Mince na dne fontán

Fontány ma priťahujú, ale málokedy do nich hádžem mince, aby som sa k nim vrátil. Možno preto, že som poverčivý trochu iným spôsobom. Namiesto mincí vždy niečo zabudnem, alebo niečo nedokončím a to ma núti vrátiť sa znovu na známe miesta a veci dokončiť. Nie vždy je to moje vlastné rozhodnutie, alebo zábudlivosť najčastejšie sú na príčine okolnosti. Tie, čo nám spoluvytvárajú osud.

Niekoľko takýchto fiktívnych mincí mi už umožnilo vychutnať si návraty, ale je aj veľa takých, ktoré ešte len čakajú na svoju realizáciu a niektoré sa už asi nedočkajú.. Medzi tie, ktorým už prestávam veriť je aj výstup na Kriváň. Každý Slovák by tam vraj mal vystúpiť. Snažil som sa, ale tie osudové okolnosti boli proti.

Bol pekný augustový deň, zaparkovali sme pri Troch studničkách. Turistických skúseností sme ešte nemali veľa, tak sme si povedali, že v taký pekný slnečný deň pršať nebude a plášte do dažďa sme nechali v aute. Veľká chyba.

Keď sme už kráčali skalným terénom, s vrcholom takmer na dosah, z ničoho nič sa obloha zatiahla a o päť minút sme boli do nitky mokrí a obsypaní ľadovcom. To už ani nehovorím o bleskoch, ktoré sa preháňali po nízko položených oblakoch nad nami. Spätne to vidím ako bezprostredné ohrozenie života. Nebolo sa kde skryť, ani ostať na mieste nebolo zdravé. Rozhodli sme sa pre návrat. Pršalo, až kým sme nevošli do lesa.

Vtedy som si povedal, že mám dôvod sa tam znovu vrátiť. Okolnosti sa odvtedy nezhodli, pochodili sme veľa vrcholov, hrebeňoviek, nádherných dolín, mnohokrát až do dosiahnutia "svalovice", ale Kriváň stále čaká. Mám na jeho vrchole nevyzdvihnutú mincu. Možno raz...

.