Teória všetkého

Teória je niečo neoverené, tak berte všetko v tejto úvahe ako čistú teóriu, lebo ešte som si z toho nič neoveril. Až na nejaké drobnosti. Včera som videl prekvapivo dobrý film, ale keď si uvedomíme, že to nie je z produkcie Hollywoodu, tak je to hneď pochopiteľnejšie. Človeka, ako filmového diváka rozbolí hlava už len pri pomyslení na kvázi "amatérsku" dynamickú kameru, ktorá vo veľkom filmovom priemysle beží na plné obrátky a rýchlosťou blesku strihá optické vnemy. Áno, aj strih sa potom robí ľahšie, lebo je to zmes, v ktorej sa hádam ani strihač nakoniec nevyzná a o to asi ide.

Teória všetkého je dojímavý príbeh, perfektne zahraný. Najviac mi v ňom imponuje herectvo hrané výrazom tváre, aj v detailnom zobrazení. Podobne ako v našom filme Dom. Samotný príbeh Stephena Hawkinga je neuveriteľný a vo filme tak hodnoverne zobrazený, že divák ho musí prežívať naplno. Žiadna scéna neskĺzne do klišé ani do gýču a to je v takomto príbehu naozaj úspech. Nechcem hovoriť o slzách vyvolaných niektorými scénami, ale aj to patrí k dobrému filmu, ktorý nie je len zlátaninou akčných scén.

Pravda je tiež to, že z filmu o slávnom vedcovi sa nedozvieme veľa o fyzikálnych princípoch vesmíru, ktoré by sme už z popularizačných článkov nepoznali. Pravda je aj to, že Hawking nakoniec, ani doteraz, nerozlúštil hádanku, či existuje Boh alebo len nekonečný vesmír, či nejaká záhadná božská častica, ktorá za všetko môže. Možno už prišiel na to, že kým existuje mysliace ľudstvo, bude existovať aj tá Vyššia moc, ktorú nikdy ľudský rozum nepochopí a preto v mysliach ostane tá neprebádateľná možnosť navždy. Aj Boh spĺňa kritériá hľadané teóriou všetkého.

Zdá sa, že naša fyzika nie je vrcholom pravdy, alebo inak povedané, nikdy ju nespoznáme v celej šírke jej vesmírnej rozmanitosti. Napriek tomu, že z vesmírnej podstaty sme stvorení. S tým súvisí aj vo filme naznačená viera v matematiku. Nie som teoretický matematik, tak matematike ako zázraku veľmi neverím. Na jednoduchý matematicko-fyzikálny vzťah od Einsteina (E=m*c2) sme si už zvykli, je tak prostý, ale dospieť k podobnému vzťahu aplikovateľnému na všetko je asi nemysliteľné. Ani keby geniálny matematik popísal všetky čierne tabule sveta.

Ťažko uveriť, že by sa sliepka dopátrala svojej podstaty, čo bolo skôr, ona alebo jej vajce? Ja si myslím, že najskôr musel byť kohút. Ale to je len moja teória všetkého slepačieho. Čím sa vlastne odlišuje človek od sliepok a kohútov? A mohli by sme ísť ďalej, na celú prírodu platí individuálne, aj kolektívne sebectvo - každá burinka, aj každý strom sa snaží vyrásť tak vysoko, aby dosiahli k slnečným lúčom, z ktorých žijú. A každý život sa snaží o svoju nesmrteľnosť. Keby sme však rozmýšľali vo formáte vesmíru, či Boha, boli by sme len zrnkom prachu a naša duša vetrom v dobre zazátkovanej fľaši od piva.    


 

Karma daná horoskopom

Žijeme v ére horoskopov. Horoskopy triedia ľudí podľa hviezd, v akých sa narodili. Je to tak, niekto je panna alebo aj panic. Iný zase vodník, či podvodník a niekto je baran a keď je baran, nemôže byť ovca. Horoskopy sa píšu na každú príležitosť. Kto by nechcel vedieť, ako sa mu bude dariť zajtra? A práve v tom je to. Horoskopy povzbudzujú. Ešte nikdy som nečítal, že zajtrajšok bude katastrofa a nič dobré, bez možnosti to snažením napraviť alebo, že keď som baran, som v háji, lebo sa v spoločnosti nepresadím.

Každý človek, ktorý sa už raz narodil, má už podľa horoskopu určené svoje miesto v živote (v spoločnosti). Napríklad ten spomínaný baran je predurčený k tomu, aby mal tvrdú hlavu a niekedy aj baranie rohy. Ešte dobre, že mu nie sú súdené parohy. Zvyčajne. Niektoré veci však nie sú dané dátumom narodenia ani horoskopom. Spomínam často barana, lebo to znamenie dobre poznám. Niežeby to znamenie určovalo môj osud, ten má iné parametre a smerníky.

Nalejme si však čistého vína do pohára so svojim znamením zverokruhu - je v horoskopoch naozaj osud? Alebo je to len psychologické tvarovanie človeka, ktoré niekto niekedy dávno vymyslel a amatérski, či profesionálni psychológovia to vylepšovali k spokojnosti zákazníkov? Presne podľa pravidla stokrát opakovanej lži. Svedčí to o štrukturovaní ľudskej spoločnosti, o deľbe údelu a o miere slobody človeka v spoločnosti.

