Moc na svete

Náš svet je planéta Zem, je to tretia planéta slnečnej sústavy, ktorá vznikla pred 4,54 miliardami rokov. Je domovom rôznych druhov rastlín a živočíchov. Ľudstvo sa tu objavilo relatívne nedávno, ale vďaka schopnosti prispôsobiť sa a využívať prírodné zdroje stále rastie.

Čítam knihu s názvom "MOC", ktorá sa zaoberá históriou a vývinom spoločenstiev na Zemi od šimpanzov (naozaj) až po dnešných ľudí. Zaoberá sa hlavne tým, či moc (vedúce postavenie, alfa samce) mocných korumpuje, alebo do pozícií mocných sa dostávajú najčastejšie tí s prívlastkom "alfa". Je tu aj tretia možnosť, že tých mocných (aj skorumpovaných) si v demokratickej spoločnosti volíme my sami a sme za to zodpovední. 

Možno ich korumpuje ten pocit moci, príležitosť, možnosti (systém?), ale asi len vtedy, ak na to majú charakterové osobné predpoklady. Zaoberajú sa tým psychológovia (a psychiatri), robia rôzne "pokusy", pri ktorých testujú charaktery ľudí, ktorí majú záujem o moc a hodnotia tých, ktorí ju už reálne vykonávajú (vykonávali). Zaujímavo spracovaná kniha.

Súčasná ľudská spoločnosť je hierarchicky usporiadaná. Aj v pracovných kolektívoch by to bez vedúcej osobnosti ťažko fungovalo. Hierarchické usporiadanie vzťahov je základ modernej spoločnosti, pokusy o sociálnu rovnosť (asi) historicky zlyhali. Opakom hierarchicky usporiadanej spoločnosti je zrejme chaos. Aj celý svet je usporiadaný podľa toho hierarchického vzoru, teda sme fakt dobrí, ale prečo sú potom medzi nami vojny? Možno tiež pre to isté...

To je aktuálna otázka pre psychológov a bohužiaľ, len námet pre mnoho ďalších štúdií a vedeckých kníh.

(Brian Klaas, MOC. Je pravda, že moc korumpuje? IKAR, a.s. 2025) 

Tu som, umelá inteligencia

Na internete mám niekoľko obľúbených autorov, ktorých nikdy nevynechám. Nedávno ma zaujal názor, že takzvaná umelá inteligencia (UI) je vlastne najväčší plagiátor... Nič nevymýšľa, len kombinuje všetko, čo už bolo napísané a podpisuje sa pod to.

Vlado Javorský upozornil na menej známy aspekt inteligencie a pýta sa: "K prirodzenej inteligencii človeka patrí schopnosť zahryznúť si včas do jazyka, ktovie ako je na tom umelá inteligencia?"

Niekto iný povedal: "Až vo chvíli,‭ ‬keď s nami začnú stroje vtipkovať,‭ ‬sa dočkáme umelej inteligencie." 

... Zdá sa, že sme veľmi ďaleko od tohto ideálu, lebo už ani živý "humoristi" nevtipkujú, stačí im politika (a vulgarizmy).

Vlado Javorský mal ešte jeden dobrý postreh (má ich oveľa viac): "Na obrazovke sa mihla hercova oholená tvár. Tuším to bol starší film pre pamätníkov."

... Moja poznámka: "Podobné je to aj s článkami a diskusiami na internete - ak si prečítate článok bez vulgarizmov a hlavne diskusiu bez osobných útokov a hrubých slov, určite je to článok z prvopočiatkov internetového blogovania." 

Namiesto pointy, len vysvetlenie - pôvodne som chcel písať o tom, že UI keby chcela, tak si prečíta všetko, čo som tu napísal a bude vedieť všetko o mne... Nie je to pravda, minule som sa jej opýtal, čo vie o mne a bol som sklamaný, nevie o mne skoro nič. Tak možno o ďalších 15 rokov, keď už bude vedieť aj vtipkovať...   

 Odpoveď ChatGPT na otázku o blogu Waboviny:  ​Blog waboviny je osobný blog autora, ktorý sa prezentuje pod prezývkou „wabt“. Jeho príspevky sa zameriavajú na rôzne témy, vrátane osobných skúseností, receptov a iných záujmov. Jeho prístup k písaniu je neformálny a osobný, čo môže prispieť k autentickému a priateľskému dojmu z jeho blogu.​ V rámci komunity blogerov je známy aj vďaka svojim komentárom na iných blogoch. Na základe dostupných informácií sa zdá, že autor blogu je aktívny v online komunite a prispieva k nej svojimi príspevkami a interakciami s ostatnými blogermi. Jeho blog môže byť zaujímavý pre čitateľov, ktorí hľadajú osobné a autentické pohľady na rôzne témy.

Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

Doba pokročila

"Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi..." (T. S.)
  Dodávam, že vo väčšej miere ich praktizujú diskutéri pod článkami.

Je to paradox, ale kto prestal chodiť do krčmy, inú možnosť nemá. Spoločnosť je tak názorovo rozdelená, že nemá zmysel o politike debatovať ani v rodine... Veď do roka a do dna, ako povedal Kozina Lomikarovi - "hin sa ukáže" a to platí aj v politike, pravda vypláva na povrch. Tým nemyslím nič konkrétne, žiadne konkrétne osoby, lebo aj v krčme sa diskutuje o všetkom a o ničom a je celkom jedno, kto sedí oproti. A  pritom tam sedávajú tí najväčší odborníci na všetko (u blogerov detto). Po záverečnej si nikto aj tak na nič nespomenie. Reči sa hovoria, chlieb sa je a pivo sa vychutnáva.

