Internet

Vraj žijeme v dobe nedočítaných strán, nad tým sa zamýšľa na svojom blogu Ján Maršálek. Už dávnejšie som si všimol, že pri hľadaní vo vyhľadávačoch by som vystačil s jednou stránkou. Len veľmi zriedka sa preklikávam na ďalšiu a preklikať sa až na koniec zoznamu je zväčša nemožné. Ak niečo nenájdem na prvej strane, tak radšej spresním výraz a hľadám znova a znova sa spolieham na prvú stránku. Je to tiež komplex nedočítaných strán?

Myslím si, že náhlenie a nedočítanie článkov na internete (rýchle prebehnutie) je často tým najlepším prístupom. V tom množstve rôznorodých a neoverených informácií, dobrých i zlých názorov, sa človek musí čím ďalej tým viac spoliehať na vlastný výber a rýchly úsudok, lebo inak by skončil zahltený balastom, skončil by unavený a neinformovaný vo veci ktorá ho priviedla k monitoru.

Výhodou blogovania je, že človek ktorý píše, má šancu že jeho slová sa dostanú k mnohým čitateľom. Hovorí sa však, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených. Nie vždy bude pisateľ "vypočutý", nie vždy bude aj pochopený a málokedy sa stane, že jeho slová v čitateľovi rozozvučia rovnakú strunu, s akou autor písal svoj článok. Také sú podmienky blogovania, s tým sa nedá nič robiť, len písať zaujímavo a čakať na odozvu.

Vraj internet zvádza k povrchnosti. Ja si to nemyslím. Skúsme to porovnať s novinami. Novinové články sa píšu na princípe obrátenej pyramídy, najdôležitejší fakt je v titulku, spresnený v podtitulku a až potom rozvinutý do podrobností. Zjednodušuje to orientáciu čitateľa. Nikto zrejme nečíta noviny od prvého písmena až po posledné. Obrátená pyramída má výhodu aj v tom, že v prípade nedostatku miesta možno škrtať v článku vety od konca, od menej dôležitých informácií.

V blogoch to funguje trochu inak, zvyčajne neexistuje šéfredaktor, ani korektor, ani cenzúra, preto nemá kto vymazávať balastné informácie. Korekciu si musí urobiť až sám čitateľ. V takomto "internetovom" prístupe čitateľa však nevidím žiaden problém, nepovažujem ho za povrchnejší ako prístup čitateľa k článkom v novinách. Všetko je vecou záujmu a hlavne možnosti a schopnosti orientácie.

Internet je proste nový fenomén, s ktorým sa dá žiť rovnako ako s novinami, navyše poskytuje takmer neobmedzené množstvo najnovších (aj historických) informácií v každom čase. V praxi nahradil encyklopédie a tiež postupne vytláča zo života noviny. Pritom netvrdím, že noviny zaniknú, ale musia si nájsť svoje nové miesto v systéme ovplyvňovania a manipulácie más (hovorí sa, že tlač je siedmou veľmocou).

Tlač vo svojej materiálnej forme je značne lokálna a v mocenských nástrojoch siedmej veľmoci už dávnejšie kraľuje televízia a chytá sa jej už aj internet. Tieto elektronické média majú veľa spoločného a zdá sa, že trend smeruje k ich zjednocovaniu. Najnovšie sa presadzuje aj mobilný internet, integrovaný do telefónov. Nastupuje diverzifikácia prístupov, ale paradoxne aj globálna unifikácia informačného obsahu. Technický pokrok nezastavíme, ale treba dávať pozor, aby nás nezničil...

Čo s tým? Asi nič, len prijímať internetový pokrok ako fakt, ako systém začlenený do života, rovnako ako bola kedysi prijatá a využitá kníhtlač pre rozšírenie vzdelania. Pre nás je internet ešte čerstvou inováciou, ale mladí ľudia rastú v ňom, berú ho s prirodzenosťou, s akou sme my brali do rúk noviny. Zamýšľať sa však stále treba nad zraniteľnosťou globálneho systému.

Treba si uvedomiť, aká sila sa sústreďuje v databázach vedomostí, aj vo vlastnení detailných informácií o ľuďoch, ktorí ich tam dobrovoľne odovzdávajú. Uvedomiť si, čo by znamenalo narušenie, nebodaj zničenie tohto systému. Kto si zvykol, alebo pracuje každodenne s internetom, ťažko si už vie predstaviť stratu svojich dôležitých informácií a život bez nich. Možno by to bol návrat k podstate života, na strom prírody.