Partička

Občas by som si rád zahral partičku šachu, ale nemám s kým. Kedysi som hrával v klube, alebo aj v krčme. V klube sme raz hrali dvaja proti jednému, celoštátnemu šachovému majstrovi a vyhrali sme. To bolo moje najväčšie víťazstvo v šachu, aj keď v skutočnosti len s polovičnou zásluhou. Alebo taký mariáš, to bývali vynikajúce partičky na zabitie času a dlhých večerov. Na stole zopár pohárov, v jednej ruke karty a v druhej to dymiace čudo. Na začiatku som vždy vyhrával, ale po polnoci som všetko prehral. Niekedy som musel doplatiť aj 5 korún a to už nebola malá suma.

Na vojne nás kartársky trénoval veliteľ roty a naučil nás hrať dokonca aj taroky. To bola hra! Každá karta mala svoje meno, jedno krajšie ako druhé. Jediným problémom bolo, že veliteľa nikto z nás mladších nevedel obohrať. Bol to najlepší hráč kariet v celej varšavskej zmluve a možno i v nato. Boli aj iní experti, väčšina však excelovala najmä v alkoholickom trojboji. Všetko je preč, sú to už len staré zatuchnuté časy, na ktoré nehodno spomínať, aj keď zatiaľ sa ešte môže...

Aj včera som si dal po dlhom čase partičku, takú pasívnu pri televízore. Ešte dnes mám z nej v ústach pachuť prízemnosti a v žalúdku istý nepríjemný reflex. Musím uznať, že štyria herci boli v tých hrách, ktoré mali úroveň hier iskričiek a pionierov v letných táboroch, celkom prirodzení. A práve to bol ich najväčší nedostatok, okrem všetkého ostatného primitívneho, od nápadu až k realizácii.

Už nikdy viac takúto partičku pri TV, odteraz jedine tie zo spomienok. Iba ak by sa našiel niekto, kto by sa prihlásil na moju výzvu k šachovej partičke. V najhoršom prípade by mohla byť aj virtuálna...