredia v minulosti. Vďačne a s miernym humorom. Majú na to dôvod, lebo si veľa pamätajú a tých spriaznených duší tiež majú neúrekom.
Na "dvojbodky" od "Alenky" z ríše divov som si ešte nezvykol, má síce svoj svojský humor, ale ešte nemá toľko spomienok ako "spojkári", či Boris Filan cestovateľských postrehov.
Možno by som sa mohol nechať inšpirovať "spojkami", či "dvojbodkami" (len nie bodkou na začiatku slova, lebo to nemá v sebe humor, teda...). Internet a najmä "sociálne" siete sú vhodnou platformou na virtuálne priateľstvá. Včera som sa zobudil príliš skoro, tak som si sadol k počítaču a tam tiež niekto akurát nemohol spať. Anton (AP) celú noc písal. Nuž, veď je to spisovateľ a básnik. U spisovateľa, a tobôž u básnika, sa berie nespavá noc podobne, ako keby mal nočnú smenu operátor chemickej prevádzky, či baník.
Len neviem, či aj baníci chodia ťažiť v noci, preto radšej idem dospávať včerajšiu noc...
Namiesto pointy sú tu heslá na zapamätanie z tohto nedeľného "sobotníka":
synchronizácia času (nie uzlov), pamäť a symetria - základné princípy života a umenia.
Inak výnimočne (alebo ako vždy) bez pointy, ale bez mediálneho kriku.
Takže, už ďalej píšem slobodne, len tak pre seba...
Uzly, ich vznik a rozuzľovanie, sa v živote vyskytujú takmer každodenne, ale niekedy na nich visí osud človeka (horolezca, námorníka, obesenca) a niekedy aj celá história (vojen) ľudstva. To sú potom "gordické uzly". Ten pôvodný uzol pochádzal z Frýgie a zauzlovali ho, kto iní než bohovia. Veštba hovorila, že kto uzol rozviaže, stane sa pánom Ázie. Podarilo sa to až Alexandrovi Veľkému, ale iba trikom - rozťal ho.
Od čias Alexandra je gordický uzol symbolom ťažko riešiteľného problému. Odvtedy, ale aj vždy predtým, sa gordickými uzlami začínali, ale aj končili, všetky vojny. Zdá sa, že história sa opakuje príliš často. Kocky si páni mocní opäť hodili o Áziu a tá je tesne spojená s Európou. Niekto opäť chce vytasiť meč kvôli krádeži moci a bohatstva. Alexander sa potom síce stal kráľom, ale iba na veľmi krátku dobu. História, aj keď sa opakuje, nič neodpúšťa.
Nič nie je večné a ani sláva, či moc netrvajú dlho. Každé vojenské víťazstvo je zárodkom budúcej (spravidla väčšej) prehry. Stačí si zopakovať učebnicu histórie. Zdá sa, že víťazstvo vo vojne vždy otvorí novú "pandorinu" skrinku a stáva sa "pyrrhovým" víťazstvom. Tá je prehrou nás všetkých.
Ľudstvo nemá pamäť.
Vráťme sa však k životu. Moja pamäť funguje veľmi dobre. Keď som mal ešte len málo rokov (bolo to v roku 1955), môj starší bratranec, chemik, horolezec a elektrotechnik ma naučil viazať námornícky uzol. Tak som sa naučil viazať tento "sofistikovaný" uzol, aj keď som námorníkom nikdy nechcel byť. Včera, pri domácej oslave, som si na to spomenul a predviedol som prítomným "svoj" námornícky uzol, ktorý mi ostal v mechanickej pamäti rúk rovných 50 rokov a naučil som ho viazať ďalšie generácie.
Rád počúvam "spojky" s Lasicom, ale aj Borisa Filana v "pálenici". Kvôli humoru a pre hudbu z "respíria", ktorá so mnou synchronizuje. Základom je humor a kto ho má, nemôže sa ocitnúť v extrémnej polohe (voľne som si to osvojil podľa Lasicu v dnešných "spojkách"). Páči sa mi na týchto reláciách to, že o sebe nehovoria veľa, len sprostredkovane cez spomienky na spriaznené duše z umeleckého prostredia v minulosti. Vďačne a s miernym humorom. Majú na to dôvod, lebo si veľa pamätajú a tých spriaznených duší tiež majú neúrekom.
Na "dvojbodky" od "Alenky" z ríše divov som si ešte nezvykol, má síce svoj svojský humor, ale ešte nemá toľko spomienok ako "spojkári", či Boris Filan cestovateľských postrehov.
Možno by som sa mohol nechať inšpirovať "spojkami", či "dvojbodkami" (len nie bodkou na začiatku slova, lebo to nemá v sebe humor, teda...). Internet a najmä "sociálne" siete sú vhodnou platformou na virtuálne priateľstvá. Včera som sa zobudil príliš skoro, tak som si sadol k počítaču a tam tiež niekto akurát nemohol spať. Anton (AP) celú noc písal. Nuž, veď je to spisovateľ a básnik. U spisovateľa, a tobôž u básnika, sa berie nespavá noc podobne, ako keby mal nočnú smenu operátor chemickej prevádzky, či baník.
Len neviem, či aj baníci chodia ťažiť v noci, preto radšej idem dospávať včerajšiu noc...
Namiesto pointy sú tu heslá na zapamätanie z tohto nedeľného "sobotníka":
synchronizácia času (nie uzlov), pamäť a symetria - základné princípy života a umenia.
Inak výnimočne (alebo ako vždy) bez pointy, ale bez mediálneho kriku.
2015/11/27
Bicyklovanie a iné jazdy
Hovorí sa, že kto sa raz naučil bicyklovať, už to nikdy nezabudne. Poznám to, lebo som to zažíval kedysi dávno na bicykli, ale aj na motocykli Jawa 250 "pérák". Bol to nezmar, rok výroby 1948 a najazdil som na ňom cca 30 tisíc kilometrov. Prvýkrát som si na toho "koňa" vysadol 8 rokov po absolvovaní vodičských skúšok podľa vyhlášky MV č. 141/1960. Medzi tým, tých 8 rokov som chodil pešo, na bicykli, vlakom a autobusom.
Keď som teda sedel prvýkrát na mojej Jawe, najprv som si vyskúšal jej maximálny rýchlostný limit. Vytiahol som z nej 110 km/hod. Bol to slušný výkon na vtedajších cestách (1968). Tá prvá jazda v dvoch etapách merala spolu 500 km. Tiež slušný výkon na "čerstvého" neojazdeného šoféra. 5 rokov som si dával na hlavu zelenú prilbu a kožené rukavice na ruky. Niekoľkokrát som zmokol do nitky.
Na motorke sa zvyčajne jazdí len od jari do jesene. Cez zimu som ju hibernoval v garáži. Na Veľkú noc som ju nedočkavo vyťahoval v nádeji, že bez problémov naštartuje. Nikdy s ňou nebol problém, Po prvých metroch som bol v pohode aj ja, v sedle ako doma. Je to ako s tým bicyklovaním - keď to už raz viete, je to v hlave, v rukách a v nohách pevne zafixované.
Nová skúsenosť mi po kúpe auta značky Škoda. Stačilo však prvých 20 km a bol som za volantom ako doma. Ako doma som býval aj v garáži - tu skontrolovať olej, dotiahnuť skrutky (všetky), aj hlavu valca v pravidelných intervaloch zábehu. Dnes už netreba nič doťahovať, na roboty v automobilkách je spoľahnutie.
Prečo o tom dnes píšem, v piatok a k tomu ako "sobotník"? Cítim sa ako vtedy, pred začiatkom motocyklovej sezóny, po zimnom spánku. V ostatnom čase sem píšem v intervaloch, v akých bývajú noty na bubon. Posledná medzera má 24 dní. Nič nesľubujem, uvidíme. V medzičase som nezaháľal, "neblogovo" som urobil kusisko užitočnej práce. A vo tom to je!
Keď som teda sedel prvýkrát na mojej Jawe, najprv som si vyskúšal jej maximálny rýchlostný limit. Vytiahol som z nej 110 km/hod. Bol to slušný výkon na vtedajších cestách (1968). Tá prvá jazda v dvoch etapách merala spolu 500 km. Tiež slušný výkon na "čerstvého" neojazdeného šoféra. 5 rokov som si dával na hlavu zelenú prilbu a kožené rukavice na ruky. Niekoľkokrát som zmokol do nitky.
Na motorke sa zvyčajne jazdí len od jari do jesene. Cez zimu som ju hibernoval v garáži. Na Veľkú noc som ju nedočkavo vyťahoval v nádeji, že bez problémov naštartuje. Nikdy s ňou nebol problém, Po prvých metroch som bol v pohode aj ja, v sedle ako doma. Je to ako s tým bicyklovaním - keď to už raz viete, je to v hlave, v rukách a v nohách pevne zafixované.
Nová skúsenosť mi po kúpe auta značky Škoda. Stačilo však prvých 20 km a bol som za volantom ako doma. Ako doma som býval aj v garáži - tu skontrolovať olej, dotiahnuť skrutky (všetky), aj hlavu valca v pravidelných intervaloch zábehu. Dnes už netreba nič doťahovať, na roboty v automobilkách je spoľahnutie.
Prečo o tom dnes píšem, v piatok a k tomu ako "sobotník"? Cítim sa ako vtedy, pred začiatkom motocyklovej sezóny, po zimnom spánku. V ostatnom čase sem píšem v intervaloch, v akých bývajú noty na bubon. Posledná medzera má 24 dní. Nič nesľubujem, uvidíme. V medzičase som nezaháľal, "neblogovo" som urobil kusisko užitočnej práce. A vo tom to je!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)