363

Klamlivý titulok článku sa nemusí oplatiť, ale skúsil som. Nechcem totiž písať o paragrafoch, lebo to nie je moja doména, ani ten, toľko omieľaný 363. Skôr by som sa chcel pozrieť na zúbky televíznym moderátorkám. Upútala ma moderátorka (sympatická dáma s perfektným účesom) v spravodajstve. Viedla vzdialený rozhovor na výsostne odbornú tému, v ktorej asi ani ona nie je celkom doma. 

Moderátor nemusí byť odborník na všetko, ale otázky, ktoré ona kládla druhej strane boli odborne tak fundované, až to pôsobilo dojmom, že vie viac, ako ten, ktorého spovedá. Preto z toho plynula istá nevyváženosť - kto koho vlastne spovedá a kto tie pojmy vysvetľuje nám laikom.

Asi to čítala z čítačky a niekto jej to pripravil (možno ona sama). To by mi nevadilo, len ten herecký prejav bol tak priezračný, že to pôsobilo neprirodzene. Skôr by som prijal. keby mala v ruke papier a akože sa tam občas pozrela. To by bolo fajn. Sú situácie, kedy papier nepustí... Pamätáme si ešte na "naivné" otázky, ktoré kedysi úspešne kládol pod lampou istý, kedysi slávny moderátor. Možno trochu tej úprimnej naivity, ktorá sa očakáva, by bolo na mieste aj v spravodajstve (všetko s mierou).

Nemenujem tú televíziu, aj keď by som mohol, lenže ja už koncesionárske poplatky neplatím, aj keď som poberateľ elektriny. 

Ešte k tomu číslu "363" - viem, že za čísla už padol nejaký rozsudok, dúfam, že toto číslo je aspoň zatiaľ bez poškvrny. Lebo čísel je veľa a aj paragrafov, na ktoré platia iné paragrafy a tak podobne  a tak ďalej... 

Stereotyp (psycho)

Oficiálnu definíciu stereotypu podľa Wikipédie radšej nebudem citovať, je príliš zložitá, ale to nevadí, budem radšej voľne uvažovať o význame stereotypu, respektíve o dôležitosti zbavovania sa stereotypov, ako o tom píše Adam Grant v knihe "Ešte si to premysli". Inak povedané, tvrdí, že zmeniť názor na vec je prirodzené a vhodné, ak sa zmenia vonkajšie podmienky a fakty. Nemeniť názor je vraj pohodlné.

Pravda je, že knihu som ešte neprečítal, tak zatiaľ iba voľne fabulujem o jej obsahu vychádzajúc z prvých 10 strán. Aj tak sa mi zdá, nabádanie na prispôsobovanie vlastného názoru zmeneným podmienkam ako zásah do (vlastnej) osobnosti. Ak by to bolo vyžadované tlakom zvonka, mohlo by to byť považované aj za manipuláciu zvanú niekedy aj "brainwashing", takže pozor!  

Kedysi sa hovorilo: "dôveruj, ale preveruj! Aj to, čo na prvý pohľad vyzerá ako fakt (lebo čert nespí), môže byť aj niečo iné. Moderné "hoaxy" sú guľaté a túlajú sa svetom (aj internetom) krížom, krážom. Pri čítaní psychologických kníh platí dvojnásobne zásada opatrnosti pri preberaní názorov autora. Poučiť sa áno, ale vnímať kriticky, s nadhľadom. Spomínam si na Freuda, ako pri formulovaní svojich teórií o psychoanalýze menil svoje názory podľa aktuálnych nových poznatkov, takže aj on. 

V tejto oblasti psychológie nikdy nie sme na konečnej. Všetko sa hýbe, plynie a vyvíja sa. Uvedomme si, že nesprávne uchopená, cielene manipulatívna psychológia (so zlým úmyslom) môže byť v dnešnej dobe svetovlády prostredníctvom médií, aj zbraňou typu HN.  Ešte raz sa na záver ospravedlňujem autorovi knihy, ktorú ešte len budem čítať, je v tom úplne nevinne. Veď uvidíme keď dočítam, ešte si to premyslím...