Každý si občas kladie otázku, prečo práve ja, prečo práve teraz a prečo práve tu? Len občas vieme odpoveď. Tomu sa hovorí osud, aj keď ten ako predurčenie (vraj) neexistuje. 

Otázkou je, kedy príde záverečná na blogerov a youtuberov? Možno to skončí, ako vždy - ako pre koho. Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, sa hovorilo:  "Ak hovoríš, tak nepíš! Ak píšeš, tak nepodpisuj! Ak podpíšeš, tak sa nečuduj!"  Ako je to dnes a ako bude zajtra? Možno bude ako (ešte) nebolo...

Čo "vraj" o našej dobe píšu iní?

- V Čechách zavedú povinnú angličtinu od prvej triedy ZDŠ. Za protektorátu sa učila povinne nemčina, za socializmu ruština (od štvrtej), a teraz angličtina. (blog.pravda) ... (Koľko jazykov máš, toľkokrát si človekom...)

Základná škola je miestom, kde sa človek môže naučiť najviac a najľahšie... Ja som sa začal učiť angličtinu keď som mal 50 rokov a som aj za to vďačný. Ruštinu sme sa učili od štvrtej triedy ZŠ. V praxi som ju príliš nevyužil, raz som dokonca na jej slabú znalosť doplatil (bolo to v krčme), inak prispela len k lepšej orientácii v "teréne". Nemčinu nás učili neskôr 3 roky ako nepovinný predmet, jej praktický dopad na život bol menší ako neskôr u angličtiny, ktorú som sa aktívne učil v podstate len 3 mesiace (som taký nedouk, ale vo svete sa už nestratím...). Dôležité bolo, že som dokázal vnímať "ducha" toho ľudového jazyka. Angličtín je vraj na svete veľa (učil som sa americkú) a niekedy sa (vraj) nedohovorí Američan s Londýnčanom. Asi tak, ako náš Záhorák s Východniarom... Veľkú úlohu v mojej angličtine zohrali počítače a software, s ktorým som pracoval. Svet počítačov sa odvtedy neskutočne rozšíril, bez neho by sme nemali čo držať v rukách a nestali by sme sa blogermi, či youtubermi (to ako by nám zakázali chodiť do krčmy).

- Ľudia na internete píšu často a podľa ich niektorých výlevov v článkoch a komentároch vidieť, že sú tam aj vulgárni nadutí agresívni obmedzenci a hulváti toho najhrubšieho zrna (najčastejšie v diskusiách). A potom sa čudujeme, že sú medzi nimi aj schopní všetkého. Samozrejme, ak to takto niekto napíše, je jasné, že on medzi takých nepatrí (nechce patriť...).

Nabudúce: esej od umelej inteligencie AI – Aria

  

 

Jedenáste okná

"Pri tvorbe nového se netreba báť chýb,
lebo sú súčasťou učenia a rastu."(FB)

Zažil som "na vlastnej koži" operačné systémy od MS DOS po Windows s rôznymi číslami až po súčasnú jedenástku. Verzia 3.11. bola zvláštnosť, ale v praxi skoro na nič. Sympatický bol Windows 95, aj trochu pozmenený Windows 98. Windows Me som vynechal a neujal sa. XP z roku 2001 bol (mojou) hviezdou a bolo ťažké sa s ním rozlúčiť. Vistu z roku 2006 som vynechal, podobne ako mnoho iných užívateľov, neujal sa.  Windows 7 z roku 2009 opäť zažiaril, škoda bolo z neho odísť. Windows 8 a 8.1 som mal na laptope, nahradila ho desiatka, s ňou je to lepšie, ale už je oznámené, že skončí. S  tým skončením "podpory" je to paradoxné, užívateľ (ja) sa teší, že už nebude zdržiavaný neustálymi "vylepšovaním", hoc aj za cenu istého bezpečnostného rizika. 

Na aktuálnom hlavnom stroji (bolo ich niekoľko) som si Windows 10 z roku 2015, ani neviem prečo, vymenil za jedenástku. Škoda bolo desiatky, aj pivo 10 som mal najradšej...

Windows 11 je potvrdením fenoménu "vylepšovania". Človek si kúpi produkt, ale bez obligátnej dvojročnej záruky, potom mu ho stále za chodu opravujú... Ale aj v kúpe systému sa to trochu (podstatne) zmenilo, už si nekupujeme program na doživotie, ale na rok a  každý rok znovu. V podstate ide o prenájom. Konšpiračné teórie hovoria, že tak to bude v budúcnosti so všetkým... Ale kto by veril konšpiráciám? 

Užívateľ systému si na daný produkt (dá sa to ešte nazývať produktom?) zvykne, zopár vecí (možno maličkostí, ale príjemných) sa dostane do mechanickej pamäti a potom sa to pri prechode na "lepší" (možno) systém zmení, zakáže alebo nahradí niečím iným. Zmení sa idea a zmeny sa nedajú vrátiť späť. Niekedy len s pomocou externých utilít, ale len dočasu. Niekedy sa to staré vráti po čase späť, ako sa vracajú staré dobré časy... 

