Kniha "Človek a jeho zánik" je súborom filozofických úvah autora na podklade hlbokých znalostí nášho sveta, techniky i ľudských vzťahov vo vesmírnych súvislostiach. Autorove závery v knihe vôbec nie sú optimistické, ako naznačuje aj názov knihy a snaží sa ich podoprieť svojou logikou i logikou ľudských dejín.
Zaujala ma úvodná stať o vzniku vesmíru, úvaha o tom, keď na počiatku nebolo nič, ešte pred Veľkým treskom, či existovali prírodné zákonitosti... Dochádza k záveru, že prírodné zákonitosti sú tu nepretržite, že sú nemenné ako duša vesmíru, aj keby vesmír zanikol a nanovo vznikol.
Nikto z nás nevie, ako to je v skutočnosti, ale ja si myslím, že je to inak... Skúsim preto o tom trochu pošpekulovať...
Keď na počiatku nebolo nič (alebo všetka hmota vesmíru sústredená v jednom bode...), neexistovali nijaké vzťahy, teda ani pravidlá interakcie neboli potrebné. Až keď zaznelo to známe SLOVO, došlo k veľkému tresku, hmota sa začala deliť a upravovali sa vzťahy medzi jednotlivými časticami.
Až vzájomným pôsobením vesmírnych elementov sa definovali zákonitosti, ktoré považujeme za prírodné zákony. Ak sa zásadne menia vzťahy vo vesmíre, vznikajú nové závislosti, aj nové prírodné zákony. My totiž všetky určite nepoznáme, možno iba niekoľko základných, z nášho pohľadu.
Nakoniec - poznáme to aj z ľudskej praxe - pri zmenených podmienkach sa menia aj naše zákony a čím radikálnejšia je zmena spoločenských vzťahov, tým radikálnejšie sa musia meniť zákony...
Paľo Malohradňanský: Človek a jeho zánik, LORCA, Bratislava, 2008
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára