Agáva

Agáva, to nie je kaktus ani aloe, aj keď sa na seba trochu podobajú. Agáva má na liste špicatý tŕň a kvitne len raz za život. Zo stredu vtedy vyrastie vysoká stonka s množstvom kvetov. Po odkvitnutí rastlina odumrie a z jej pozostatkov vyrastú nové rastlinky. Taký je aj básnický predobraz príbehu slovenského filmu režiséra Ondreja Šulaja Agáva.

Metaforickou a éterickou agávou je mladá Ukrajinka Naďa (Katarína Šafaříková), ktorú si na južné Slovensko po 2. svetovej vojne, priviedol staviteľ mostov Hampl (Milan Kňažko). Mená v zátvorke sú rozhodne dôležité, lebo zásadne určujú charakter filmu. Rozhodne by som mal dať do zátvorky aj Milana Lasicu, ako staršieho unaveného lekára, ale s istým životným nadhľadom a skrytým optimizmom aký sa skrýva vo všetkých živých organizmoch.

Film nám nedovolil, aby sme sa nudili,napriek filmárskym "pauzám", ktoré zdôrazňujú nevypovedaný text. Aj dobrý detail dokáže zaujať ak je presvedčivý. Herci v tomto filme sú dosť presvedčiví. Prednosťou filmu je nezameniteľná atmosféra tej doby (1947) na slovenskom juhu. Viem o čom hovorím, žil som tam a aj preto ma táto stránka filmu zaujala.

O príbehu ľudí vo filme netreba hovoriť, je to, napriek zvláštnej dobe, skoro taký obyčajný ľudský príbeh manželstva a popritom aj lásky. Lásky nenaplnenej doplna podľa predstáv zúčastnených. Očakávaný tragický záver im dáva silu vášne. Ako v agáve, aj v Nadi prepukne túžba rozkvitnúť naplno. Tak trochu po lopate nám to podávajú tvorcovia filmu ako predobraz. To však na veci nič nemení, sú veci dôležité a tie ostatné. Aj dobrá fotografia musí mať správne zobrazený hlavný motív a nedôležité pozadie je potlačené do úzadia.

Historické pozadie tohto filmu tam je naznačené, akoby mimochodom, takže základnú líniu filmu predurčuje, ale neruší. Politické udalosti sú zašifrované v konaní niektorých postáv v začínajúcich konfliktoch.

Agáva je slovenský film, celkom príjemný a iste ho ocenia hlavne pamätníci tých čias. Svojou umeleckou úrovňou dal príležitosť našim hereckým klasikom, ktorí sa iste radi na tomto filme zabavili. Ukázali nám svoje mnohotvárne herecké skúsenosti. Zvláštne uznanie si zaslúži aj výkon Kataríny Šafaříkovej. Negatívne som vnímal výber herca na postavu Nadinho milenca (Marek Geišberg). Pre mňa to bola rola zahraná dosť nevýrazne.

Agáva, Slovensko, 2016
Režia, scenár: Ondrej Šulaj
Hrajú: Milan Kňažko, Katarína Šafaříková, Marek Geišberg, Milan Lasica, Diana Mórová, Attila Mokos, Pavol Šimun, Éva Bandor, Branislav Deák, Zuzana Porubjaková, Ivana Kuxová, Martin Nahálka, Zuzana Konečná, Lukáš Latinák a ďalší. 

____________________________________________________________

Rekapitulácia mojich filmových dojmov (v abecednom poradí názvu):

10 pravidel, jak sbalit holku - 10 pravidiel, jak sbalit holku

Agora - Bratislavský týždeň

Apocalypto - Apocalypto - bol som v kine

Avatar - Avatar a popcorn

Báthory - Báthory versus Jakubisko

Cinka panna - Cinka panna

Děditství, aneb… - To, čo sa nehovorí...

Deň konca sveta - Strangelet

Dojmy z Oskarov - Amerika je unavená

Dom - Dom, alebo dva domy

Druhá šanca - Dempseyho druhá šanca

Expedičná kamera, horské filmy - Festival

Gejša - Memoirs of a Geisha

Goyove prízraky - Goya's Ghosts

Gravitácia - Vesmírna gravitácia

Habermanov mlyn - Habermannov mlyn

Helga, 1967 - Helga a podobné katastrofy

Hranaři - Na hrane zákona

Jak Básnici nestrácejí naději - Básnici nestrácajú nádej

Jánošík, pravdivá história - Jánošííík...

Just Like Heaven - Pod sprchou

Kandidát - Slovenský kandidát

Krok do tmy - Krok do tmy

Kto je Mr. Johnson? - Kto je Mr. Johnson?

Kvaska, Medvídek - Aktuálne filmové a TV dojmy

Líbáš jako ďábel - Líbáš jako...

Lietajúci Cyprián - Cyprián a Svätopluk

Malé oslavy - Malé, neslávne oslavy

Marhuľový ostrov - Marhuľovica

Melódie môjho srdca - Nemám čas

Miluj ma alebo odíď - Miluj ma, alebo

Muzika - Konečne Muzika

Noe - Noe podľa komiksu

Obsluhoval som anglického kráľa - Obsluhoval som anglického kráľa

Od Fica po Fica - Čaro Vianoc

OMO, cesta do praveku - Pravda víťazí

Operácia Dunaj - Dunaj v Poľsku

Pokoj v duši - Pokoj v duši

Polčas rozpadu - Polčas rozpadu

Príbehy obyčajného šialenstva - Príbehy obyčajného šialenstva

Rodinka - Rodinka

Román pro muže - Román pre muža

Ružový panther - Clouseau alias Labuda

Seriál Hviezdna brána - Rodney žije

Skús ma rozosmiať - Babská jazda

Skyfall - James Bond

Súboj titanov - Titanský súboj v Maxe

Súmrak - Súmrak na plátne

Štyria tankisti a pes - Šarik a tí druhí

Te=oria všetkého - Teória všetkého

Tou de fer - Nitra, Trou de Fer

Touha (1960)- Túžba, z očí do očí

Ulovit miliardáře - Do roka a do dňa

Veľký blondýn… - Le Grand Blond...

Vojnový dokument - Vojnový dokument

Vymedzený čas - In Time

Na ostrie noža

Tak som sa zamyslel pri krájaní maďarskej klobásy nad nesmrteľnosťou chrústa. Prečo je to tak, že najčastejšou otázkou je "prečo"? Pamätám si z detstva na obložené žemle, ktoré sme kupovali a jedli hlavne pri cestovaní vlakom. Malá, z dnešného pohľadu, žemlička rozkrojená na vršok a spodok. Jedna časť bola natretá kúskom masla, na to vložený jeden, alebo dva tenučké krúžky lacnej (z dnešného pohľadu) salámy a výborne to chutilo, lebo sme boli stále hladní. 

Dobre si to pamätám, až do 30-tych narodenín som bol stále hladný. Nieže by som nejedol, ale trávilo mi veľmi dobre. Aj teraz mi trávi dobre, ale už som si zvykol na istú pravidelnosť a striedmu veľkosť porcií. Tak som si aj teraz pred chvíľou striedmo nakrájal kus salámy a k tomu ešte pár centimetrov maďarskej klobásy. Lebo "maďarská" je dobrý marketingový ťah predajcov v stánkoch. Len tak nasucho, bez masla. Nedal som si záležať na tenkosti plátkov, krájal som značne nahrubo. Taká je táto doba. Ktovie prečo?

Nechcel som tie salámové spomienky dohnať až na ostrie noža, lebo nože sú v tom nevinne. Sú ostré ako britva. Vedel by som nakrájať tenučké plátky, ale malé a lacné žemle sa už nepečú. Ani ostré nože nie sú vždy samozrejmosťou. Nedávno som všetky kuchynské nože nabrúsil novučičkým brúsnym prípravkom s diamantovým kotúčom. Sú ostré ako vzťahy medzi politikmi, zvlášť teraz po voľbách, keď ich intelekt brúsi vidina moci, peňazí a snaha o dobro pre všetkých (tam hore).

Návrat do "retra"

Dalo by sa povedať, že "retro" je akousi módou. Možno je zábavné pozrieť sa na minulosť nezaťaženú realitou a s patričným odstupom. Únik ako únik, či už ide o rozprávku, alebo nezávislý a nijako nás neohrozujúci pohľad na minulosť bez ideológie. Práve tá niekdajšia ideológia je to, nad čím sa už trochu usmievame. Zabúdame, že ideológia tu je aj dnes, len pekne prifarbená, ale ciele sú rovnaké.

Osobne som tiež podľahol jednej retrospektívnej záležitosti. Už sama domáca zabíjačka, na ktorej som bol inšpirovaný v rozhovoroch s mladšími, je príjemným a bezprostredným návratom do... Až do detstva. Bol som čerstvo oholený, na rozdiel od niektorých mladíkov z rodiny, a tak prišla reč aj na holenie. Téma celkom zaujímavá a živá, lebo sa vnucuje každý týždeň aspoň raz.

Raz za týždeň, to už je riadne strnisko a moderné päťnožové strojčeky toto lajdáctvo ťažko znášajú. Holenie síce znie skoro ako mach-3, ale kde nič, tu nič, britko kĺžu po povrchu. Už dlhšie preto preferujem dvojité, maximálne trojité kombajny. Zarastený mladík (nedávno oslávil len 50-tku) sa pochválil, že ostal navždy verný klasike so značkou Astra a chválil si to. Ten zaujímavý názor mi od tej chvíle vŕta v hlave.    

Zabíjačka a výslužka z nej sa už dávno minula, ale na Astru som si prednedávnom spomenul. V našom superobchode pod veľkou šopou Astru nemali, tak som sa uchýlil k inej, rovnako známej značke s dvomi mečmi. A je to, povedal som si. Dnes došlo na slávnostne obnovenú premiéru a zároveň na očakávaný a módny "retro" zážitok. Došlo, ale došiel aj na psa mráz.

