India, Mexico a ja

Začnem odzadu, lebo sa už dlhší čas nachádzam v tvorivej kríze. Možno je to dané tým, že je horúce leto. Udalosti okolo nás sa paradoxne tvária ako by práve nebola uhorková sezóna v plnom prúde. Som v dotyku so všetkým, čo sa deje v mojom širšom i globálnom okolí, iba udalosti na Marse ma zatiaľ nezaujímajú, možno iba Mesiac, ktorý má dnes to slávne výročie.

Začnem domácou témou: "Komáre v Bratislave". Akurát v týchto dňoch nás napadlo prejsť sa lesnými cestičkami na Kačín, ale nedošli sme do cieľa. Husté mraky komárov nás prinútili ustúpiť do východiskovej lokality v Lamači.

Niečo podobné sme zažili pred rokmi, keď sa stavala Gabčíkovská priehrada v lužnom lese dunajských ramien. Po sto metroch sme bežali späť na hrádzu, v záujme zachovania života pred rojmi komárov.

Pohoda...

Leto je v plnom prúde a je v ňom aj dosť negatívnej energie. Stačí spomenúť nešťastnú "Pohodu". Téma, ktorej sa zmocnili mnohí blogeri s výnimočnou dravosťou a to už nehovorím o vyjadreniach v diskusii k nim. Je mi osobne ľúto toho nešťastia. Nie som obdivovateľom takýchto masových podujatí (ani prvomájové sprievody, ani spartakiády ma nelákali), ale chápem mladých, prečo takéto festivaly majú radi.

To čo som dnes uvidel v TV novinách ma dosť prekvapilo, keď ukázali "kotvy" konštrukcie, ktorá mala vydržať nápor vetra ešte silnejšieho aký naozaj bol. Je to len môj osobný názor, lebo k problematike kotvenia oceľových konštrukcií mám dosť blízko. Na kotvenie stĺpov hladkými tyčami (video TV Markíza) do zeme by som sa naozaj nespoliehal, ale celú tú konštrukciu je nutné posudzovať komplexne.

List Obamovi...

Dožili sme sa v tomto čase aj opakovania histórie, akurát v opačnom garde ako v roku 68. Myslím, že list "bývalých osobností" verejného života strednej a východnej Európy, ktorí zaspali dobu, ako to komentuje Eduard Chmelár, svedčí hlavne o zmýšľaní autorov listu.

Nie je to pre nás dobrou vizitkou, svedčí to o úpadku európskej politiky, ktorá sa nevie pohnúť z miesta. Myslím si, že porovnanie s "pozývacím" listom poslaným tajne poza chrbát oficiálnej vlády v šesťdesiatom ôsmom, v rovine morálnej nie je až tak pritiahnuté za vlasy.

Pokojný spánok...

Najhoršie je, ak ma niekto vyruší v momente usínania, tak ako sa mi stalo nedávno, keď ktosi idúc z krčmy začal telefonovať "apucimu" práve pod našim otvoreným oknom. Bolo to presne o polnoci, vstal som a keby som vedel pískať na dvoch prstoch, bol by som ten jeho hlasitý monológ prerušil, ale nemal som po ruke ani obyčajného piráta, tak som počkal na záver hovoru...

Nechápem, prečo niektorí ľudia musia kričať do telefónu a navyše, ak majú taký zvučný hlas, že sa od neho otriasa celá ulica. Kedysi, to áno, keď som volal do Prahy, musel som čakať na spojenie niekedy aj dve hodiny a potom kričať, aby sme si rozumeli. Asi zo Slovenska do Prahy vtedy viedol iba jeden drôt a aj ten sa občas zapchal... Usnul som, až keď sa zdola ozvalo: "Servus apa".

Blogerské okno...

Prerušený spánok ma vtedy priviedol k zamysleniu nad formou mojich (a nielen mojich) blogových článkov. Daria Feherova ma upozornila v diskusii k môjmu článku o divadle, že tam mám "neštandardne málo" čiarok, odvtedy som z toho nešťastný a zamýšľam sa nad sebou :) a keď sa zamýšľam, niečo by z toho malo vyjsť ako rezultát.

Ono to nie je len o čiarkach, tie si priznávam, od istého času sa bojím, aby ich nebolo veľa a teraz už aj opačne. Zaujala ma aj poznámka Darie v diskusii k článku na Bútľavej vŕbe, asi v tomto znení:

"Škoda, že sú to len také postrehy, tie odseky... Lebo každý je veľmi zaujímavý a bol by hodný celého článku.... Už aj ja som od vás chytila to skracovanie..."

Niečo na tom "odsekovaní" bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím a preto tu polemizujem s Dariou. Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov.

Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé články na blogoch a keď sú bez odsekov, alebo s príliš dlhými odsekmi, tak idem preč a nedozviem sa, čo chcel autor povedať.

Aj preto mi bol ten Filipov (kritizovaný) článok s odsekmi sympatický, o veľa rôznych veciach vypovedal a pritom čitateľa (mňa :) neunavil... Dária má pravdu, že každý odsek by mohol byť námetom pre samostatný článok, ale to by už bolo o niečom inom.

Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede to svoje autorské a hlavne myšlienku. Tak čo urobíme s literárnou teóriou? Myslím, že tu sa nemusíme zošnurovať, ale radšej by teória mohla nahliadnuť na tento nový žáner a akceptovať ho tak ako vyrástol... :)

Indické chili...

Aha a India by mi skoro ušla zo zreteľa... Natrepal som sem niekoľko tém, mohlo by z toho byť niekoľko článkov, ale čo, veď sa narodia nové. India uvažuje využiť svoje 1000x štiplavejšie chili papričky ako naše feferónky na plnenie granátov.

No a keďže práve podpísali dohody o prezbrojení svojej armády na techniku USA, verím, že recipročne dodajú Američanom zopár ton tej úžasnej štipľaviny pre výrobu "humánnejších" zbraní... Alebo sa Amerika obráti so žiadosťou o pomoc na Mexiko?

A čo s tým mám ja? Mám rád naše slovenské feferónky... Mňam.



(Nabudúce - o hovorovej reči Slovenska...)