Martinský guláš

Nestáva sa mi často, že prestojím pol dňa pri šporáku, ale keď ma to tam pritiahne, tak sa snažím z toho urobiť malý gurmánsky sviatok. Sviatkami sa nazývajú výnimočné dni, tak aj môj prístup k vareniu guláša je sviatočný. Len sa nepýtajte, kde som sa to naučil...

Nikdy som nechodil do žiadnej gulášovej školy, som len obyčajný samouk a pozorovateľ. Tiež je pravda, že v rodine máme perfektného gulášového špecialistu. Tak to sme raz boli na chate a s partiou odvážlivcov sme sa vydali na horskú túru, nie príliš náročnú, teda myslené relatívne.

Náročnosť je okrem terénu aj otázkou veku a telesnej zdatnosti, takže ten výstup na Martinské hole sa konal podľa návrhu najmladšieho člena, nie po ceste ako by sa malo, ale rovno hore skratkami. Dnes by som povedal, že infarktová záležitosť... Zvládli sme to bez poškvrny, ale bol to pre nás výkon porovnateľný s výstupom horolezcov na Kilimandžáro.

Spiatočná cesta už bola úplne regulárna a spopod holí sme sa vracali pohodlnou cestičkou pod lesom a tam sme natrafili na bufetové osvieženie. Podnikavý bufeťák tam nalieval borovičku s horcom... Veruže tak zachutila, že sme si dali hneď dvakrát a ešte do pollitrovky sme si vzali so sebou na chatu.

Kým sme my blúdili po horách, domáci pán celý deň varil na chate vo veľkom kotli guláš. Ráno sme ho tam nechali s mäsom, dobrou štipľavou paprikou, rajčinami a všetkým ostatným, čo treba do dobrého gulášu. Ani nemusím hovoriť ako nám chutil.

Pol litra borovičky bolo tak akurát na podfarbenie tej správnej chuti martinského guláša, čo sa varil celý deň pod holým fatranským nebom. Ten guláš sa odvety pre nás stal povestným, akýmsi etalónom chuti a najlepším gulášom dvadsiateho storočia.

Odvtedy vždy, keď sa blíži finále varenia môjho gulášu, porovnávam jeho chuť s tým martinským. Niekoľkokrát som sa priblížil k martinskému, ale nikdy som ho neprekonal. Ani v tomto storočí... Pravdou však je aj to, že horec do borovičky sa tu na dolniakoch ťažko zháňa, tak borovičku suplujeme slivovicou.