Aperitív na sobotu

Cez víkend obedujeme presne o dvanástej a k obedu máme vždy aj Slovenský rozhlas. U nás je to najpočúvanejšie rádio, takpovediac kuchynské. V sobotu prichádzam do kuchyne o niečo skôr, aby som si vypočul ešte pred prvou lyžicou, ako aperitív, pálenicu Borisa Filana.

Borisa rád počúvam, aj keď niektorí ľudia si myslia, že si svoje príbehy o cestách po svete vymýšľa, ja sa s tým nezaťažujem, obdivujem jeho rečnícku zdatnosť, ktorou sa blíži k českým "bavičom", ktorí vedia plynule rozprávať hodiny, hoci aj o ničom.

Jasné, že Boris tú dokonalosť nikdy nedosiahne, lebo to sa ani nedá, slovenčina si vynucuje celkom iné tempo. Spomínam si ešte na Ivetu Malachovskú, ako raz, keď bolo najvyššou métou moderátorov odrapotať za krátky čas čo najviac slov, že to chvíľami strácalo zrozumiteľnosť a účelnosť.

Boris Filan nie je taký a ani sa nikdy nesnažil o ten nezadržateľný prúd slov, lebo jemu by to ani k postave nepasovalo. Veľký chlap nemôže byť zároveň aj rýchly. U veľkých medveďov to tak nie je, lebo vraj taký medvedisko s 300 kilami váhy, vie nabrať rýchlosť až 50 km/h a to by som si už pred ním netrúfal ujsť, aj keď mám menej ako tretinu z jeho hmotnosti.

Vrátim sa ešte na moment k Borisovi, keď som spomenul, že ho konzumujeme ako aperitív, mal by som dopovedať, čo vlastne pijeme... Je to neľahké rozhodovanie, lebo vodku, ani borovičku mi nepripomína, skôr by som ho tipoval na niečo cudzokrajné, napríklad tequilu, ktorá pochádza z Mexickej dediny Tequila.

Niekedy si ho pri počúvaní predstavujem v širokom mexickom klobúku, s ledabolo prehodeným ponchom a zaprášenými sandálmi, ako sedí za hrubo otesaným stolom v krčme na terase a pred sebou má tequilu, citrón a soľničku s rozhlasovým mikrofónom... A obed mi hneď lepšie chutí...