Diskusia?

 Diskusia k článku o politike na istom známom blogu (ale inde to nie je o nič lepšie, ani krajšie). Nie je to kópia diskusie, len malé zhodnotenie typických príspevkov...

- (dan) autorovi vyčíta, že obhajuje "nacionalistu, extrémistu a antivaxera” a zároveň ho zaraďuje do istej nenávidenej skupiny, teda osobný útok bez argumentov.
    - (dpu) pripája sa k (dan) a obvinenie autora rozširuje o to, že je narkoman.
        - (dan) rozvíja myšlienku z príspevku (dpu)
- (dfv)  pridáva sa konšpiračne k predchádzajúcim.
    - (dde) diskutuje k danej téme, rozvíja myšlienku, ale v závere sa ironicky usmieva.
        - (dšt) sa pýta (dde) ako to myslí?
- (dan) rozširuje zoznam nadávok a cíti sa urazený, že on v tej skupine nie je.
- (dmi) opäť zaškatuľkovaná invektíva voči autorovi článku.
    - (dpu) filozofujúca poznámka o dočasnosti ľudského bytia.
- (dza) rozširuje a ilustruje invektívu voči autorovi pomocou akéhosi obrázku a že sme v r...
    - (dpu) súhlasi so (dza).
        - (dza) si povzdychne OMG (Oh môj bože).
- (dmi) apeluje na slobodu prejavu, názoru, vyzýva na vyjadrenie.
    - (dpu) opakovanie invektív voči autorovi.
        - (dag) ironické zdôraznenie myšlienok diskutujúcich, ale so zakomponovaním istých politických strán do kontextu.
            - (dšp) „láme palicu” nad predchádzajúcim diskutérom.
- (dra) časť príspevku doslova: „+++++” a vyjadruje sa k téme s pozitívnym hodnotením myšlienky v článku.
    - (dag) sa nedá, ale k veci tvrdí, že je to zbytočné a samozrejme, pridá aj slovné útoky na určené osoby v istej skupine.
        - (dza) chváli (dag)
- (dšp) zapája do úvah istého speváka, ktorý kazí mládež. a nikto sa o to nestará.
    - (dto) toho speváka platí štát, alebo je to jeho biznis? Pýta sa ďalší. Ale (dšp) hneď radí k istej politickej strane.  
        - (dza) všetkých označil za narkomanov.
            - (dšp) ironizuje (dza)
- (dpa) vyčíta všetkým dvojaký meter (a v tom má asi pravdu)

Štatistika: celkom 24 diskusných príspevkov (otázne je, či je to naozaj diskusia). Z toho pozitívne hodnotenia, alebo čiastočne pozitívne a k veci celkom 4. Zvyšok sú nenávistné osočovania autora článku, alebo aj útoky navzájom medzi sebou (viac ako 80% nenávisti a osočovania) .  

    Toto hodnotenie sa netýka žiadneho skutočného diskusného fóra, ani žiadnych diskutujúcich. Zobrazuje len môj všeobecný dojem z diskusií pod článkami o politike. Označenie diskutujúcich v zátvorke je len pre orientáciu v texte.

Vrchnáčiky a iné oné

Videl som na fb správu žiadajúcu eposlancov: "Vážení poslanci EP, ak chcete zabodovať u svojich voličov, iniciujte zákaz pripevňovania vrchnákov na PET fľaše! (AP)" 

Ja by som to tak nevidel, jednak tie vrchnáčiky nevidím ako zásadný problém, určite mi takto nepadne pod stôl, ale vrchnáčik na lane je ako výchovná facka decku a ono si to zapamätá. Takže zrušenie pripútania vrchnáčikov by naozaj nič nestálo (ani ich ponechanie). Tak či onak aj tak si ten vrchnáčik každý smädný človek môže odtrhnúť sám. 

Je tu však iný problém, ktorý vidím ako aktívny cyklista (po novom "bajker"): Toľko sa pohovorilo, aj urobilo na chodníkoch pre cyklistov, aj v mestách, ale v mestách a sídliskách sa zabudlo na nich. Predstavte si ulicu dlhú až 100 m a na nej sú dve také blbosti krížom cez celú cestu, hovorí sa tomu "retardér", alebo spomaľovač a spomaľuje to aj cyklistu (bajkera). Na každej "blbosti" dvakrát nadskočí a nabudúce pôjde radšej po chodníku pre chodcov. 

Takže moja výzva znie: "Prikážte skrátiť každý retardér v intraviláne miest a obcí na každej strane o cca 25 cm ako ústretový krok pre cyklistov a ich plynulú jazdu. Koniec koncov, aj retardéry by sa mohli zrušiť, veď sme sa už naučili a facka zaúčinkovala."

Vtedy, keď začínali retardéry spomaľovať našu súčasnosť, zavádzali sa aj na základe žiadostí obyvateľov: "Dajte aj na našu ulicu spomaľovač, lebo už ho majú všetci okolo, len my nie!" Teraz by sa to mohlo otočiť: "Dajte ho preč, nech sme aj my normálni s našou ulicou."

Dnes je zajtra, bez pointy ale s hlavnou myšlienkou v strede (nie v stredu, dnes je štvrtok).  

Slováci

Myslíte si, že facebook je vhodná platforma na diskusiu a zamyslenia? Asi nie, čítate "statusy" svojich "priateľov" aj tých ostatných a zistíte, že sa v nich najčastejšie objavujú postoje, zvyčajne tvrdé a nemenné. Diskutovať o nemenných postojoch nemá zmysel, diskutuje sa zvyčajne o faktoch, inak by to nikam neviedlo. V komentároch k statusu o pracovitých Slovákoch sa riešila aj téma: "Akí sú?" Akí sú Slováci? 

 "Slováci síce majú dosť zlých vlastností (furt čosi kritizujú a často závidia), no sú to tí najväčší makáči..." (ZK)

A kto hocikde inde nemá dobré aj zlé vlastnosti?

Na opravu strechy si zavolala Slovákov z Oravy a čudovala sa, akí sú pracovití... To sa dnes asi príliš často nevidí. Sú to vraj potomkovia svojich otcov drotárov. Zrejme sú lepší tí, ktorí majú schopnosti dostať sa k peniazom iným spôsobom. Z toho vznikla polemika, názory a komentáre a to viedlo k trochu zvláštnemu hodnoteniu Slovákov. Za všetky aspoň jeden názor:

"... Slováci sú dosť nesystémoví (možno už aj anti-systémoví), ale na Slovensku veľa systémov nefunguje..."(MGC)

Nemôžem takto hodnotiť Slovákov, lebo som tiež Slovák, ale to by bola nezdôvodnená sebakritika, lebo som tiež pracovitý. Aj keď mám po predkoch trochu českej a trošička maďarskej nátury, aj tak som Slovák. V tomto priestore, teda na Slovensku, kde žijú Slováci, sa to stáva často. Hľadal som obsah pojmu "nesystémový občan" na "google", aj na "DuckDuckGo", ale nenašiel som zodpovedajúcu charakteristiku. (Politika by síce mohla byť "nesystémová", ale tu ide o Slovákov ako takých.) 

Autor tej poznámky je tiež Slovák, ale už dlhšie žije v Prahe (pozdravujem). Myslím si, že je to v tomto prípade len vymyslené klišé na dehonestovanie Slovákov a nič to o charaktere Slovákov nehovorí. "Nesystémovosť" sa týka hlavne politiky, nie konkrétnych osôb. 

Myslím, že autor sa takto "ne-systémovo" (takmer anti-systémovo) vyjadruje o Slovákoch lebo z tej diaľky nevidí detaily a číta len "systémové" noviny. Zrejme sa aj on v Česku správa systémovo, hoci je Slovák (iný kraj, iný mrav). K tomu, aby mal pravdu o Slovákoch, nestačí jedna osobná skúsenosť, ani to, čo sa píše v oficiálnom (systémovom) internete. Skrátka, je to zložitejšie a detailné rozoberanie by bolo zasahovaním do systémovej politiky. "A vo tom to je." 

Viete, čo ste (jedli)?

Na margo náhodne vypočutej relácie na istej nemenovanej stanici: Zákerný vírus prenikol aj do vysielania rozhlasu. Vcelku vecná "diskusia" (v podstate monológ) o tom, aby sme jedli "správne". Relácia je akýmsi "nedopatrením podfarbená" nesúvisiacou hudbou na pozadí (prečo, keď ide hlavne o informácie?). 

So "správnym" jedlom tá hudba nijako nesúvisí, ale poslucháča podvedome znervózňuje. A to je zrejme cieľ tohto zlozvyku podľa vzoru "moderných" TV seriálov, v ktorých je "podmazávacia" hudba takmer všade, ale určite tam, kde najviac ruší, hlavne pri dôležitých dialógoch prednášaných takmer šeptom a aj nekvalitne nasnímaných. Rekreáciou z tohto marazmu sú už len staré filmy a dabingy z čias, keď sa ešte točili filmy a relácie pre ľudí... Vydržať, alebo preladiť? That is the question. 

p.s.

Z archívu tej rozhlasovej stanice som zistil, že originálne bola tá relácia nahraná čisto, bez podmazu. Problém teda vznikol pri repríze, keď sa "zvukár" neudržal a nestiahol hudobné pozadie na nulu. A toto sa deje čast.

 

Verejnoprávnosť má zmysel

To som nevymyslel, to mám aktuálne odpočúvané zo Slovenského rozhlasu. Je to síce iba reklamný slogan, ale otázka je, prečo práve teraz? Aký je aktuálny stav verejnoprávnej RTVS a čo vlastne znamená verejnoprávnosť? 

Podľa Stanislava Bašku na blog.sme: 

"Dodnes nikto presne nezadefinoval pojem verejnoprávnosť. Tak sa o to pokúša slovenská vláda na čele s Róbertom Ficom. Vybrala si na to zaujímavú cestu. Žiadna z doterajších vlád to nepovedala otvorene, až tá súčasná: ... chceme mať vplyv v Slovenskej televízii a v Rozhlase.“ Vládu si volí občan, alebo tiež inak povedané, verejnosť. Po demokratických voľbách vznikne vláda. Získala najviac hlasov a preto má právo, mať vplyv vo verejnoprávnych médiách...Takže verejnoprávne média sú vlastne média, ktoré patria vláde, lebo bola demokraticky zvolená verejnosťou, takže má na to právo." (diskusné vlákno 14x pod článkom nebolo nájdené)

Denník n si o tom myslí svoje:

Verejnoprávna televízia má byť príkladom nediskriminačných postupov, voči menšinám citlivého jazyka či dôsledného dodržiavania rovného prístupu k rôznym sociálnym skupinám. Podstatou verejnej programovej služby je poskytnúť kvalitný, vyvážený a univerzálny obsah a informácie vo verejnom mediálnom priestore...

Iná definícia verejnoprávnosti:

Verejnoprávnosť sa dá nazvať zjednodušene službou občanovi, na ktorú má v zmysle Ústavy SR právo na informácie. Pod ústavným právom na informácie rozumieme nielen oblasť spravodajstva a publicistiky, ale aj právo na informácie sprostredkované umeleckými a ďalšími televíznymi reláciami. STV má povinnosť vysielať programy spĺňajúce základné kritériá etiky, humanizmu, objektívnosti, pravdivosti... 

Aktuality.sk majú názor založený na ekonomike:

Verejnoprávne médiá by mali byť jedným z garantov práva na objektívne a vyvážené informácie. Štát by mal zabezpečiť nielen ich ekonomickú a politickú nezávislosť, ale aj dôslednú verejnú kontrolu.

(... možno práve o to ide vláde...)        

Na stránke RTVS je verejnoprávna funkcia definovaná stručne asi takto:

RTVS je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, zriadená zákonom č. 532/2010 Z. z., ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania...

Programy RTVS utvárajú podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.

K tomu hádam nie je čo dodať... Stačí porovnať s realitou. O všetkých aspektoch by sa dalo diskutovať, polemizovať, lebo asi je niekde chyba. Keby nebola, nebolo by treba o tom hovoriť.  

Mimochodom, pozrime sa na štatistiku (nezáväzne): Na Slovensku je jedna verejnoprávna rozhlasovo-televízna organizácia, ktorá má 3 TV kanály okrem športu). Komerčných TV, na ktoré vláda nemá žiaden dosah je, v počte kanálov 10 v presile. Žiaden z nich sa nemusí riadiť verejnoprávnosťou (vyváženosťou), teda tým, čo by hlavne poctivé spravodajstvo a komentáre mali obsahovať. 

Aký je môj záver k tejto diskusii? Nie je to prvýkrát, čo u nás dochádza k snahe vlády o "umravnenie" verejnoprávnej televízie. Už od čias Mečiara, cez Radičovú a Matoviča... Potichu, alebo nahlas žiadna vláda nechcela nechať verejnoprávne médium bez svojho vplyvu v presile iných médií v duálnom systéme, ktorý máme na Slovensku od vzniku samostatnosti. Menia sa formy vplyvu (nielen zo strany vlád), ale podstata a poslanie verejnoprávnosti ostáva rovnaká (je jedno, či ide o RTVS, alebo „Slovenskú televíziu a rozhlas“):   

"Utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť spoločnosti."

 

Klupkárt

 Začal som v titulku písať podľa Bernoláka: "Píš ako počuješ". Už síce nechodím do Tesca, ale v reklamách je to stále počuť, podobne ako o inej karte - kauflandkárt. Aj tú som už zahodil, lebo nechcem byť evidovaný v štatistike firmy a tie benefity, ktoré ospevuje v reklame aj Mišo Hudák oželiem. Vlastne by som nemal ani písať o tom, ani o ničom, ale za tie roky na internete som nachytal čosi, čo sa možno podobá na grafomániu. Tak píšem, tentokrát zase len o tom, čo som čítal.

 - Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov” – chodia skoro spať a málo pijú alkohol, lebo vraj, čím dlhšie človek spí, tým je zdravší. 

Vyzerá to ako pochvala dôchodcov, ale možno je to aj kritika toho stavu, do ktorého sa raz (možno) každý dostane. Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že v tých mladých rokoch (18 - 35) som nemal problém prebdieť hoc aj celú noc, samozrejme pri zaujímavej práci. Dnes už nepijem alkohol (bývali aj iné časy...) a chodím spať pravidelne o desiatej večer (rád vynechávam aj problémové pozeranie TV kanálov a novín). Nemá zmysel ponocovať, prácu si šetrím na deň. Ráno po raňajkách si ju vymýšľam a potom idem do nej...

- Narazil som na slušný postreh v blogu Vlada Javorského: Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí! Tak pozor hlavne na tých, čo sa bijú´do pŕs, že sú "slušniaci" (poznáte ich podľa rečí, najmä v politických debatách). Ale opatrne aj s neslušnými, hlavne keď rozprávajú vtipy. 

- Na záver môj vlastný postreh - preladil som naše "WC rádio" na vlnu "rádio Regina" a je to úplne iná káva. To je to pravé "rádio Slovensko", nie "rádio Slovensko". Dalo by sa povedať, že to je paradox našej doby a príznak rozdelenej spoločnosti.

 

Novinové titulky

Motto (od neznámeho autora z diskusie):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."

Na internete je veľa prístupných novín (niektoré články len za poplatok) a všetko sa čítať nedá, treba si vyberať. Našťastie, niektoré ani netreba čítať, za všetko povedia ich titulky (za niektoré aj meno autora). Skúsil som dnes "prečítať" malú vzorku z výberu... Nehodnotím obsah, ako taký, len informáciu v titulku článku a jej pôsobenie.

HARABIN VYZÝVA MACHAJA, ABY HO PRESTAL IGNOROVAŤ ... Netreba čítať, celá informácia je v titulku. Stačí poďakovať autorovi článku a ísť ďalej. Napísať titulok kapitálkami tiež hovorí čosi o charaktere článku.

Ministerka Šimkovičová, vydržte ... Aktuálne všeobecne známa situácia okolo kultúry s diametrálne odlišnými postojom "politickej" časti spoločnosti. Niekto jej drží palce (ministerke, niekto kultúre). Lepšie je nemiešať sa do "politiky kultúry" ani do politickej "kultúry". 

„Jediná vec potrebná na to aby zlo zvíťazilo je, aby dobrí a slušní ľudia nerobili nič.“ ... Titulok, ktorý provokuje (nerobiť nič) a nešpecifikuje dobro ani zlo a pochopiteľne ani to, kto je dobrý a slušný. Pokiaľ nás to doma alebo v škole nenaučili, môžeme si článok prečítať, ale o sebe musí každý rozhodnúť sám.

Balada o tom ako médiá manipulujú verejnou mienkou ... Článok ponúka takmer hamletovskú dilemu: čítať, či nečítať (that is the question) toto médium? Chce ma zmanipulovať, alebo informovať? Pre pokoj v duši ho odkladám a ostávam pri vlastnom názore.  

Deti zverené zverom ... Takmer básnické vyjadrenie problému, o ktorom chce autor informovať. Prezrádza autorov názor a tým pádom veľa o obsahu, novo otvorenej "kauzy" o deťoch.  

Katastrofa s názvom Degrowth - katastrofy sú príťažlivé, ale len vo filmoch alebo ani tam už nie. Čoho je veľa, toho sa človek preje. Záhadné slovíčko "degrowth" však láka k čítaniu katastrofy. Napriek akej-takej znalosti angličtiny je jasné, že ide o globálny názor na problematiku "premnoženia" našej populácie. O tom sa zle číta a popísalo sa o tom už dosť, aby sme sa, ako každej katastrofy obávali. Alebo aj obavy patria do cieľov podobných novinových "katastrof"? Kto nevie o čom je reč, mal by si to aj tak prečítať. Článok sa snaží vysvetliť zložité vzťahy v spoločnosti prístupnou formou.  

Najlepšie veci na svete ... Titulok nehovorí nič konkrétne, tak to môže byť o hocičom. Nečítam, lebo čítanie nemá byť o slovách a vetách, ale o myšlienkach.

Zaujatosť novinára je ako pre slepca ďalekohľad ... konečne niečo o novinách a novinároch. Nebudem citovať, ale som si to prečítal, lebo spomínaného F.S. poznám z minulosti skoro ako kolegu na blogoch, ešte keď študoval na katolíckej univerzite novinárstvo. Mladý, zanietený pre (novinársku) pravdu. Nastúpil do SME, potom prestúpil do N. Bojuje za pravdu? Ktovie. V každom prípade je v prvej línii „Novinári nemajú povinnosť zverejňovať celé stanoviská, ktoré im respondenti poskytnú, ale majú použiť len to, čo je relevantné..." Len, aby v tom nebola cielená manipulácia, lebo z pravdy sa tak vo výsledku môže stať moderná entita "hoax".

Ak toto niekto dočítal až sem, tak sa mu ospravedlňujem, že som zverejnil málo informácií a viac vlastných názorov. Vo výbere som použil titulky len z dnešných zverejnených článkov, teda len smietku z vreca každodenných novinových informácií.

Obaly

"Zobali vrabci zobali, igelitové obaly..." Už Ivan Mládek a Banjo band si všimli ako nebezpečne plytváme obalmi. 

Nielen igelitové, ale aj tie tzv. ozdobné, aj z papiera pribaľujeme ku každému darčeku. Fľaša vína + obal, bonboniéra (samozrejme bonbóny sú zabalené) + obal. Stovka (teoreticky) ako úplatok + obal... Chlieb v igelite, uhorka v igelite (a tak ďalej). Raz sa v obaloch utopíme.

Raz to musí skončiť, veď ani pravdu nie je možné večne baliť do igelitu. 

 

Drobnosti

Mám taký aktuálny projekt, napísať každý deň jednu krátku myšlienku (alebo aspoň jednu bezmyšlienkovú vetu) od dnešného dňa každý deň. Chcem sa dostať do knihy rekordov (ha, ha, ha). Neviem síce, či taká kniha rekordov v tejto sfére existuje, ak nie budem si ju musieť vymyslieť. 

- Ahoj, máme vládu.  

Čo práve píšu iní (bez komentára):

Čaputová vymenovala štvrtú vládu Róberta Fica - Konečne máme novú vládu - Noví ministri sa zišli na prvej schôdzi - Naď bude poradcom českej ministerky obrany (...) - Oľano sa premenovalo na Slovensko (?) - Stoltenberg: Musíme vyrábať viac zbraní, aby sme vyhoveli potrebám Ukrajiny

Volám sa...

Ale nie som Marián ako v tej reklame, kde si ON skonštruuje všetko, čo bude chcieť. Hovorí sa, že Nomen omen, teda že meno predznamenáva niečo z vlastností človeka. Znamená to aj pomenovanie osoby, alebo miesta, ktoré vystihuje nejakú jeho charakteristickú vlastnosť. V duchu dnešných obáv, aby nás niekto neoklamal (neohaxoval) si všímame meno autora, čím sa obvykle vyznačuje vo svojich textoch na internete (v novinách, v časopisoch, ale aj v knihách).