Rovnosť v nerovnosti je predurčením osudu človeka jeho okolím. A okolím je všetko od rodiny až po globálny svet. Horoskop je ako každodenne predpovedaný rizikový stupeň v rámci správ o počasí. Najprv varuje, neskôr ním možno vyvolať to riziko. Sme tvarovateľní, teda sme do istej miery ovce. Aj barani. Čím viac sa bude písať o riziku vojny, tým k nej budeme bližšie a keď príde, už si len povieme, že to je osud, lebo sme sa narodili pod takými hviezdami.

Facebook ma má

Ma má v hrsti, aspoň tak trochu. Nebolo to tak od začiatku, aj som trikrát odišiel, ale on vo svojej programovej pamäti tušil, alebo vedel, že sa vrátim. Vrátil som sa a teraz hovorím, že okrem negatív sa rysujú aj jeho niektoré, celkom príjemné stránky. Zosobňujem si ho, lebo neviem ako to inak vyjadriť. Sú však za tým menom ľudia a len ľudia sú vždy za pozitívom príjemnosti.

Skoro by som povedal, že tí takzvaní priatelia, sú vlastne rodina a rodina sa u nás práve teraz omieľa zo všetkých strán. Ja vnímam z nej to dobré, nie som zatvrdnutý pesimista. Okrem skutočnej rodiny sú v mojom "rodinnom" okruhu aj obyčajní priatelia. Aj tí prešli u mňa prirodzeným vývojom, neboli stvorení, ale sa menia evolúciou priateľstva.

Vo vývoji bývajú aj slepé uličky, tak som si niektorých odložil mimo svojich kruhov a niektorí možno vyhodili mňa. To je prirodzený vývoj a tam, kde sa veci a priateľstvá vyvíjajú, tam je život. Viem, že svojim spôsobom sa nás snaží usmerňovať aj systém facebooku. Aj reklamy a ponuky už dáva podľa našich trendov, ktoré sleduje.

Fakt je, že sme tam sledovaní, viem to a nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Poviem a napíšem len veci s týmto vedomím. Keby som nechcel, odídem. Je množstvo iných takzvaných sociálnych sietí, ale vždy je len jedna taká, ako miesto kde som sa narodil (ako "sociál") alebo kde bývam (najčastejšie). Aj iní sa snažia byť virtuálnym domovom, aby mohli čerpať a uskladňovať naše múdre slová. Majú smolu, len jeden môže byť prvý.

Facebook je zlý, lebo ma oberá o moju blogovú kreativitu. Je jednoduché, dať mu fotky pre relatívne malý okruh priateľov, nie je náročný na komentáre, na súvislosti. Ktovie prečo, ale je to tak. Záleží mu na kvantite. Lajkuje sa len do plusu. Dá sa to síce odvolať, ale statusy, aj fotky rýchlo upadajú do zabudnutia, takže "odlajkovanie" sa nekoná. Ostávame v teplom ovzduší, pri kachliach priazne svojich blízkych.    

 
     

Neurčitá zóna a farebný svet

Niekedy sa zdá, že svet je len čierny alebo biely a nič medzi tým. Vlastne to ani nie je o svete, ale o nás, o ľuďoch. Skutočnosť je iná, čierna a biela sú extrémy, skutočný život sa žije v neurčitej zóne, v mnohých odtieňoch sivej všednosti. Všednosť je len občas pretkaná farebnými svetlami šťastia a niekedy aj ohňostrojom, bleskami a dúhou. Zdá sa, že v dnešnom svete sú vyrovnanosť a nadhľad veľmi vzácne vlastnosti. Ako by prevládli krajnosti.

Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.

Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.

S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.

Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.

Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.

Zhody a nezhody

Nikto nie je dokonalý, ani ja. Keď idem nakupovať, cestou premýšľam nad obsahom nového článku a keď začnem písať, myslím na to, čo som zabudol kúpiť. Niekedy však aj cesta je cieľ, teda aspoň v zmysle inšpirácie. Ako dnes keď som stretol "vyznávačov". Nič proti nim, trochu sme podebatovali o neuchopiteľných témach života, smrti a večnosti. Toto však má byť viac o zhodách ako o nezhodách. O večnosti možno niekedy inokedy. Poďme radšej hneď k "údenáčom".

Nedávno som pri pulte v jednom "super" obchode dostal chuť na údenáča. Kým som sa dostal k slovu, predavačka obslúžila zákazníka vedľa mňa. Tiež chcel to isté, ale zdôraznil, že nechce údeného sleďa ale makrelu. Sleď má totiž viac kostí a nie je taký chutný ako makrela. Prekvapilo ma to, lebo presne takú skúsenosť mám aj ja s údenáčmi. Čistá zhoda. Len na doplnenie, makrela bola výborná a ani pri pokladni sa im tentokrát nepodarilo oklamať ma...

Podobná, čistá zhoda nastala aj nedávno pri telefonáte so spolužiakom. Keď prišla reč na televíziu, podotkol, že v relácii "Nikto nie je dokonalý" ho iritujú časté zábery na dievčatá, ktoré  odhaľujúc svoje vnady nie vnady, ale zuby, sa stále rovnako natriasajú. Úžasná "smiechová" vibračná poloha, ale keď sa to v každej relácii notoricky a často opakuje, prestáva to byť smiešne. Nemohol som inak, len vyjadriť so spolužiakom svoju zhodu.

Niežeby som fandil starým protagonistom, Andrášimu s Vacvalovou, mali tiež svoje stereotypy, ktoré ma po rokoch  odrádzali od sledovania tejto relácie, ale zdá sa, že noví protagonisti stratili moju priazeň ešte skôr. Možno ani  nie vlastnou vinou, lebo za kamerou vždy stojí kameraman a hlavne režisér vyberá, čo sa nechá a čo sa vystrihne.