Dilema

Mám dilemu, hoci nestojím (nesedím) pred rozhodovaním o dvoch (nie dobrých) možnostiach. Už sú predo mnou tri možnosti, ale neviem ako sa to odborne nazýva. Ak sa človek nevie rozhodnúť medzi tromi možnosťami, vyberie si štvrtú. Tak som začal písať úvahu o dileme. 

Rozhodovanie sa medzi danými možnosťami je vždy to najťažšie, ak nie sú obe možnosti veľmi dobré. Podobné je to aj pri možnostiach, ktoré sú dobré rovnako. Každé rozhodnutie určuje smer ďalšieho vývoja udalostí. Pri písaní úvah o "nesmrteľnosti chrústa" to však nie je až tak zničujúce rozhodnutie. Chrúst ako chrúst...

Trochu to priblížim, nie príliš, ale aspoň naznačím, že som chcel písať o umelej inteligencii a nie som si istý, či moja inteligencia na to stačí. Odborníci a vedci z tejto oblasti už o tom popísali množstvo papiera, ale im sa nechcem miešať do atramentu. Aj tak si o umelej inteligencii myslím svoje a s tým nemôžem ísť do verejnej diskusie, ak chcem ostať v rámci slušnosti.

Druhá "dilema" sa týka ľudských vzťahov, teda hlavne vzťahu muž - žena s cieľom založiť si rodinu a vychovať deti. Takýto vzťah môže skončiť ako v rozprávkach "a potom žili šťastne až do smrti", alebo trochu realistickejšie skorým, alebo neskorším rozvodom, nedajbože fyzickým násilím. Tým nemyslím, že muž bije ženu, ale aj naopak a "bitie" neznamená len fyzické násilie, ale aj to tvrdšie - psychické. 

Trochu zavádzajúce v tejto "dileme" o vzťahoch bývajú romantické príbehy z románov, ktoré si vymýšľajú romantici vždy, keď sa zdá, že romantika pôjde dobre na odbyt v kníhkupectvách. V romantických rozprávkach sa často vyskytuje hľadanie "toho pravého", či "tej pravej" na lásku. Lebo, ako vieme, láska je základ všetkého dobrého a pekného. 

Praktici a filozofi, ale aj psychológovia by sa iste zamysleli nad tým, ako to naozaj funguje. Existuje pre jedinca na celom svete len jeden "ten pravý"?  Asi nie, lebo do pravosti vždy zasahuje aj okolie a okolnosti. Dokonca sa stáva, že kvôli okolnostiam sa stretnú dvaja, ktorí si nie až tak padnú do oka, ale čo robiť? Potom sa môže stať a stáva sa, že toho pravého s údivom uvidia trochu neskôr a oheň je na streche. 

Uznajte, že písať o životných dilemách nie je len tak ľahko. Tak som sa nedávno chcel zamyslieť nad kultúrou, teda hlavne nad hudobnou kultúrou dneška. Ako z blata do kaluže pre mysliaceho tvora v dnešných časoch. Uniformná kultúra, to je asi to správne hodnotenie našej súčasnosti. Aj keď sa zdá byť pestrá, prevláda jeden vzor, teda tá správna "západná kultúra". 

Náš sused si nosí do záhrady výkonné rádio a dáva to vždy na vedomie okoliu príslušnými decibelmi. Zariadenie je to kvalitné, harmonické skreslenie nepočuteľné a hudba kultúrna. Ovšem, aby bolo jasné aj kultúra musí mať prívlastok, ako som už spomenul. Samozrejme, v tomto prípade nejde o tzv. vážnu hudbu, tá ostáva chvála Bohu v klasickej forme a je prakticky nemenná. 

Práve u suseda v záhrade som včera počul piesne s anglickým textom (prevažne), ale boli tam aj srbské, ale celkový dojem bol rovnaký, ani jednej, ani druhej som poriadne nerozumel a inak sa to podobalo ako vajce vajcu. Priznám sa však, že niekedy si myslím, že je dobré ak človek textu nerozumie, nenarúša to dobrý dojem z hudby. Narážam tým na niektoré infantilné texty slovenských piesní. Ale nájdu sa aj skvosty s kvalitnou textúrou aj myšlienkou.