Pri postupujúcej cenzúre internetových stránok a obrovskej prevahe tzv. "mainstreemu" sa môžeme čudovať, že tu ešte taká obava je (možno práve preto). No ale dobre, aj v článkoch, ktoré sú akože nezávadné, je dobré vedieť si vyberať. 

Je známe, že človek radšej číta to, čo potvrdzuje jeho názory, je blízke jeho mentalite. Aj z toho plynie vlastná "autocenzúra", keď sa niekto vyjadruje neomalene, gramaticky a štylisticky nesprávne, nabudúce si už jeho článok neprečítam, ale ani v prípade, že ho nachytám pri klamstve. Podobne je to  aj keď je niekto neobjektívny a extrémistický. A je úplne jedno, kam jeho extrémy smerujú. 

Pri istom spoločenskom rozhovore som sa nedávno vyjadril, že keďže som už zverejnil tisíce svojich názorových článkov, že vlastne som na internete takmer nahý, kto chce, vie o mne všetko (až na ten figový list). 

Samozrejme, také "všetko" nikdy nie je stopercentné, lebo poznanie závisí aj od úrovne myslenia pozorovateľa. Tak ako je to so mnou, tak je to s každým, kto na internet už hodil istý počet svojich názorových článkov. Viem to z praxe, mám vytipovaných niekoľko autorov (a je ich dosť), u ktorých mi stačí jeho meno (Nomen omen), aby som ho neotváral, lebo viem, ako a o čom píše.    

Ak niekto postupuje podobne, nemôže sa mu stať, že by čítal (a veril) názorom, či domnelým faktom od autora, ktorého takto pozná. Rád si však prečíta názory ľudí, ktorých pozná v dobrom. Toto všetko platí samozrejme aj o médiách "hlavného prúdu" a možno o nich ešte viac.  Ak ma niekto raz oklame, druhýkrát sa mu to nemôže podariť a nastupuje označenie v zmysle: Nomen omen.

Jazyk symbolických novinárov

Jazyk je prostriedok dorozumievania a niekedy aj naopak. Sú ľudia, aj novinári, ktorí majú veľa slov a málo (pravdivých) informácií v nich. Zamyslime sa nad tým, čo je pravda. Inak povedané, čoho je veľa, toho je príliš a pravde to neprospieva. Niekedy sa zdá, že kto kričí, má pravdu (alebo chce pravdu prekričať). Kedysi chodil po svete istý seriál s mottom: "Pravda je vo hviezdach". 

No hej, ale v tom seriáli išlo o mimozemšťanov. 

Aj niektorí ľudia medzi nami sú ako mimozemšťania? 

Samo Chalúpka napísal: "Pravde žil som, krivdu bil som..." Mnohí (aj novinári) sa riadia heslom, že proti vetru sa nedá... (plávať), preto si najprv zisťujú, odkiaľ práve dnes fúka vietor... Keď sme boli malí, hovorili nám, že za pravdu ťa aj z voza zhodia a zdá sa, že život sa pod to už zase podpisuje každý deň. Novinári by mali byť zrkadlom doby. Niekedy však majú ďaleko do Benátok, ale bližšie ku krajine krivých zrkadiel.   

Sorry. A kto je tu dnes novinár? Každý kto (verejne) píše. Sú rôzne žánre aj v novinárskej praxi a tobôž v novinárskej teórii.  A obzvlášť dnes. Zatiaľ preto čítajte s porozumením a neberte cudzie názory ako fakty. Čítajte aj to, čo je medzi riadkami. 

Sladké zemiaky

Konzumácia batátov je vraj dobrou prevenciou rakoviny, degeneratívnych očných chorôb, depresií a srdcovo-cievnych ochorení. Skoro by sa dalo povedať, že batáty sú na všetko. Nie na dve veci, ako sa hovorí, ale na všetko. Včera sme začali preventívne konzumovať túto zvláštnosť. Bol som v pomykove, či to mám jesť sladké, alebo si to môžem posoliť?

Čo by sa stalo, keby niekto tie sladké zemiaky geneticky upravil, aby neboli sladké? Boli by lepšie (a jedlé)? A vôbec, čo by bolo, keby bolo všetko inak? Občas sa podobné otázky na verejných fórach vyskytnú. Dokonca aj v knihe, ktorú práve čítam, sa vyskytla podobná otázka v školskom zadaní, že čo by bolo keby vyhral ten, čo prehral bitku? Na to sa kedysi odpovedalo: Keby pes ne..al, tak by ho roztrhlo.  

Zdá sa to byť celkom lákavé, meniť históriu. Fakty sa síce zmeniť nedajú, ale sem, tam niečo zamlčať, to sa dá. Tak, že sa "pozabudne" na niektoré okolnosti. Najprv len tak, čo by bolo keby bolo, alebo nebolo to, či ono. Históriu nemožno meniť, ale menia sa názory na ňu. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane, hodnotiť dobu podľa iných okolností než aké boli, nie je pravdivé. Ide o ten koncept zmeny, či zamlčania okolností.

To, čo sa stalo, sa už nikdy nestane inak, ale aj to je hlúposť, lebo to, čo sa stane má voľné pole pôsobnosti a to je vlastne budúcnosť. Budúcnosť vieme meniť, vieme ju ovplyvniť. Východisko k budúcnosti je však vždy v minulosti. Historia magistra vitae, ako hovorí starý Cicero. Ak zabudneme na to, čo hovorí história (faktami a okolnosťami), riskujeme, že ju zažijeme rovnako ešte raz a možno s ťažšími dôsledkami.   

Vedecký pokrok

Pokrok znamená ísť vpred, napredovať, povýšiť, zdokonaľovať, ale dôležitý je v každom prípade hlavne smer pokroku.  Pokrok je napredovanie, krok za krokom. Hovorí sa, že aj revolúcia je pokrokom, lenže ona je zvyčajne príliš veľkým krokom a často krokom do neznáma. Po nej nasledujú kroky vedúce opäť k normalizácii, k preskupeniu síl a účinkujúcich, ale aj k požieraniu vlastných detí, lebo niečo končí, keď iné začína.

Možno aj kráčanie na popravisko revolúcie je svojim spôsobom pokrok, lebo sú tam kroky ako základ slova. Síce nesprávnym smerom, ale technicky sa kráča vždy vpred, nech ideme kamkoľvek. Späť vraj kráča iba rak. Hodnotenie pokroku však záleží od postavenia hodnotiteľa, od jeho uhla pohľadu, či patrí k minulosti, alebo k tým, čo práve rastú. Aj vedecký pokrok môže viesť nesprávnym smerom, teda k deštrukcii a k zneužitiu, zvlášť ak hovoríme o vojenskom pokroku. 

Vojna vraj vždy prináša vedecký a technický pokrok, často až príliš rýchlo a veľmi nesprávnym smerom, za vysokú cenu. Aplikácia vojenského pokroku do civilnej praxe, do naozajstného života, prichádza vždy až v druhom rade, ak vôbec prichádza, lebo nie všetko z vojenskej praxe je použiteľné v živote ľudí a to nehovorím o ekológii, o planéte, na ktorej žijeme. V prípade vojen sa na ekologické škody neprihliada...  

Vedecká inšpirácia z blogu pravda. 

Facebook

Na fejsbúku sa človek všeličo dozvie. Nemyslím tým, že čo mal dnes kto na večeru, ale niečo zo spoločenských udalostí a nemyslím tým politiku, tá sa robí inde. Nedávno som tam čítal o relácii  "Večera s Havranom", ktorú už dávno nepozerám. Dočítal som sa, že pri Havranovej večeri sa hovorilo o rozklade našej spoločnosti, vraj "Facebook" rozkladá spoločnosť (Andrej Bán, Večera s Havranom). Nuž, to už je vážna vec, možno by som sa mal odtiaľ odhlásiť, alebo je to inak? 

Facebook je nástroj na komunikáciu a komunikácia, ako hovoria odborníci, je základom porozumenia. Mám pocit, že nie fejsbúk je na vine, ale ľudia s ultimatívnymi názormi, s jednou jedinou správnou pravdou, za ktorú vydávajú svoj názor. Nie je jedno, či poviem, alebo napíšem: "myslím si, že", mám názor, alebo sa vyjadrím "Je to tak!", "Nemáš pravdu!", "Klameš" a pod. Podobné imperatíva kazia, niekedy dokonca znemožňujú diskusiu a rozdeľujú spoločnosť.

Facebook za nič nemôže, je to len názorová platforma, nástroj ako napríklad motyka, či rýľ. Pri nesprávnom používaní môžu byť nebezpečné aj ako zbrane. Samozrejme, zlý úmysel škodí aj pri miernej reči, ale na to musíme byť pripravení, zlé úmysly odhaľovať. Nie umelou inteligenciou a anonymne, ale vždy pri čítaní fejsbúkových statusov. Zavádzanie cenzúry je kontraproduktívne, lebo po nej prichádza zosilnená reakcia na iných úrovniach.   

(dnes sa používa facebook aj v adaptovanej podobe fejsbúk či fejsbuk).

 

Korektúry

Všeličo treba poopraviť, skorigovať, dať na správnu mieru. Napríklad aj taký text pripravovaný do tlačiarne, alebo do novín. Ale aj na internet a do blogu. Aj pri písaní komentárov je dobré prečítať si to po sebe. Bývam prekvapený, keď po sebe kontrolujem čo som napísal. O preklepy nie je núdza, klávesnica je vrtkavá. Kontrola je vhodná a potrebná, ak chceme svoje myšlienky zverejniť kultivovane. 

Kontrola musí nastupovať aj pri čítaní cudzích textov. Mohli by to byť módne "hoaxy", ale aj pravda vydávaná za hoax. Proste názor, ktorý má každý človek ten svoj, ale pravda je niečo iné. Pravda je potvrdený fakt. To neznamená, že názory nemôžu byť rôzne. Názory, už tým, že sú vlastné (ak sú), plnia aj funkciu ochrany vlastných záujmov. Integrita osobnosti nepustí. 

Kto preberá cudzie názory, preberá zároveň aj cudzie záujmy. V tom je logika, tak pozor na cudzie názory. Preto sa korekciám pri ich vnímaní a osvojovaní, nemôžeme vyhnúť.