Konšpiračná teória

Keď sa blížili voľby, všetci amatérski publicisti písali o svojich stranách, teraz všetci píšu o lekároch a voľby sa tiež blížia. Bál som sa tejto témy, ako čert kríža, lebo nemožno sa verejne postaviť proti svojim dobrodincom... A teraz hádajte, koho tým myslím. Na tom vôbec nezáleží, lebo sa nevyznám. Chodím pravidelne ku svojim lekárom, občas sa aj vzájomne obdarujeme úsmevom. Len ja som vždy tým, čo berie a lekár tým, čo dáva. To však nie je o peniazoch.

Božie mlyny už dlho melú lekárskych odborárov a odbory zase melú vládu. Dalo by sa povedať, že ide o dialóg, ale vskutku ide o dialóg slepého s hluchým. Až sa z toho občas dvíha žalúdok. Už neviem, ako do toho vidieť, ako vážiť argumenty na jednej i druhej strane a vôbec prečo, keď môj hlas je len hlasom volajúceho na púšti? Asi nikto nevie, čo je naozaj za týmto sporom, preto niekto vyslovil názor, že je za tým politika z pozadia.

Politika je za všetkým. Je vôbec dôležité, kto ťahá za odborárske nitky, alebo kto je skrytý za vládou? Vždy tam niekto je, keby nebol, nastalo by politické vákuum. V historicky nedávnych časoch, s presahom do súčasnej súčasnosti sa hovorievalo, že politici klamú (ale vždy tí druhí), až sa hory zelenajú (okrem iného). Fakt to tak vyzerá, ak sledujeme vyjadrenia politikov od revolučných čias, cez dvojnásobné platy, dekriminalizáciu drog, cez premiérku až po ministra, ktorý nás mal brániť.

Nesmieme však dať na čistý význam slov v politike, kde sa vždy stavia pozícia voči opozícii, lebo o pravde vždy rozhodujú súvislosti. Tak isto nesmieme posudzovať históriu len podľa mien, stratili by sme zdravý sedliacky rozum a tiež tie súvislosti. Keby sme však vychádzali z premisy nevieryhodnosti politikov, prišli by sme na originálnu konšpiračnú teóriu. Pán minister a pán predseda odborov uzavreli tajnú dohodu na dosiahnutie spoločného cieľa.

Základom je nedohodnúť sa a doviesť udalosti k takmer absurdnému koncu. Potom sa plánované veci pohnú plánovaným smerom. A je to! Už sa s týmto problémom viac nemusím trápiť, táto teória je upokojujúca. Môžeme si byť istí, že udalosti sa nakoniec zvrtnú k prospechu slovenských pacientov, ku ktorým bohužiaľ tiež patrím (to je tiež súčasťou konšpiračnej teórie a falošného proroctva). Lebo lekári liečia, ale uzdravuje vraj iba pozitívne myslenie.

Nitra, Trou de Fer

Včera som mal príležitosť vidieť premiérové predstavenie filmu Pavla Barabáša "Trou de Fer" v Nitre. Bol to skutočný adrenalínový zážitok. 
  
Premietaniu filmu predchádzala autorská prezentácia dokumentárnej tvorby Pavla Barabáša. Aj z krátkych ukážok z viacerých filmov bolo zrejmé, že pre tvorcov týchto dokumentov je náš svet tak akurát ak nie trochu malý. Ak niekto vie o doteraz neobjavenom mieste na svete, dajte vedieť... Mňa prvýkrát zaujal už pred štyrmi rokmi filmom OMO, cesta do praveku. Po zhliadnutí zostrihov z ostatných Barabášových dokumentárnych filmov viem, že mám v tomto smere veľké medzery, ktoré budem musieť vyplniť.

K autorskému rozprávaniu Pavla Barabáša sa pridal aj Miroslav Dušek, ktorý bol akýmsi "duchovným otcom" expedíciu do Trou de Fer na ostrove Reunion. Miroslav Dušek bol v rozhovore tým akčnejším členom, čo iste vyplýva z jeho dobrodružnej povahy profesionálneho "adrenalínového" športovca. Z rozprávania oboch účastníkov expedície sme sa dozvedeli mnoho zaujímavých podrobností.

Film Trou de Fer neporovnávam s filmom OMO, aj keď sú oba špičkovým zážitkom, tento je svojim spôsobom jedinečný. Už aj tým, že prírodný úkaz Trou de Fer (Železná diera - na stránke je podrobný opis expedície) je výnimočne krásny a divoký a nikde inde na svete sa nevyskytuje. Film nás vtiahol priamo do deja, boli sme virtuálnymi účastníkmi expedície. Neuveriteľné výšky zlaňovania, mohutné vodopády pralesná príroda a to všetko plné nebezpečenstva na každom kroku. A čo sa stane, ak sa lano s horolezcom roztočí? Zakrúti sa vám hlava, súdim podľa môjho zážitku z filmu.