Viem, že by sa najmä v kultúre nemalo takto nálepkovať, ale keď je to fakt, čo s tým? Priznajme si, že v posledných (-dsiatich) "demokratických" rokoch počúvame hlavne, okrem našej domácej tvorby a ľudoviek, najmä piesne s anglickými textami a rytmami. 

Nepamätám si, kedy som naposledy v našom "informačnom" rádiu, či inde počul, napríklad maďarské, čínske, či nebodaj ruské piesne. Nie že by mi nejako chýbali, ale jednotvárnosť unavuje. A to nechcem hovoriť o televíznych kanáloch, kde sa všetko reprízuje stokrát na stovke kanálov a to isté platí aj o infantilnej reklame.

    

Múdry ako rádio

... či hlúpy ako...? Nie, hovorí sa, že je hlúpy ako tágo (tam je pekná zbierka prirovnaní). Pamätám si ešte z detstva, že sa to slovné spojenie "múdry ako rádio" používalo na označenie osoby, ktorá sa vystatuje, že je múdry. Skrátka, bolo to pejoratívne označenie pre hlupáka, ktorý si myslí, že  všetko vie a nad inými sa preto povyšuje. Príklad použitia daného spojenia z modernej doby som našiel v istom denníku (19. decembra 2021):

"Prečo neodstúpil on, keď je múdry ako rádio, odpovedal predseda parlamentu... na kritiku..."

Volám sa...

Ale nie som Marián ako v tej reklame, kde si ON skonštruuje všetko, čo bude chcieť. Hovorí sa, že Nomen omen, teda že meno predznamenáva niečo z vlastností človeka. Znamená to aj pomenovanie osoby, alebo miesta, ktoré vystihuje nejakú jeho charakteristickú vlastnosť. V duchu dnešných obáv, aby nás niekto neoklamal (neohaxoval) si všímame meno autora, čím sa obvykle vyznačuje vo svojich textoch na internete (v novinách, v časopisoch, ale aj v knihách).

Pri postupujúcej cenzúre internetových stránok a obrovskej prevahe tzv. "mainstreemu" sa môžeme čudovať, že tu ešte taká obava je (možno práve preto). No ale dobre, aj v článkoch, ktoré sú akože nezávadné, je dobré vedieť si vyberať. 

Je známe, že človek radšej číta to, čo potvrdzuje jeho názory, je blízke jeho mentalite. Aj z toho plynie vlastná "autocenzúra", keď sa niekto vyjadruje neomalene, gramaticky a štylisticky nesprávne, nabudúce si už jeho článok neprečítam, ale ani v prípade, že ho nachytám pri klamstve. Podobne je to  aj keď je niekto neobjektívny a extrémistický. A je úplne jedno, kam jeho extrémy smerujú. 

Pri istom spoločenskom rozhovore som sa nedávno vyjadril, že keďže som už zverejnil tisíce svojich názorových článkov, že vlastne som na internete takmer nahý, kto chce, vie o mne všetko (až na ten figový list). 

Samozrejme, také "všetko" nikdy nie je stopercentné, lebo poznanie závisí aj od úrovne myslenia pozorovateľa. Tak ako je to so mnou, tak je to s každým, kto na internet už hodil istý počet svojich názorových článkov. Viem to z praxe, mám vytipovaných niekoľko autorov (a je ich dosť), u ktorých mi stačí jeho meno (Nomen omen), aby som ho neotváral, lebo viem, ako a o čom píše.    

Ak niekto postupuje podobne, nemôže sa mu stať, že by čítal (a veril) názorom, či domnelým faktom od autora, ktorého takto pozná. Rád si však prečíta názory ľudí, ktorých pozná v dobrom. Toto všetko platí samozrejme aj o médiách "hlavného prúdu" a možno o nich ešte viac.  Ak ma niekto raz oklame, druhýkrát sa mu to nemôže podariť a nastupuje označenie v zmysle: Nomen omen.