Dnes u mňa neprší

Ľudia sa často rozčuľujú nad chovaním iných, niekedy sa zdá, že oprávnene, inokedy je to na zváženie... Tak mi včera mladá (sympatická) suseda povedala: - Pán sused, neserte ma! Uznajte, že som nemohol voči dáme reagovať adekvátne, tak som sa na ňu iba usmial a ona zmiernila reč..

Celkom rád s touto susedou diskutujem, aj keď som v takom prípade v menšinovom postavení, lebo už som stratil niekdajšiu prax v skoku do reči... Som iste zvláštny človek, lebo málokto sa s ňou pustí do vážnej debaty. Problém je v tom, že z jej dlhého prejavu, s viacnásobne opakovaným motívom je treba vybrať racionálne jadro a to ostatné si nevšímať...

Nedávno ma v telefóne začala oslovovať "Môj zlatý..." (podotýkam, že nemáme spolu žiadne techtle-mechtle), až sa mi srdce rozbúšilo, ale nezaváhal som a hneď som jej to vrátil rovnakou mincou, čo ju trochu zarazilo, prezradila to krátka pauza v prúde slov, v ktorej si ten film pustila ešte raz a pochopila že nie sme z tej istej planéty...

Nezadržateľné prúdy slov mi v zásade nevadia, dokonca v ženských prúdoch sa niekedy nechám unášať vlastnou fantáziou a potom mám problém nadviazať niť... :) Vadí mi, ak sa tie vlny nekonečne opakujú, aj keď sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, toto viacnásobné omývanie tou istou vodou mi nepripadá očistné...

Taký pestrofarebný je náš život, každý má niečo za ušami, každý má inú povahu, schopnosti a talenty... Preto som ku každej odchýlke od normálu (čo je to normál?), od mojej predstavy (človek ako ja...) veľmi tolerantný... Dokonca až tak, že si hovorím - veď ľudská povaha je ako počasie... škoda sa rozčuľovať, že prší, páli slnko, alebo mrzne a sneží, to je vyššia moc...

Hlavné je, že každý deň (každý človek) je iný.