Predstava, že pri zdolávaní strmých stien cez padajúcu vodu, pri pralesných pochodoch s mačetami, či unášaní dravým prúdom vody z piatich vodopádov, museli myslieť aj na filmovanie, ktoré by malo dejovú líniu je obdivuhodná. Tvorcovia tohto diela odviedli kusisko poctivej práce na mieste, ale aj pri technickom spracovaní záberov z expedície. Výsledok preto dáva vynikajúci divácky zážitok. U mňa patrí tento film k zlatému dokumentárnemu fondu. 

Trou de Fer (Železná diera), SR 2011
Scenár,  réžia, kamera: Pavol Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš, Martin Chroumal
Produkcia:  K2 Studio, s.r.o.

Pod čiarou: Martinus už ponúka DVD s filmom.

Sudoku

Nedá mi, aby som nepopísal môj včerajší deň. Všetko šlo celkom dobre, až nakoniec som vyviedol niečo, čo som nemal. Výnimočne som zase presedel skoro celé dopoludnie v čakárni. Bola to nuda, sedel som sám v kúte miestnosti a čakal na doktora ako štvrtý v poradí. Videl som na vlastné oči, ako vyzerá závislosť.

Ľudia rôznych značiek postupne plnili čakáreň. Väčšina mala obuté "botasky" a oblečené rifle rôznych odtieňov. Odlišovali sa najmä blúzkami (ženy), fúzami (muži) a ostatným horným oblečením. U niektorých (žien) boli zaujímavé aj vlasy. Našlo sa zopár šedín, nejaká tá plešinka (okrem mojej) a dve až tri bujné ženské hlavy. Dlhé vlasy padajúce na plecia si dáma oproti občas prečesala prstami, ako by vedela o ich dôležitosti. Dávali tvári výraz. 

Posledná skupinka, ktorú som ešte zažil čakajúc, bola jednotná trojka. Boli to dve ženy a jeden muž približne 17 rokov. Matka sa dala odlíšiť len bližším skúmaním vrások. Trojica si hneď po usadení vytiahla perá a sudoku. Všetci traja ako na povel, začali myslieť v číslach od 1 do 9 (najväčšou chybou sudoku je, že nepozná nulu). Musel som si uvedomiť, že kým prišli, aj ja som mal v ruke pero a mini sudoku. Pripadalo mi to, ako keby chceli práve mne nastaviť zrkadlo.

Nový rok je ešte ďaleko, ale predsavzal  som si, že už nikdy sudoku do čakárne nevezmem.

Pointa:  
Kedysi som sám stvoril sudoku, ľahké a jediné a dal som ho na waboviny (nelinkujem :). Odvtedy sa to moje malé "sudokielko" často umiestňuje na prvom mieste v čítanosti wabovín. Nie že by som mu to závidel, ale fakticky je na ňom moja pridaná hodnota (oproti iným článkom), celkom zanedbateľná. Myslím si. Odteraz budú mať hľadači sudoku u mňa alternatívu. 

Stratený v Oklahome

     V titulku tohto článku nie je gramatická chyba, aj keď oficiálny názov divadelného predstavenia o ktoré tu ide, od amerického autora Tracy Letts, sa volá Stratení v Oklahome. Ja som sa akosi strácal pri tomto činohernom predstavení v SND. Scenár Stratených v Oklahome je koncipovaný podobne ako niektoré americké filmy, že dej sa dlho rozohráva a až v závere sa konflikt a jeho rozuzlenie dynamizuje. V tomto prípade to bol kontrast medzi prvým a druhým dejstvom. Dôležitý je dojem, s akým odchádzajú diváci z divadla...

     To, čo teraz napíšem, pripíšem na vrub iba sám sebe a mojej nepripravenosti na činohru. Mám totiž v tomto smere časové medzery, naposledy som videl v SND inscenáciu Tanec toreádorov, a to bolo v roku 2009. 

     Na začiatku Oklahomy sa mi zdalo, že to budú dialógy plné vzletných múdrostí ("život je veľmi dlhý..."), ale nebolo to tak. Pomalé rozohrávanie ma "čičíkalo" a do celkom bdelého stavu ma privádzali až hudobné predely. Zato druhé dejstvo bolo plné nečakaných zvratov. Ja, čo sa ťažšie orientujem v našich rodinných vzťahoch, som bol úplne stratený v tejto zvláštnej americkej rodine. Tu sa dokonca v priebehu zauzlovania a rozuzlovanie vzťahy doslova menili, a tak boli zrazu z milencov brat a sestra. Alebo to nabaľovanie rodiny o vzťahy "by side" (bokovky) u nás nie je až tak často takmer legalizované. 

     Mám dojem, že práve v tých rozdieloch americkej rodiny a našej, bola dosť veľká príčina môjho ťažšieho prijímania diela.  Hereckým výkonom hviezd v tomto predstavení však nie je čo vyčítať. Snáď iba občasná nezrozumiteľnosť v tichých pasážach pre vyššie rady sedadiel v hľadisku. Popravde, až v druhom dejstve vydávali herci zo seba veľa energie, dialógy boli dynamické, slová výčitiek úprimne nevyberavé tak, ako to pri ostrých rodinných škriepkach býva. Môj celkový dojem bol, že som nahliadol do možno typickej americkej rodiny, ktorá má svojské kultúrne špecifiká a ľudia v nej sa ocitajú nečakane v rôznych krajných polohách, či už ide o emócie, alebo praktické záujmy.