Skutočne, vonku mierne mrzlo, ale aj tak som sa chcel ukázať v meste čerstvo oholený klasickou žiletkou, ktorá reže len jedným ostrím. Doslova a do písmena, reže všetko, čo vidí aj to čo skrýva pena. Skrátka, aby som to nepreťahoval, po holení som skončil klasicky "retro" dorezaný. Že by to bolo nedostatkom skúseností, alebo len podcenením pokroku? 

Takýto návrat do minulosti je dobrá vec. Jedna skúsenosť však stačí, vraciam sa do tohto moderného žiletkového storočia. Vlastne nie do tohto, ale do toho nedávno minulého, kde boli skvelé holiace strojčeky s dvomi, či s tromi čepeľami. A možno sa časom budeme vracať, z vyššej moci, ešte hlbšie... Ktovie, čím sa budeme holiť v jaskyni? Asi britvou z kameňa ale vlastne načo..? 

Vianočná kronika

Tieto Vianoce neboli zasnežené. Uplatnilo sa staré príslovie o Kataríne na ľade a Vianociach na blate. Pravdou však je aj to, že dnes už málokto vie, čo je to blato. Všetko okolo nás je vybetónované alebo vyasfaltované. Počasie sa však s príchodom Nového roku veľmi rýchlo znormalizovalo. Prišla ozajstná zima a napravila svoju pošramotenú povesť a zisky zimných stredísk.

Vianoce majú svoju povesť aj tradičnú formu v rodinách na štedrý večer. Potom prídu všednejšie dni s čakaním na Silvestra. V tých povianočných dňoch to môže nadobudnúť aj takú modernú podobu, keď veľká časť rodiny trávi večer spolu a zároveň každý po svojom. Jeden sleduje TV vysielanie, druhý má na kolenách laptop, ďalší surfuje na smartfóne.

Iní dvaja si dokonca tajne posielajú úsmevné vetičky prostredníctvom SMS správ. Zo stoličky na stoličku. Zjednocuje ich wifi router.

Telefóny už nie sú tým čím bývali. Stali sa vreckovými internetovými terminálmi. Pozoruhodné je, že funkcia "telefón" je už na druhej koľaji, mnoho viet sa posiela esemeskami, komunikuje sa cez  "čety", e-maily a na stránkach "sociálnych" sietí. Zdá sa to celé pritiahnuté za vlasy, ale ktovie, možno raz aj táto vlna opadne a stane sa všednou záležitosťou ako mnoho iných "vylepšení" života spoločnosti.  

Keby boli problémy len okolo elektroniky, bolo by to fajn a nádejné...

Star warsy

Zažívame ohromný reklamný boom okolo nového filmu Star Wars: Sila sa prebúdza. Len tak na okraj, zvyčajne sa prebúdza zlo, keď dobro zaspí. Veď vojny, aj keď sú nekonečným sprievodcom ľudstva, nemožno považovať za dobro. Keď inak nie, tak zo svojej podstaty ničenia, ktoré je opakom tvorby a stvorenia.

Videl som kedysi dávno jeden z dielov tejto fantasticky neskutočnej série filmov. Až tak neskutočnej (niekto hovorí, že rozprávkovej) že z filmu stoja za pozornosť už len filmové efekty. Aj tie sa však časom stanú všednými. Mám rád vedecko fantastické filmy, ale také, ktoré sú ľudskými príbehmi so všetkým, čo patrí k ľudskosti a tie, ktoré ešte nestratili kontakt s našim svetom.

Ľudstvo má svoj jedinečný domov tu na tejto zemi. Ani Mesiac, ani Mars a tobôž vzdialené hviezdy  nikdy nebudú našim domovom, jedine v rozprávkach. Život áno, ten je asi možný aj inde, lenže každý tvor má svoj svet, pre ktorý bol stvorený. Opustenie, či zničenie vlastného sveta je záhubou. Nech si myslí Stephen Hawking čo chce, ja verím, že nám bola daná na život len táto zem.

Barnumovská reklama Hviezdnych vojen ako "kultového" filmu, dokonca aj na verejnoprávnom rozhlase, mnou nepohne na cestu do kina a neopozriem si to ani doma. Nieže by som nevedel, čo je to zvedavosť, ale tento kult nevyznávam.

Ktovie, kam smeruje filmová tvorba, ktorá už ani nie je tvorbou, ale továrňou na formovanie myslenia más. Áno ide cielene o masy, ktoré okrem toho, že sa nechajú ľahko uniformne vyformovať želaným smerom, prinesú aj "money" a zaplatia si tak ďalšie kultové pokračovania virtuálnych masáží.

A čo majú Hviezdne vojny spoločné s týmto časom?

Nemajú nič spoločné s koncom tohto týždňa, ani s vianočnou pohodou, hoci našim spoločným menovateľom aj v tomto čase sú vojny pozemské a vzdušné. Niekedy sa mi zdá, že vojny odohrávajúce sa v tisíce svetelných rokov vzdialenom vesmíre by mi boli oveľa milšie ako tieto naše zemské nenávisti a ničenie toho, čo sme vytvorili. 


Veselé a pokojné Vianoce!