     Impozantné bolo plné hľadisko, ktoré patrične aj reagovalo na hru. Celkom zaslúžene nakoniec odmenilo hru aj veľkým záverečným potleskom a povstaním zo sedadiel. Nakoniec si dovolím aj jednu poznámku na adresu publika. V hre sa občas vyskytli aj "ostrejšie" slová zo špeciálneho slovníka. Zaznamenal som napríklad slovo "ko...iny" (nechcem citovať), ktoré si tam v krátkom slede za sebou zopakovali herci celkom 6 krát. Na toto slovo zakaždým reagovalo obecenstvo stupňovaným zborovým smiechom. Zjavne to bolo asi pre divákov osviežujúce, ako feferónka v hovädzej polievke. Jediný, koho to veľmi nerozosmialo som bol asi ja. Nuž, bol som viac pozorovateľ ako divák. Mea culpa. 

     Nečakajte na záver odo mňa žiadne odporúčanie, lebo lepšie je raz vidieť, ako trikrát čítať "recenziu".  Ako som povedal, sú to len moje dojmy. Odborníci to môžu vidieť trochu inak:

- Zuzana Uličianska na kultúra.sme.sk píše o hlbšom odkaze z Ameriky.

- Zaujímavý záver je v recenzii na hnonline.sk: "Aj mnohí Američania označili Lettsove dielo, ocenené Pulitzerovou cenou, za bulvár s prvkami telenovely a sitkomu, v ktorom nechýbajú hysterické scény a príliš veľa otravného kriku". 

Pre úplnosť: 

preklad: Martin Solotruk

réžia: Peter Mikulík 

hrajú: Dušan Jamrich Emília Vašáryová, Diana Mórová, Richard Stanke František Kovár, Branislav Bystriansky a ďalší (podrobnosti tu). 

Mám chuť

Mám chuť, zobrať si príklad z vojenskej kontrarozviedky a niekoho odpočuť. Ale koho, keď je tu také ticho? Dokonca aj "televidenie" som vypol, aj sused konečne vypol svoje rádio, ktoré nás dnes celý deň otravovalo. Odišiel kamsi do sveta a nechal hrať rádio, či čo, na plné pecky, až sa nám steny zachvievali v basových hĺbkach. Som dosť náročný poslucháč a mám rád celé spektrum tónov, hlavne v hudbe. Nestačia mi hlboké tóny bez vyšších harmonických, orezaných stavebnými konštrukciami.

Mám rád aj kvalitné obrazy. Napriek tomu hovorievam, že najdôležitejší je obsah, posolstvo fotografie. Trochu mi však záleží aj na technickej kvalite. Špecifické požiadavky mám na portréty. Zväčša čakám, že na obraze budú oči, nos, ústa a dokonca aj celá tvár. Zdá sa vám to celkom samozrejmé? No nie je to vždy tak. Napríklad na takom fejsbúku. Nebudem prezrádzať súvislosti, trafené husi aj tak možno zagágajú. Čo by ste povedali napríklad na takéto portréty:

- Dáma, stojaca v rohu starej ruiny, sklonená na ňu. Otočená ku mne zadnou časťou svojich riflí. Pekný výhľad na krajinu. Nie že by som také zábery aj ja nerobil, dokonca mám taký, skoro navlas podobný. Moja dáma síce nie je rusovlasá, ale inak je tá podoba dokonalá. Vždy keď tento profil uvidím, niečo sa vo mne vzoprie, taký pocit nespravodlivosti, že som nedostal to, čo som očakával.

Iný portrét ženy, vlastne len kúsok z nej, hoc aj ten najkrajší, vyvoláva vo mne pocit prázdna, studne hlbokej. Aj sa mi tie jej pery páčia, dokonca niekde som napísal, že sú tým najdôležitejším prvkom na obraze ženy, ale bez očí to predsa len nie je to pravé javorové.

Od posledných volieb (a čoskoro budú ďalšie) sa stalo zvykom, fotografické prevtelovanie. Vtedy si niektorí dávali namiesto seba fotku istého nenávideného a zároveň milovaného politika, označenú ako akty "X". Dnes môžeme nájsť dámu prevtelenú do múdreho psíka, ktorý práve našiel kopu hríbov. Atypický je aj cyklista, ktorí si na odpočívadle dáva do tela energiu v kombinácii pivo a káva.

Radšej to už nechám tak, lebo ma tu nájdu priatelia z fejsu a budem mať po chlebe. Začnú sa mi odpisovať z mojich kruhov. Vlastne tie kruhy nehrozia, tie sú na G+ a tam je zatiaľ ticho po chodníku.